Desivý článok o Václavovi Havlovi a jeho rodine. Letí ako hurikán českým internetom

Častý prispievateľ servera Neviditeľný pes Tomáš Guttmann zverejnil svoj komentár na tému morálky Václava Havla a jeho rodiny. Poznamenáva v ňom, že doložené fakty o živote Havlových rodinných príslušníkov sú málo lichotivé. Článok sa teraz, v dňoch pripomínanie nedožitých 80. Havlovci narodenín, masívne šíri českým internetom.

„Havel je často považovaný za morálnu autoritu, ale to je v príkrom rozpore so všetkým, čo si možno o jeho živote prečítať,“ spomína Guttmann vo svojom texte, v ktorom sa odkazuje na mnohé publikácie. „Ide o typickú Kafkovsko-Haškovsko-Cimrmanovskú situáciu: Človek, ktorý písal o živote v pravde, žil v polopravde. Doložené fakty demonštrujú Havlovu nemorálnosť, ktorá má pôvod v jeho rodine a sprevádza ho od skorej mladosti,“ podotýka následne autor, ktorý pravidelne publikuje na serveri NeviditelnýPes.cz, okrem iného aj o celospoločensky diskutovaných témach.

Ten popisuje, ako rodičia Havla boli vždy v kontakte so slávnymi a dôležitými ľuďmi. Za prvej republiky získala napríklad Havlova rodina pomocou politického oportunizmu a aj vyloženej korupcie významné postavenie vo výrobe filmov a faktický monopol na premietanie cudzích filmov, píše.

„Členovia Havlovej rodiny sa za druhej svetovej vojny priatelili s najvyššími nacistami, členmi tajnej služby, gestapa a protektorátnej vlády. Strýko Miloš Havel nielen pasívne kolaboroval, ale dokonca žiadal svojich nacistických priateľov, aby použili násilie proti jemu nepohodlným ľuďom. Firma Lucernafilm natočila v čase okupácie a holokaustu mnoho idylických a veselých filmov. Malý Václav za vojny obdivoval nemecké uniformy a behal na ulici za vojakmi, ako láskyplne poznamenala vo svojom denníku Václavova mamička, „uvádza nelichotivé fakty Guttmann. Po vojne podľa jeho zistení bola rodina získaná pre spoluprácu s novým režimom.

Archív Ministerstva vnútra podľa jeho slov jasne dosvedčuje, že Havlov strýko Miloš podpísal spoluprácu s ŠtB a všetci členovia rodiny vrátane synovca Václava si toho iste boli vedomí. „Rodinné konexie pomáhali aj Václavovi Havlovi, napríklad keď bol prijatý za kulisára v divadle ABC na príhovor otca pri riaditeľa divadla, čo znamenalo začiatok jeho divadelnej dráhy,“ zmienil Guttmann s tým, že Havlov otec sa vyznačoval sympatiami k socializmu, ktoré prešli aj na syna Václava.

„V čase stalinských procesov v roku 1952 bol vášnivým stúpencom socializmu a odporcom kapitalizmu. Tieto názory si Havel udržal až do najzrelšieho veku, a seba označoval nielen za púheho socialistu, ale za ‚socialistu mravného‘, pretože slovo mravný bolo jeho najobľúbenejším prívlastkom. ŠtB kontaktovala Havla už okolo roku 1954 a udržiavala s ním kontakt po celé trvanie socializmu v Čechách, „poznamenáva.

Všíma si však aj Havlových životopisov, v ktorých Václav tvrdil, že kvôli svojmu buržoáznemu pôvodu nemohol študovať. „Faktom je, že bol Havel, na rozdiel od mnohých nadaných ľudí, prijatý na ČVUT, a školu pre nezáujem opustil,“ hovorí.

Stranou nenecháva ani Havlov pobyt vo väzení, keď bol uvoľňovaný a boli mu napríklad umožňované schôdzky s manželkou. Zúčastnil sa vraj aj súťaži o titul Vzorný pracovník. „Po prepustení z väzenia mal Havel pokoj, a bolo mu postupne umožnené stať sa neoficiálne hlavou opozície, za ktorou sa stále viac cítil oprávnený monopolne konať. Ako prebiehala v Rusku perestrojka, komunisti sa už niekoľko rokov chystali na nenásilné odovzdanie moci, aj keď nekompromisného opozičníka držali stále v šachu. Havel neskôr priznal, že už niekoľko rokov pred nežnou revolúciou ho komunisti kontaktovali, „opisuje Guttmann. A opisuje aj situáciu po 17. 11. 1989, kedy ŠtB vraj mala situáciu pod kontrolou a Havlovi zabezpečila vstup na tribúnu.

Všetky svedectvá podľa Guttmann tiež potvrdzujú, že Havel nepremeškal jedinú príležitosť na seba upozorniť alebo presadiť sa. Aj keď písal rád o morálke, sám trpel rozvoľnenými mravmi. „Bez hanby chodil s manželkou svojho neprítomného kamaráta a neloajalitu svojej manželke žartovne nazýval citovou odstredivosťou,“ opisuje.

„Havlov život v pravde sa zdá absurdnejší než všetky jeho absurdné hry dohromady. Úplne absurdným bol obdivovateľ hippies, ktorý viedol vojnu proti civilným obyvateľom spriateleného štátu. Najabsurdnejšie však je, že sa tomuto filozofovi podarilo častým opakovaním slov ‚mravnosť‘ a ‚pravda‘ stať sa hrdinom a morálnym vzorom nielen pre Rudé Právo, ale aj pre mnoho dôverčivých ľudí. Morálnym vzorom sa stal človek, ktorý ignoroval kolaboráciu svojej rodiny s nacistami i komunistami a ktorý sa handrkoval o peniaze, „uzavrel nelichotivo Guttmann sa slovami, že hrdinom sa stal človek s temnou minulosťou.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Havel bol len poslušná bábka. November ’89 bol pripravený, hovorí diplomat a rozviedčik Polreich

Havel bol len poslušná bábka. November ’89 bol pripravený, hovorí diplomat a rozviedčik Polreich

Václav Havel bol manipulovateľná bábka a udalosti novembra 1989 neboli žiadnym prekvapením. Naopak išlo o dobre vopred pripravenú akciu. Českému portálu parlamentnilisty.cz to povedal bývalý zpravodajec a diplomat Miroslav Polreich.

V súvislosti s novembrom 1989 uviedol, že vtedajšia sovietska armáda v Československu bola pripravená v prípade potreby pomôcť demonštrantom.

Aj preto nakoniec režim výraznejšie nezakročil.

Máte za sebou dlhú kariéru v spravodajských službách a diplomaciu. Dá sa všeobecne povedať, čo ste si z toho odniesol do praktického života ?

Človeka veľa formuje už to, odkiaľ pochádza a kde vyrastá. Ja som bol svojím spôsobom rebel a to predovšetkým vďaka svojmu dedkovi, ktorý žil vo vtedajšom Nemeckom Brode. Ten odišiel z katolíckej cirkvi. Povedal im, že v žiadneho Boha neveria a žiadne hriechy nemá, čo bol vtedy problém. Vždy som bol vedený takým odborárskym spôsobom.

Spravodajská služba je v angličtine “ intelligence service “ a v tom je tá angličtina veľmi presná. Nestačí ale byť šikovný, to je každý. Na takúto prácu ale musíte byť nielen šikovný, ale aj dosť vzdelaný, aby ste mal priestor pre svoj vlastný mozog, a potom je potrebná odvaha. Nakoniec som na to síce doplatil, pretože som stratil zamestnanie. Dva roky som bol bez práce, potom som sa cez nižšie pozície nakoniec uplatnil ako podnikový právnik.

Neskôr ste sa pohyboval aj v disente, nemýlim ak sa a vyšli vám knihy v samizdate…

Áno. Tu musím povedať dôležitú vec. Operatívnym šéfom disentu bol profesor Jiří Hájek. Bol som jeho obľúbený študent, stýkal som sa s ním legálne a všetko sme dohovárali spolu. Keď sa už komunizmus chýlil ku koncu, niektorí ako Petr Pithart po novembrových udalostiach povedali, že to prišlo ako z neba. Nič ale neprišlo z neba, revolúcia bola pripravovaná. Ešte v marci 1989 som bol v Miloviciach rokovať s velením sovietskej armády v podstate ako rozviedčik. Nakoniec už česká strana bola tvrdo protiruskou. Teraz to novinári opisujú z jakešovskej doby, sú to rovnaké články o Rusoch ako vtedy.

Na tom rokovaní v Miloviciach sme požadovali, či dôjde v republike k nejakým treniciam, aby sa sovietska armáda postavila na stranu disentu. Oni boli na našej strane. Báť sme sa mohli len československej armády a ten prejav o možnom tiahnutí na Prahu poznáme. Lenže neskôr som sa dozvedel, že Gorbačov napísal akýsi list, že či dôjde v Prahe k bojom, sovietska armáda nebude neutrálna a zasiahne na obranu protestujúcich.

Ak sa hovorí takmer kdekoľvek o novembrových udalostiach roku 1989, je to automaticky spájané s Václavom Havlom. Je to tak správne ?

Čítam všetky veci od Havla a teraz nemyslím jeho hry. Stojí to za to. Toto beriem. Ale Havel ako politik bol bábka. Bol istým spôsobom vygenerovaný. Po novembri držala moc v krajine predovšetkým skupina ľudí na Hrade okolo Václava Havla, ktorý bol poslušný a manipulovateľný človek. Dnes to prechádza až do smiešnosti, tí ľudia, čo sa okolo neho pohybovali, idú stále v tej línii. Trebárs ten nápad s premenovaním ruzyňského letiska. Alebo jeho pohreb. Z toho si snáď už robili srandu. Oni sa namažú a potom si z toho robia srandu, to mi vadí.

Havla som stretol prvýkrát v roku 1988 na Lipnici, kde sa konávali koncerty. Potom išla tá jeho partia po potoku niekam ďalej a všetci boli ožratí. Havel tam vtedy mohol prísť o život, pretože sa tam topil. U toho som bol. A v tú chvíľu som si povedal, že toto nie je moja partia, to nie je môj disent. Už vtedy niektorí zistili, že bude Václav Havel dobrá figúra, že sa nechá ovplyvniť. Jeho politika bola vždy prispôsobivá.

Neskôr tá skupina moci okolo Havla z Hradu prešla na Ministerstvo vnútra, pretože tam boli informácie. Tí ľudia tam vtedy zlikvidovali nepohodlné dokumenty, aby sa nič nenašlo. To už Havel neustrážil, pretože politiku nerobil vôbec. Jazdil po svete a zbieral medaily. Václav Havel pre mňa nie je osobou, ktorá niečo znamená. Takým symbolom disentu je pre mňa Jiří Hájek. Ale kto o ňom dnes vie ? Ani študenti piateho ročníka vysokej školy medzinárodných vzťahov ho nepoznali, keď som im o tom hovoril…

Keď sa ešte vrátime naspäť, k roku 1968. Ako vidíte vtedajšie udalosti ?

Každému to tu symbolizuje niečo iné. Pri každom výročí vidíme v Českej televízii zábery idúcich tankov, nič iné tam nevidím. O roku 1968 tam ale nikto poriadne nepovie, o čo išlo. Vrchol americko – ruskej spolupráce bol v tomto roku. Bola podpísaná zmluva o nešírení atómových zbraní do ich konečnej likvidácie, v roku 1968. V akejkoľvek americkej či nemeckej historickej knihe sa týmto spôsobom tento rok charakterizuje. O tom, že bola nejaká invázia do Československa, tam je možno nejaká podkapitola. Navyše hovoria, o čo nám ide, že my sme boli socialistická krajina a ZSSR bola tiež socialistická krajina.

Pokiaľ ide o vašu diplomatickú kariéru, pôsobil ste ako veľvyslanec pri OBSE vo Viedni a neskôr na Kosove a Metohiji. Môžete k vášmu pôsobeniu na Kosove povedať niečo viac?

Keď som bol vo Viedni, formovala sa v roku 1992 misia OBSE, aby skontrolovala, nakoľko juhoslovanské vojská posilňujú svoje pozície v Kosove. To bol hlavný cieľ. Odišiel som tam so skupinou pätnástich ľudí, väčšina z nich bola z NATO. Nenašli sme tam ale nič, naopak. Dostali sme helikoptéru aj mapu, kde sú ich vojaci. Všade prišiel tamojší veliteľ a dal nám správu, aký je stav armády. Z helikoptéry sme si ukazovali, kde pristaneme. Velenie juhoslovanskej armády to nevedelo vopred. Ku všetkej spokojnosti s nami Srbi absolútne spolupracovali.

Už v Prištine sme napísali základ správy o situácii. Druhý deň sme mali vo Viedni schváliť finálnu správu, ja som si to prečítal a celé to bolo o niečom inom. Tak totiž pracuje OBSE. V tej chvíli do mňa vošla zlosť. V správe bolo niečo úplne iné, než sme videli. Povedal som im: Páni, sami viete, že je to vymyslené. Takúto správu ja nepodpíšem a ako československý veľvyslanec vydám správu samostatnú. Bolo ticho. Človek sa musí v určitú chvíľu rozhodnúť, či pôjde za pravdou, alebo za kariérou. Nakoniec sa ku mne pridali aj ostatní a správa vyzerala tak, ako to bolo. Dopadlo to tak, že vtedajší námestník ministra zahraničia Saša Vondra vydal príkaz, že už nikdy na žiadnu misiu nesmiem odísť. To ma ale nijako nevzrušovalo.

Kto je JUDr. Miroslav Polreich (*1931)

Absolvent Fakulty medzinárodných vzťahov Univerzity Karlovej pracoval v rokoch 1955 – 1969 v zahraničí v spravodajských službách. Aktívne sa zúčastnil vyjednávania počas šesťdňovej vojny a vojny vo Vietname. Má výrazné zásluhy na usporiadanie americko – sovietskeho summitu v Glassboro v júni roku 1967. V roku 1968 pôsobil v Bezpečnostnej rade OSN v New Yorku.

Po roku 1989 šéfoval bezpečnostnému odboru Ministerstva zahraničných vecí, v roku 1992 bol československým veľvyslancom pri OBSE vo Viedni. Bol členom pätnásťčlennej misie na Kosove v roku 1992. Určitú dobu bol jedným z piatich poradcov Miloša Zemana. Teraz sa venuje prednáškovej a publikačnej činnosti. Je autorom knihy „Utajené zákulisie“.

zdroj: parlamentnilisty.cz