Oddĺženie Grékov stálo pred 2600 rokmi pri koreňoch európskej demokracie.
Zdá sa, že v súčasnej európskej politike výrazne chýbajú sir Humphrey Appleby a Bernard Woolley, nezabudnuteľní aktéri britského sitcomu Yes Minister. Obaja páni, ktorí sekundujú svojmu ministrovi Jimovi Hackerovi, sú absolventmi univerzity v Oxforde (sir Humphrey zjavne Balliol College), kdežto ich minister získal vzdelanie len na London School of Economics. Obaja štátni úradníci bežne používajú latinčinu a gréčtinu a sú zasvätenými znalcami antickej i modernej histórie. Pri hľadaní kľúča k riešeniu súčasnej gréckej krízy by svojmu ministrovi zrejme obaja naznačili, sir Humphrey svojím zastretým a komplikovaným spôsobom, Bernard neošúchanou priamočiaru anotáciou, že riešenie jednej dlhovej krízy v Attice bolo vlastne prvým krokom európskych národov k demokracii.
Pretože už to sir Humphrey ministrovi Hackerovi nikdy nevysvetlí, pripomeňme si túto udalosť sami. V roku 594 pr.n.l. bol v Aténach ustanovený prvým archontom istý Solón, síce aristokrat, ale zrejme nie príliš zámožný. Tradícia hovorí, že bol súčasne obchodníkom, mysliteľom a básnikom. V každom prípade sa Solón stal jedným z najdôležitejších zákonodarcov európskej histórie a práve teraz stojí za pripomenutie, prečo a ako toto miesto v histórii zaujal.
V čase, keď bol Solón povolaný k moci, zmietala Atikou prudká ekonomická kríza, ktorej hlavnou súčasťou bola neriešená dlhová kríza. Početní občania, ktorí si museli požičiavať obilie od svojich susedov, sa dostali do postavenia tzv. Hektemoroi, doslova „šestinových ľudí“ (inokedy prekladané aj ako ‚šestidielníci‘). Veritelia zabrali ich poľností a nechali ich na nich hospodáriť len pod podmienkou, že šestina akýchkoľvek príjmov pripadne na splácanie úverov aj s úrokmi. Základným problémom však bolo, že vo vtedajších podmienkach už aj odvod iba desatiny výnosov znamenal pre roľníka veľmi značné zaťaženie. Nárok veriteľov na šestinu výnosov bol pre absolútnu väčšinu hektemoroi likvidačné. Preto v opozícii k nátlaku aristokratov a proti tendencii k ďalšiemu ožobračovaniu slobodných roľníkov zaznievali silné požiadavky na prerozdelenie všetkej pôdy v Attice spravodlivejším spôsobom. Situácia hrozila prerásť v ozbrojený konflikt.
Vo chvíli, keď sa Attika prepadla až na pokraj občianskej vojny, sa Solónovou úlohou stalo takému konfliktu zabrániť. Podľa svojich vlastných slov Solón „oslobodil skôr Zotročené pole“ a „obmedzil úrokovú mieru“, inými slovami: odpustil dlhy, ktoré boli zo všeobecného hľadiska nemorálne, a ďalšie užívanie úverov obmedzil reguláciou, zaručujúcu osobnú slobodu a nedotknuteľnosť pôdy budúcim dlžníkom. Nepostavil sa ani na jednu stranu sporu, ale ako sám hovorí, „s využitím všetkých síl mocne čelil obom stranám,“ čím dosiahol upokojenie situácie a položil základy politického systému, ku ktorým sa hlásime aj dnes, po viac ako dvoch a pol tisíc rokoch.
Stojí za to, prečítať si, ako sa s týmto Solónovým činom vysporiadal vynikajúci moderný nemecký znalec dejín staroveku Jochen Bleicken: „Prvým a najdôležitejším Solónovým činom bola tzv. ‚Seisachtheia‘ čiže ‚zatrasenie bremena‘, ktorým boli zaťažené pozemky. Nebola to ešte reforma, ale predpoklad toho, aby sa ľudia v Attice vôbec mohli opäť spojiť v spoločenstve; v jej dôsledku mohli mnohí opäť disponovať vlastnou osobou. Tisíce ľudí, ktorí ušli do cudziny, sa teraz vrátili späť. Iných, ktorí boli predaní do otroctva, nechal Solón vykúpiť, ďalší sa cítili oslobodení od ťaživých dlhov. ‚Strasenie bremena‘ bolo hlbokým, avšak potrebným zásahom do hospodárstva krajiny. Zabránilo však prenikavému prevratu spoločenských pomerov, ku ktorému by bolo došlo, keby sa bola presadila požiadavka prerozdeľovania pôdy. ‚Seisachtheia‘ tak vymanila z poroby jednu skupinu obyvateľstva, bez zničenia druhej.
Solón využil moc, ktorá mu bola zverená, k tomu, aby zakázal slobodným obyvateľom Atiky dávať do zástavy za dlhy vlastnú pôdu alebo osobnú slobodu. Nebolo teda možné, aby v budúcnosti niekto upadol do otroctva, ale ani miernejšie formy vazalstva kvôli dlhom. Práve tým, že slobodných roľníkov vybavil neodňateľne osobnými právami a tieto práva nadradil nad záujem veriteľov, položil Solón základy neskoršej aténskej demokracii. Pripravil síce veriteľa chudobných roľníkov o časť ich nárokov, ale zachoval im majetky a možno aj životy. Jeho riešenie prinieslo jednoznačný úspech a stalo sa základom aténskeho právneho poriadku. Nie nadarmo sa Solón dostal medzi tzv. Sedem mudrcov, ktorých zásadami sa Gréci a Rimania snažili riadiť po celé nasledujúce stáročia.
Bleickenova Aténska demokracia vyšla v origináli prvýkrát roku 1984, teda v roku, keď končil seriál Yes Minister. Bleicken však nadväzoval na literárnu a bádateľskú tradíciu, siahajúcu až do talianskej renesancie. Páni Humphrey Appleby a Bernard Woolley by pre triviálne informácie o Solónových reformách naozaj nemuseli siahať práve po jeho diele. Bohužiaľ, úpadok klasického vzdelania v radoch súčasnej európskej politickej elity je snáď najlepšie viditeľný na tom, že v súvislosti s práve zúriacou gréckou krízou meno Solón vo verejnom priestore takmer vôbec nezaznelo. Výnimkou sú Briti, ktorí do istej miery doteraz ctia tradíciu.
Nie vždy sa to podarí. Solóna začiatkom napríklad júna zmienil v tejto súvislosti Armand D’Angour z univerzity v Oxforde, keď prispel na BBC do verejnej diskusie vtipným, ale tak trochu lacným starogréckym riešením dlhovej krízy. Jeho príspevok, zjavne adresovaný ľuďom, ktorí snáď neprešli ani strednou školou, síce začína odsekom venovaným Solónovi, ale štýlom je určený skôr čitateľom krátkych komiksov, než ľuďom užívajúcim získané vzdelanie sofistikovanejším spôsobom. Približovať grécke myšlienkové dedičstvo od Homéra po Archimeda v desiatich kratučkých a miestami trochu kŕčovito humorných odstavčekoch nemá zvláštny význam.
Až v posledných dňoch som zaznamenal veľmi roztomilý komentár Petera Jonesa vo Spectatoru, ktorý celú situáciu s podrobným odkazom na Solóna zhŕňa vskutku brilantne. Bohužiaľ, z úst žiadneho z európskych politikov podobný odkaz doteraz počuť nebol. Pritom sa nemôžem zbaviť dojmu, že keby dnešné európske politické elity boli predvídavejšie pridŕžali by sa pri hľadaní politického východiska z gréckej dlhovej krízy klasického vzdelania. Mali by tak zrejme väčšiu šancu na úspech, ako keď sa budú húževnato a bezmyšlienkovite držať teórií absolventov ekonomických škôl a prípravkov, produkujúcich nositeľa titulu MBA pre bankový sektor. Bez istej dávky kreativity Solónove razenie, obávam sa, nikto z ich predstaviteľov medzi sedem mudrcov dnešnej doby svojim návrhom na riešenie gréckej dlhovej krízy neprenikne.
zdroj: blisty.cz