Koniec nedos­tatku vody? Tento veterný vyná­lez dokáže zo vzdu­chu vyro­biť vyše 40 lit­rov vody za deň

Vedci vyvi­nuli novú metódu výroby vody zo vzdu­chu. Obrov­skou výho­dou je nízka cena, nená­roč­nosť obsluhy a pomerne veľké množ­stvo vyro­be­nej vody. Toto zaria­de­nie tak posky­tuje nádej množ­stvu ľudí po celom svete, ktorí stále nemajú prí­stup k pit­nej vode.

Aj keď u nás prob­lém s nedos­tat­kom vody nie je, práve naopak, inde vo svete je situ­ácia iná. Kým nám stačí oto­čiť kohú­ti­kom a môžeme si dopriať v pod­state aké­koľ­vek množ­stvo čis­tej pit­nej vody, vo via­ce­rých roz­vo­jo­vých kra­ji­nách je zaob­sta­ra­nie si prí­delu vody na deň priam až exis­tenč­ným posla­ním. Preto vedci po celom svete hľa­dajú spô­soby, ako do takýchto regi­ó­nov dostať vodu, ktorá by pokryla spot­rebu miest­nych oby­va­te­ľov. A vyzerá to tak, že sa konečne našlo uspo­ko­jivé rie­še­nie, ktoré by tento prob­lém vyrie­šilo.

Water­Seer je rela­tívne jed­no­du­ché zaria­de­nie vyvi­nuté spo­loč­nos­ťou Vici-Labs v spo­lu­práci s uni­ver­zi­tou v Ber­ke­ley. Cie­ľom spo­lu­práce bolo vytvo­riť finančne nená­ročné zaria­de­nie, ktoré by doká­zalo zabez­pe­čiť zdroj čis­tej pit­nej vody aj v oblas­tiach, kde je zís­ka­nie vody sku­točne prob­lé­mom. Takéto zaria­de­nie by v koneč­nom dôsledku doká­zalo zmier­niť chu­dobu a pod­po­riť roz­voj aj odľah­lých regi­ó­nov.

Obrov­skou, ba až naj­väč­šou výho­dou tohto zaria­de­nia je to, že nepot­re­buje externé napá­ja­nie ener­giou, a takisto to, že neob­sa­huje žiadne che­mi­ká­lie potrebné pre jeho chod. Prí­stroj má svoju nadzemnú a pod­zemnú časť. V nadzem­nej časti veterná tur­bína pohá­ňaná oko­li­tým vet­rom vháňa vzduch do pod­zem­nej časti, kde voda obsia­hnutá vo vzdu­chu skon­den­zuje a odte­čie do zásob­níka. Následne môže byť voda zo zásob­níka dopra­vená na povrch pomo­cou hadice či čer­padla.

Podobné pro­jekty však často stros­ko­tali na ich vyso­kej obsta­rá­va­cej cene. To však v prí­pade Water­Seer nehrozí. Keďže zaria­de­nie je jed­no­du­ché a nevy­ža­duje zlo­žité tech­no­ló­gie, jeho obsta­rá­va­cia cena by mala byť iba 134 dolá­rov (120 eur).

Vedecký tím sa v súčas­nosti snaží zís­kať pod­po­ro­va­te­ľov, ktorí by do pro­jektu inves­to­vali a následne by chceli v rámci tes­to­va­nia inšta­lo­vať toto zaria­de­nie priamo do domov vybra­ných rodín v roz­vo­jo­vých kra­ji­nách, kde majú prob­lém so záso­bo­va­ním pit­nou vodou.

Tento pro­jekt sa nám veľmi páči a pevne veríme, že nena­stanú tech­nické či iné prob­lémy a zaria­de­nia sa začnú čoskoro vyrá­bať a využí­vať. Vďaka nie­čomu takému by konečne mili­óny ľudí na svete nemu­seli každý deň rie­šiť zásadný exis­tenčný prob­lém – kde nájsť vodu pre seba a pre svoju rodinu. A to by bolo úžasné.

zdroj: startitup.sk

Trenčan tvoril autá pre Ferrari. Dnes chystá unikátne slovenské auto

Trenčan tvoril autá pre Ferrari. Dnes chystá unikátne slovenské auto

V slávnom talianskom dizajnérskom štúdiu Pininfarina mal prácu snov: kreslil autá takým legendám v biznise ako sú Ferrari či Maserati.

Pred zhruba rokom sa rozhodol vrátiť. „Každý dizajnér potrebuje novú výzvu, lákajú nás nové méty. Dostal som možnosť vrátiť sa domov a ja som chcel zužitkovať doma moje skúsenosti z Pininfariny či Fordu,“ vraví rodák z Trenčína Braňo Maukš, šéf dizajnu českej spoločnosti Aufeer Design, ktorá patrí do skupiny Matador. Ako ťažké je presadiť sa v talianskom dizajnérskom štúdiu Pininfarina? Nemal ako Slovák problémy? Ako sa díva na vozidlá? A čo pre Matador a ich dizajnérsku spoločnosť pripravuje? Viac v rozhovore Petry Jamrichovej.

zdroj: tv.hnonline.sk

Aeromobile 2.5 : Slováci majú lietajúce auto !

Aeromobile 2.5 : Slováci majú lietajúce auto !

Lietajúci automobil nie je ničím novým, už v roku 1940 jeho príchod prorokoval sám Henry Ford a skutočne sa po druhej svetovej vojne objavilo v USA.

Aktuálne sa funkčný lietajúci automobil objavuje na Slovensku. Aeromobile 2.5, ako sa výtvor volá, bol predstavený v septembri 2013 na konferencii SAE Aerotech v Montreale a ako jeho názov napovedá, je evolúciou dvojky, ktorá sa rodila dlhých pätnásť rokov. Sám má však za sebou iba tri roky vývoja.

Dizajnér a konštruktér Štefan Klein nie je v obore žiadnym nováčikom, konštrukciou Aeromobile sa zaoberá už od začiatku poslednej dekády minulého storočia. Sám Klein pripustil, že na svete nie je jediný, komu podobná myšlienka nedáva spať. Americká Terrafugia Transition je však založená na inom princípe. Aeromobile sa môže pohybom a otáčaním zmeniť z auta na lietadlo. Je pochopiteľne patentovaný a záujem o neho prejavil aj americký Úrad pre letectvo a kozmonautiku, teda NASA. Ten v súčasnosti podporuje individuálnu leteckú dopravu a takýto projekt nemôže zostať bokom jeho pozornosti.

Oficiálne tretie, podľa označenia však dvaapoltá generácia Aeromobile lieta a jazdí. Základným stavebným kameňom je oceľový rám, na ktorom spočíva karbónová karoséria. Aj s krídlami je stroj široký osem a dlhý šesť metrov. Krídla sú skladacie, bez nich meria lietajúce auto do šírky iba 1,6 m Dĺžka mu samozrejme zostáva zhodná, pričom celé neváži ani pol tony, presne 450 kg. Je to taký ultralight, ktorý sa môže preháňať aj po ceste. Zmestia sa do neho dvaja ľudia.

Aeromobile je poháňaný vodou a vzduchom chladeným štvortaktným štvorvalcom Rotax 912, presnejšie technické parametre agregátu zverejnené neboli. Existujú dve verzie : s objemom tesne cez 1,2 la 82 k, respektíve väčšie a výkonnejšie 1,35 litrová sa 102 K. Na ceste vie upaľovať cez 160 km / hod., spotrebuje 7,5 l benzínu na 100 km. Maximálny dojazd je 500 km. Aby sa odrazil od zeme, musí ísť po dráhe aspoň stotridsiatkou. Vo vzduchu dokáže letieť aj cez 200 km / h, minimálna rýchlosť mimo pevnú zem je potom 60 km / h a spotreba ? 15 litrov za hodinu, vo vzduchu navyše vydržia až sedem stoviek kilometrov. Kam až dostúpa, to ale nevieme.

Chystá sa aj Aeromobile 3, ktorý sa zrejme v roku 2014 začne malosériovo vyrábať. Koľko bude stáť, je tiež v túto chvíľu tajné. Avšak je to pochopiteľne kuriozitka pre bohatých. Hlavne Američanov, pretože súkromné lietanie je za morom viac rozšírené ako na starom kontinente. Na ceste sa bude pohybovať ako normálne vozidlo a vo vzduchu ako lietadlo. Podľa počítačovej podoby je to ale stále futuristický dopravný prostriedok s nahor výklopnou kabínou, ktorý z horného pohľadu najviac pripomína rybu.

Najväčší urýchľovač častíc bol uvedený do prevádzky pred piatimi rokmi

Najväčší urýchľovač častíc bol uvedený do prevádzky pred piatimi rokmi

Na snímke z 31. mája 2007 pohľad na veľký hadrónový urýchľovač ( LHC ) v tuneli v Európskej organizácii pre jadrový výskum ( CERN ).

Ženeva – S dĺžkou 27 kilometrov a niekoľkých detektorov o veľkosti činžiaku predstavuje Veľký hadrónový urýchľovač skutočného obra. Jeho poslaním je pritom skúmať častice, ktoré sa naopak svojimi rozmermi blížia ničote. Najväčší a najvýkonnejší urýchľovač častíc na svete bol do skúšobnej prevádzky uvedený 10. septembra 2008.

Veľký hadrónový urýchľovač, známy pod anglickou skratkou LHC, leží v podzemnom tuneli v blízkosti švajčiarskej Ženevy. Za takmer tri miliardy eur ho vybudovalo Európske laboratórium jadrového výskumu ( CERN ) s cieľom skúmať elementárne častice, z ktorých sa skladá nám známy svet. Jednou z ciest k tomuto poznaniu je simulovať podmienky, aké panovali vo vesmíre bezprostredne po jeho zrode. A práve to je úlohou obrieho urýchľovača.

Princípom svojho fungovania pripomína urýchľovač obriu centrifugu, ktorá dokáže pomocou silného magnetického poľa udeliť vysokú rýchlosť tenkému zväzku iónov olova či protónov. Presnejšie povedané, ide obvykle o dva zväzky, z ktorých každý obieha opačným smerom. Po získaní potrebnej rýchlosti sa lúče čelne zrazia, pri čom vznikne spŕška nových častíc, medzi ktorými vedci hľadajú dôkazy svedčiace o existencii doteraz iba predpokladaných či dokonca úplne neznámych entít.

Kinetická energia každého zväzku protónov v urýchľovači má hodnotu siedmich teraelektrónvoltov ( TeV ). Pre predstavu : kinetická energia letiaceho komára dosahuje približne jedného TeV. Na prvý pohľad teda nie je energia udelené časticiam v urýchľovači nijako veľká. Rozdiel je v tom, že protón je o 12 rádov menší ako komár a tomu zodpovedajú aj dôsledky, ktoré pre neho zrážka má. Mimochodom, vzhľadom k zanedbateľným rozmerom protónov je pravdepodobnosť ich zrážky mimoriadne malá. Vedci ju prirovnávajú k pravdepodobnosti, že sa dve ihly vystrelené zo vzdialenosti desať kilometrov proti sebe stretnú uprostred letu.

Urýchlenie častíc a ich stlačenie do čo možno najtenšieho zväzku má na starosti sústava približne 9600 supravodivých elektromagnetov niekoľkých typov. Tie ku svojmu fungovaniu potrebujú teplotu mínus 271 stupňov celzia. S istým nadhľadom tak možno LHC označiť za najväčšiu mrazničku na svete.

Tak zložité technické zariadenie, akým urýchľovač je, sa čas od času nevyhne problémom. Už krátko po začatí skúšobnej prevádzky v septembri 2008 spôsobila chyba na jednom z elektromagnetov vážnu poruchu urýchľovača. Jej odstránenie trvalo technikom 14 mesiacov.

Aj v súčasnosti urýchľovač nefunguje. Ide však o plánovanú odstávku, po ktorej ukončení v roku 2015 bude zariadenie dosahovať svojho maximálneho výkonu.

Nie je tajomstvom, že hlavným poslaním LHC je potvrdiť existenciu Higgsovho bozónu. Ide o súčasť takzvaného štandardného modelu časticovej fyziky, ktorá podľa mnohých vedcov hrá kľúčovú úlohu vo vysvetlení pôvodu hmotnosti ostatných elementárnych častíc.

Hon na “ božskú časticu “ už priniesol prvé výsledky. Vlani v lete vedci oznámili, že zachytili časticu, ktorá sa svojimi charakteristikami Higgsovho bozónu podobá. Či išlo skutočne o takúto časticu alebo o na nejakú inú, ešte “ exotickejšiu “ časticu, sa doteraz s istotou nevie. Pravdepodobnosť potvrdenia objavu sa vraj ale stále zvyšuje.

Trochu v tieni hľadania Higgsovho bozónu zostávajú výsledky ďalších experimentov. V decembri 2011 oznámili vedci, že sa im práve vďaka tomuto zariadeniu podarilo zachytiť do tej doby nespozorovanú časticu zvanú Chi_b ( 3P ).

Väčšiu pozornosť ale vyvolal experiment vykonaný v septembri 2011. Z neho totiž vyplynulo, že elementárne častice zvané neutríno sú schopné prekonať rýchlosť svetla, považovanú podľa Einsteinovej teórie relativity za neprekročiteľnú. Senzácia však skončila blamážou. Ukázalo sa totiž, že výsledok pokusu zásadne skreslila chyba merania.

Vedci vytvorili okennú vrstvu, ktorá reguluje teplo a svetlo

Vedci vytvorili okennú vrstvu, ktorá reguluje teplo a svetlo

NEW YORK – Tímu vedcov zo Španielska a USA sa podarilo vytvoriť vrstvu na okno, ktorú je možné elektricky prepnúť tak, aby regulovala množstvo tepla a svetla, ktoré do budovy preniká.

Priehľadný film vedci vytvorili s využitím nanokryštálov – mikroskopických zhlukov atómov, ktoré sú schopné zmeniť vlnovú dĺžku svetla. „Múdre okná a konkrétne elektrochromné sklo (ktoré menia farbu alebo priehľadnosť) už boli vyvinuté, ale naše riešenie je prvé, ktoré ponúka zabudovanú kontrolu tepla a viditeľného svetla,“ povedala AFP spoluautorka štúdie Delia Millironová z kalifornského Národného laboratória Lawrenca Berkeleyho.

V tomto dizajne, o ktorom vedci informovali v časopise Nature, tvorí okno elektrochemickú bunku s dvomi sklami oddelenými elektrovodivým tekutým elektrolytom. Film umiestnený na jednu z plôch tvorí elektródu. Keď je prúd vypnutý, okno je priehľadné. Napájanie prinúti nanočastice vo vrstve na okne, aby začali blokovať tepelné vlny, zatiaľ čo okno zostane priehľadné. Ďalšie zapojenie potom začne blokovať svetlo.

Podobné materiály by v budúcnosti mohli pomáhať šetriť a lepšie regulovať potreby na vykurovanie a osvetlenie budov. Užitočné by podľa Millironovej mohli byť tiež napríklad pre automobilové sklá či okienka v lietadlách.