BRATISLAVA. Vo veku 88 rokov zomrel po dlhej chorobe Karol Machata. Bol dlhoročným členom činohry Slovenského národného divadla.

Už niekoľko rokov žil v ústraní, milo a slušne odmietal filmárov aj novinárov.

Veľmi populárny bol jeho film Dáždnik svätého Petra – ten je už z roku 1958. Hral v klasike Červené víno, u Františka Vláčila vo filme Stíny horkého léta. Často dostával úlohy kráľov, napríklad v rozprávke Soľ nad zlato.

Jeho vzácnou značkou bol hlboký, rozprávkový hlas. Okrem televíznych rozprávok zaznieval často v rozhlase, deti ho počúvali doma z platní, v rozhlase ich nahral desiatky.

Silná individualita

Karol Machata patril k najvýznamnejším slovenským predstaviteľom povojnovej hereckej generácie, bol silnou individualitou a ako jeden z nevšedných talentov sa zaradil medzi naše najväčšie a najuznávanejšie herecké osobnosti.

Rodák z Malaciek už ako dvanásťročný začínal v rozhlase a venoval sa ochotníckemu divadlu. V roku 1950 vyštudoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Dráhu profesionálneho herca začínal v Armádnom divadle v Martine, kde pôsobil v rokoch 1952-1953.

Potom nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla, bol jeho členom až do roku 1998. Má za sebou desiatky filmových aj divadelných úloh, pre pamätníkov je nezabudnuteľný ako Fortinbras v Shakespearovom Hamletovi či v Sládkovičovej Maríne, stvárnil ich ešte ako študent. V martinskom divadle prenikavo zasvietil ako Geľo Sebechlebský či Jánošík.

Majster neodišiel, len jeho tvár sa zastrela

V roku 1998 oslavoval Karol Machata sedemdesiatku, pri tejto príležitosti na Malej scéne SND usporiadali výstavu o jeho tvorivej ceste, kde sa vyjadril o vzťahu k svojmu rodnému Záhoriu a k divadlu zároveň.
„Divadlo má tiež svoju vôňu – vôňu farieb, gleja, kostýmov. Tá vôňa je lákadlo pre tých, ktorí, ak dakedy prídu do divadla a zacítia ju, už nikdy neodídu. Lebo z tej vône sa rozvonia srdce.“

Pred svojou sedemdesiatkou Karol Machata povedal, že v divadle hral už dosť a odišiel do divadelného dôchodku. No jeho hlas aj po ďalšie roky znel z rozhlasu. „Majster neodišiel, len jeho tvár sa zastrela“ – napísal o ňom Ladislav Lajcha.

Karol Machata sa po odchode z divadla utiahol do ústrania, neposkytoval médiám rozhovory, žil predovšetkým pre svojich najbližších, pre rodinu, mal vnučky aj pravnučky.

Ťažko ho ranili straty – najprv mu zomrel syn, potom manželka, no stále sa dobre držal. Z Bratislavy sa na sklonku života odsťahoval, žil u svojho syna v Modre.

Pred pár rokmi mu minister kultúry Marek Maďarič chcel udeliť cenu, no Karol Machata ju odmietol. Za bývalého režimu si na ocenenia tiež nepotrpel.

zdroj: kultura.sme.sk