Štátu odvádzame väčšinu výplaty. A bude to ešte horšie

Viac ako 60 percent príjmu priemerného Slováka padne na dane a odvody. Tie od budúceho roka ešte porastú.

Priemernému Slovákovi zarábajúcemu 883 eur zostane po odčítaní všetkých daní a odvodov len 478 eur. Vyplýva to z výpočtov Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika. A to sa ešte nerátalo s pripravovaným zvýšením daní.

„Ďalšie zvýšenie už i tak nadmerného daňového bremena by ešte viac poškodilo obyvateľov, podnikateľské subjekty a celkovo ekonomické prostredie,“ kritizuje ekonóm Konzervatívneho inštitútu Peter Gonda.

Dane sú vysoké, budú vyššie

Ministerstvo financií pod vedením Petra Kažimíra sa chystá vybrať viac peňazí napríklad vďaka novému odvodu z neživotného poistenia, vyššej dani z tabaku či na poplatkoch za evidenciu vozidiel.

„Dane sú peniaze, na ktoré pracovali bežní občania, a všetko, čo štát míňa, míňa z ich peňazí. A keďže nikto nemíňa cudzie peniaze tak pozorne ako tie vlastné, v prípade štátu dochádza k plytvaniu prostriedkami a k neefektívnosti,“ kritizuje analytik Nadácie F. A. Hayeka Martin Reguli.

Práve administratívne poplatky a tabakové výrobky zavážili pri porovnaní daňového zaťaženia v rokoch 2014 a 2015. Vybralo sa na nich menej peňazí a zaťaženie medziročne mierne kleslo. S príchodom nových daní sa tento trend môže zvrátiť.

Pozrite si videokomentár Tomáša Púchleho:

Pri vypočítavaní celkového daňového zaťaženia priemerného Slováka sa ráta so superhrubou mzdou zamestnanca, od ktorej sa odrátavajú jednotlivé položky, vrátane daní z príjmu či DPH.

Všetky dane a odvody si tak za rok 2015 vzali až 61,1 percenta z príjmu pracujúceho.

Občan nemôže rozhodovať

Vo výpočte však chýbajú informácie o výhodách, ktoré občanovi za platenie daní plynú. Ráta sa v ňom so slobodným bezdetným zamestnancom, ktorý nepoberá sociálne dávky ani prídavky na dieťa. „Výpočet v celej šírke odhaľuje, akú veľkú časť svojho príjmu človek použije na nákup verejných služieb. Neznamená to však, že občan za tieto prostriedky nič nedostane,“ hovorí Radovan Ďurana, analytik inštitútu INESS.

Na nedostatky vo výpočte poukazuje rezort financií. „Nepovažujeme za šťastné vyberať jeden typ priemerného daňovníka na ilustráciu daňového zaťaženia. Porovnanie je výlučne pre zamestnancov, ale u nás sú napríklad aj samostatne zárobkovo činné osoby. Je veľký rozdiel v daňovom zaťažení medzi zamestnancom s minimálnou mzdou, priemernou mzdou alebo mzdou výrazne prevyšujúcou priemernú,“ upozorňuje Rastislav Gábik, analytik Inštitútu finančnej politiky pri ministerstve financií.

Kliknite na infografiku pre jej zväčšenie:

zdroj: finweb.hnonline.sk

Celé Slovensko ovláda šesť skupín, tvrdí uznávaný ekonóm a poradca premiéra profesor Peter Staněk.

Celé Slovensko ovláda šesť skupín, tvrdí uznávaný ekonóm a poradca premiéra profesor Peter Staněk.

ROZHOVOR „Korupcia u nás je zhruba na úrovni 25 %. Prečo nie je korupcia vo Švédsku, kde je na úrovni 1 až 2 %? Teda neoplatí sa kradnúť? Alebo je to preto, že tá spoločnosť jednoducho ostrakizuje každého, komu sa príde na podvod, na tunelovanie. Hovoríte o oligarchizácii, ktorý oligarcha alebo politik bol potrestaný za posledných 25 rokov, vrátane zobratia celého majetku, nielen otcovho brata švagra syna…? Druhá vec je, prečo v Číne to stále takto funguje? Lebo v Číne platí jedno, že aj najvyšší stranícki činitelia sa boja – máme tu čerstvý príklad – tretí najvyšší človek v Číne je odsúdený za korupciu, podvody, majetkovú kriminalitu – a ja sa pýtam: prečo to nie je možné na Slovensku?“ Profesor Peter Staněk z Ekonomického ústavu SAV podrobil v prvej časti exkluzívneho rozhovoru pre PL.sk zdrvujúcej kritike pomery nielen u nás, ale aj v Európe. Ponúka však aj východiská a tvrdí, že naša ekonomika nemôže stáť iba na jednej opornej nohe, ktorou je automobilový priemysel a ponúkol možné riešenia.

Ako v súčasnosti vnímate situáciu na Slovensku z ekonomického, sociálneho, politického, demografického a spoločenského uhla pohľadu? To všetko navzájom súvisí?

Po prvé, z ekonomického hľadiska je to veľmi jednoduché. V návrhu štátneho rozpočtu je prioritou séria infraštruktúrnych projektov, stavaných vo väzbe na eurofondy – železnice, diaľnice, dopravná infraštruktúra, a druhá vec – rast domácej spotreby. Avšak musíme povedať, že rast domácej spotreby obyvateľstva súvisí nie s rastom príjmov, ale s rastom dlhov a úverov a dokonca podľa analýzy Eurostatu slovenské obyvateľstvo je obyvateľstvom, ktoré sa najrýchlejšie zadlžuje v Európskej únii. Čiže úplne „úspešne“ mašírujeme americkou cestou života na dlh, hoci o Slovákoch bolo vždy známe, že sa prikrývajú iba takou perinou, na akú majú. Zo spoločenského hľadiska musím otvorene povedať, že hoci nám otĺkajú o hlavu migrantov a podobne, naopak, slovenský národ je veľmi uvážlivý a opatrný vo vzťahu k migrantom. Musíme si totiž uvedomiť niekoľko zásadných skutočností.

Ktorých napríklad?

Ten prvý problém sa netýka jedného či dvoch rokov, ten sa týka desaťročí. Druhou skutočnosťou je fakt, že kým sa migranti integrujú do spoločnosti, bude to trvať roky. Po tretie, skúsenosti s migrantmi vo Francúzsku, Holandsku či v Nemecku sú veľmi jasné a tam dokonca ani druhá generácia migrantov nie je schopná a ani ochotná integrovať sa do spoločnosti. Čiže máme „zarobené“ na dlhodobé problémy, čo, samozrejme, Nemcov či Francúzov pri ich veľkom počte obyvateľov nemusí až tak mrzieť, ale pri malej krajine s päť a pol miliónom obyvateľov to môže hrať obrovskú úlohu.

Ako je to u nás z hľadiska politických elít?

Vidím to tak, že veľká časť politických elít totálne zlyháva pri hodnotení dnešného vývoja, pri hľadaní riešení z tohto vývoja a skôr je uzavretá vo svojej bubline vlastnej veľkosti a to im úplne stačí, aby sa medzi sebou hádali, viedli vojny, spájali sa či viedli nenávistné útoky. Musím otvorene povedať, že to, čo predvádza táto „elita“, je obraz úbohosti a nepochopenia veľkosti úloh, ktoré stoja pred Slovenskom a na ktoré by tieto politické „elity“ mali reagovať.

Nežijeme v izolácii, ako to je z pohľadu Slovensko a Európa?

Pokiaľ to vezmeme zo širšieho hľadiska, tak je jasné, že vôbec nezvažujeme niekoľko fundamentálnych rizík, ktoré stoja pred Európou ako celkom. To znamená, kam chce smerovať Európa? Federácia? Rozpad? Alebo nejaká tuhá integrácia? Neuvažujeme nad tým, čo nás čaká napríklad vo väzbe na technológie, na dôsledky prírodných zmien a podmienok, ktoré s tým súvisia, vo väzbe na geopolitiku, kde ekonomika už je iba geopolitickým nástrojom procesov. A, samozrejme, problém, ktorý sa javí ako veľký problém dneška – starnutie populácie a migranti. To nie sú izolované problémy, ale vzájomne prepojené problémy, ktoré nám môžu zlomiť krk, väzy a môžu z nás urobiť národnostnú menšinu na vlastnom území podobne, ako sa stali Srbi v Kosove.

Čiže dostali sme sa k možnému demografickému vývoju, ktorý ani u nás nie je nejaký radostný, nehovoriac o Nemecku či Rakúsku, kde demografická krivka roky klesá. Hrozí niečo podobné aj nám?

Spýtam sa vás: stále sme ešte v stredoveku a národ je tým väčší, čím má väčší počet členov a príslušníkov toho národa? Keď nás bude sto miliónov, tak budeme veľkí? Alebo tu platí iná téza: príroda si sama redukuje počet prírastku populácie, lebo si uvedomuje premrštenosť ľudského druhu na planéte a nerád to hovorím, ale môj výrok použili aj v jednom americkom filme: „Človek sa správa ako vírus voči hostiteľovi, ktorým je planéta. Ak sa hostiteľ naštve, tak ten vírus vyhladí a potom sa nečudujme javom, ku ktorým dôjde“. Dodnes som skutočne nepochopil, akú odmenu dostaneme, keď nás bude desať alebo dvanásť miliárd na planéte, aj keď niektorí vykrikujú, že môžeme uživiť aj pätnásť miliárd ľudí. To je úplne iracionálna úvaha a hlavne, ak si uvedomíte, že jedným z hlavných problémov v budúcnosti bude absolútny pokles potreby práce v spoločnosti a tým obrovské zvýšenie počtu ľudí, ktorí budú „zbytoční“ a nikto ich nepotrebuje.

Dostávame sa k aktuálnej ekonomickej situácii na Slovensku, máme pomerne rozpredanú našu ekonomiku…

Úplne rozpredanú!

…máme tu stále lacnú pracovnú silu, orientujúcu sa v prevažnej miere na automobilový priemysel, pričom v ekonomike platí, že by mala stáť pevne na štyroch oporných nohách, my zatiaľ máme tú jednu spomínanú, ostatné pokrivkávajú. Ako z tohto pohľadu vidíte našu situáciu, lebo asi je zbytočné rekriminovať, akým spôsobom sme prišli o desiatky prosperujúcich podnikov?

Riešení máte dostatok. Po prvé, 3D tlač bude znamenať úplnú zmenu subkontraktingu, to znamená, že malé firmy budú schopné robiť špičkové výrobky na individuálnu zákazku. Kľúčovým predpokladom 3D tlače a niektorých ďalších robotizovaných technológií je materiál, ale my máme skvelý materiálový výskum. Výsledky SAV v materiálovom výskume sú na úrovni svetovej špičky. Ide len o to, ako premostiť vzťah medzi výsledkami výskumu a reálnym uplatnením v ekonomickej praxi. Na druhej strane tu máme firmy, ako je ESET a podobne, ktoré vyvíjajú perfektné počítačové softvérové bezpečnostné systémy. Znova máme možnosť rozvinúť kvázi ďalšiu nohu, ale nesmieme nechať ESET len tak, aby nakoniec úplne kašľal na Slovensko a orientoval sa na zahraničné trhy a biznis, lebo je to naozaj jedna zo špičkových firiem. A úloha bezpečnostných protokolov bude v rámci IT systémov veľmi dôležitá.

A čo ďalšie oblasti, ktoré by sa mohli stať „opornými nohami“?

Presne tak, je tu tretia zásadná vec. Dodnes som nepochopil, prečo sme museli rozbiť poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel, keď potravinová bezpečnosť je jeden z fundamentálnych predpokladov prežitia národa v krízových situáciách. Dnes potravinársky priemysel skúpila Nestlé a iní zahraniční vlastníci, poľnohospodárstvo je pomaly viac zamerané na pestovanie repky na bioetanol, ako na normálne poľnohospodárske produkty a ešte aj tradičné slovenské produkty ako kapustu a slivky vozíme z Číny alebo z Brazílie, čo je úplný „absurdistan“. Odhliadnuc od toho, že posledné lekárske výskumy ukazujú, že strava hrá obrovskú úlohu v organizme a vy by ste mali spotrebúvať stravu do vzdialenosti 80 až 100 kilometrov od miesta, kde žijete. Čiže, pokojne by sme mohli rozvinúť potravinársky priemysel, čím by sme riešili problém málo kvalifikovaných pracovných síl – veď viete, kde Rómovia robili – stavebníctvo a poľnohospodárstvo, riešili by sme problém potravinovej bezpečnosti, problém spracovania produktov tu, u nás doma, a podobne ako pri dreve, nevyvážali by sme dosky, ale výrobky. A to všetko ešte máme – aj napriek vyše 25 rokom po Novembri ´89 – kvalifikovanú pracovnú silu v týchto oblastiach.

Tým by sme mohli mať aj iné oporné nohy ako iba automobilový priemysel?

Samozrejme. Z tohto hľadiska hneď vidím pred sebou štyri oporné nohy našej ekonomiky, ktoré by mohli fungovať! Ale, bohužiaľ, pre veľkú časť našich politických „elít“ úplne bude stačiť, keď položia ďalší základný kameň pre Land Rover a Jaguár. Budú pritom hovoriť, že k nám prišiel anglický výrobca a kapitál, pričom je to indická firma pod kontrolou koncernu Tata. Takže je to naozaj úplne „pikoškové“, lebo týmto posilníme tú jednu ťažiskovú nohu a vôbec sa nebudeme pozerať na hrozby a varovania Detroitu.

Keď hovoríme o automobilovom priemysle, nie je to nič nové, ak si pripomenieme, že už v minulosti nám chýbal dostatok kvalifikovaných pracovníkov, a tak sa do Bratislavy, Žiliny či Trnavy museli voziť pracovníci z Poľska, Rumunska, či dokonca z Vietnamu. Naplníme pracovné kapacity v štvrtej automobilke, ktorá tu zatiaľ nie je, ale môže byť?

Odpoviem vám na to inak. Kedysi každý väčší podnik mal vlastné učilište, kde si pripravoval kádre pre vlastné potreby. My sme to všetko zlikvidovali a boli sme vo vytržení, keď prišli Nemci s duálnym systémom, čo je len opakovanie učilišťa pri konkrétnej fabrike. Keby každý z veľkých investorov, napríklad aj ten Volkswagen (VW), si postavil vlastné učilište, kde si bude vychovávať vlastné odborné kádre, tak nemá žiadny problém. My dodáme ľudskú masu, oni dodajú majstrov odborného výcviku a máte kvalifikované pracovné sily.

Kedysi sme mali ako vysokoškoláci podnikové štipendiá, čím si podniky vychovávali vlastnú vysokoškolsky kvalifikovanú pracovnú silu. To by bola tiež cesta?

To je jedna línia, druhá línia je, že si môžeme, samozrejme, pripraviť kvalifikovaných odborníkov, dnes sa dokonca vysoké školy budú posudzovať podľa uplatniteľnosti absolventov na trhu práce, ale VW bude napríklad teraz potrebovať dvetisíc ľudí, to vychováte a potom už nebude potrebovať nikoho, to teda znamená – otázka jednorazovosti. A tu sme pri tom fenoméne – kedysi existovalo postgraduálne štúdium a pomaturitné vzdelávanie. Mali ste tzv. kontinuálny profesný systém celoživotného vzdelávania, nebol problém zmeniť profesiu, rekvalifikovať sa. Dnes sa tomu ale žiadna zo vzdelávacích inštitúcií nevenuje, ona chce vychovávať len hotových absolventov, kde dostáva zaplatené za každý kus.

Ani firmy sa tomu nevenujú?

Firmy sa tomu tiež nevenujú a my sa potom čudujeme, že nemáme kvalifikovaných pracovníkov. Ale aj pri tom VW jedna malá otázka: „Štvrtá platforma, ktorú teraz pripravuje VW, bude najdokonalejšou technickou platformou v rámci koncernu. Použijú v maximálnej miere robotiku, technológie CAD-CAM a SIM. Keby použili technológie, ktoré majú na tých troch montážnych plošinách, tak by na tú novú potrebovali 1 166 zamestnancov. Oni ale budú potrebovať iba 300… To znamená, že ak o päť rokov budete potrebovať ľudí pre automobilový priemysel, koľko ich reálne budete potrebovať? Takže ono aj ten Land Rover a Jaguár, ktorý sem príde, ešte stále máme pre nich dosť ľudí, lebo aj tí, ktorí pracovali v strojárstve a v zbrojnom priemysle, nezabudli svoju profesiu. Čiže, keby ste ich chceli a zaplatili ich, tak by určite prišli. Ale pokiaľ tu vo VW bude 38 percent agentúrnych pracovníkov prakticky za minimálnu mzdu – sú tam, samozrejme, aj ľudia, ktorí zarábajú priemerne mesačne 1 500 eur – tak akurát pri tom počte chudobných pracujúcich sa nečudujte, že domácich tam ťažko zoženiete.

Sme pri produktivite práce, ako sa za tie roky u nás zmenila. Vieme, že to, čo v Nemecku napríklad robí päť pracovníkov, u nás často musí zvládnuť jeden a za podstatne nižšiu mzdu, ako by mal v Nemecku. Inými slovami, náš človek má päťkrát vyššiu produktivitu práce za podstatne nižšiu mzdu…

Za podstatne nižšiu mzdu…

…aká je tu teda hrozba, keď našich ľudí budú zahraniční investori nútiť, aby sme za tú istú mzdu vyprodukovali oveľa väčšie množstvo tovaru ako porovnateľne na Západe? Nespeje to k umelo znižovanému počtu pracovných miest a možností?

V každom prípade samotné nové technológie vytvárajú obrovský tlak na znižovanie počtov pracovníkov a znižovanie potreby spoločenskej práce. Dokonca existujú analýzy, že každých 15 až 20 rokov dôjde k poklesu potreby práce o 15 %, a to v celej spoločnosti, teda nie iba v tej industriálnej sfére typu VW a podobne. Skutočne dnes extrémne narastá počet tzv. ad hoc pracovníkov, ktorí, keď ich potrebujete, tak ich máte, keď ich nepotrebujete, tak ich prepustíte. Kedysi tvorili títo agentúrni pracovníci v EÚ asi 3 až 5 % celkového počtu pracovníkov. No a dnes to došlo tak ďaleko, že EÚ aj napriek svojej byrokracii prijíma zákony na ochranu agentúrnych pracovníkov pred maximálnym žmýkaním. Produktivita práce je u nás veľmi vysoká, dokonca vyššia ako v rade krajín EÚ. Ale mzdy u nás zďaleka nekopírujú vývoj produktivity práce. Má to jeden krásny efekt: keby mzdy aspoň sčasti kopírovali rast produktivity práce, tak nie je pre vás dôležitý počet ľudí v produktívnom veku, ale objem vyplatených miezd a z toho odvedených odvodov. Mali by ste zabezpečený plný prvý dôchodkový pilier. Ak však mzdy rastú minimálne, tak vtedy naozaj platí pomer medzi produktívnym a poproduktívnym vekom a potom sa bude tvrdiť, že na budúcich dôchodcov po roku 2030 nemáte peniaze!

Na druhej strane tu ale máme aj iný problém – drahý štát. Máme tu šedú ekonomiku, máme tu sféru, v ktorej sa peniaze strácajú ako v čiernej diere, ktoré by mohli byť využité úplne inak. Čo radíte premiérovi ako jeho poradca, ako s tým bojovať?

Roky tlačím do toho, aby riešili korupciu. Uvedomte si, že korupcia na Slovensku znamená zhruba 3 miliardy eur ročne. Tu ale nejde o to, že niekto dostane obálku s peniazmi. Tu ide o to, že tá obálka znamená predraženie činnosti verejného sektora! O to je to viac… Čiže, ak dáte na verejný sektor ročne 12 miliárd eur, tak by vám rovnako malo stačiť 9 miliárd eur. Ak na zdravotníctvo ročne dávate 4,3 miliardy eur, a v tomto sektore sa ročne zbytočne rozkradne miliarda eur, máte dve možnosti: buď znížite náklady na zdravotníctvo, alebo nakúpite novú medicínsku techniku, rozviniete screeningové programy, zefektívnite kvalitu života pre pacientov a zdravotníctvo bude plniť úlohu, ktorú plniť má. V tomto zmysle si musíme uvedomiť tri veci. Šedá, čierna ekonomika, korupcia, operácie na hrane zákona, podniková kriminalita sú na úrovni EÚ, ale aj Slovenska. Pokiaľ chcete porovnanie, celkové dôsledky týchto finančných tokov na Slovensko sú také isté, ako je 12 miliárd eur výdavkov štátneho rozpočtu. Znamená to teda, že keby som vedel aspoň 30 % týchto finančných tokov ukontrolovať, máte dosť prostriedkov v štátnom rozpočte a obmedzíte deštrukciu spoločnosti, ktorá vyplýva z toho, že zákony dodržuje len blbec.

Čo z toho vyplýva, čo ste teraz uviedli?

Z tohto hľadiska môžeme úplne otvorene povedať, že aj samotná EÚ by sa mohla radikálne zmeniť. Odhad korupcie v EÚ je ročne zhruba 300 miliárd eur, operácie na hrane zákona zhruba 660 miliárd, transfer-pricing, teda prelievanie financií medzi rôznymi pobočkami zhruba 800 miliárd ročne. A európsky rozpočet je zhruba 142 miliárd. Nezdá sa vám niečo zhnitého v „štáte dánskom“ pri týchto pomerových reláciách? A to sa ešte nebavíme o dvoch cifrách: objem zdrojov viazaných v daňových rajoch sa za uplynulých päť rokov zvýšil na 81 biliónov dolárov, vzrástlo to asi o 16 biliónov. Po druhé, celkový objem vnútropodnikovej kriminality v EÚ28 dosahuje ročné straty 1,5 bilióna eur. A ja sa pýtam, aká je potom reálna vykazovaná ziskovosť európskych podnikov, vykazované platenie daní, ak tých 1,5 bilióna nikomu nechýba? A znova sme pri tom: ak žiadna krajina nechce zo svojho rozpočtu platiť do európskeho rozpočtu viac ako jedno percento HDP a nemáte dosť peňazí na eurofondy, vypukne boj o financovanie starnutia populácie a migrantov, všetci budú hovoriť, že treba zmeniť eurofondy! Tak, že zvýšite domáce kofinancovanie, zavediete návratnosť použitých prostriedkov atď. Ďalej – budete riešiť korupciu? Nie, nebudete! Pretože podľa metodiky ESO 2010 korupciu, šedú a čiernu ekonomiku započítavate do HDP a predstavte si tú náhodu – najviac sa zvýši HDP vo Veľkej Británii, o 1,6 percenta, v Nemecku o jedno percento, v Česku o 0,7 percenta a na Slovensku presne o tých 0,6 percenta HDP, pri ktorých konštatuje pán Kažimír, že sa nám zvýši ekonomický rast oproti predpokladanému. Takže to nie je ekonomický rast, ale započítanie šedej a čiernej ekonomiky do HDP.

Ako sa pozeráte na problém oligarchizácie Slovenska, ktorá súvisí s korupciou a klientelizmom, o ktorých ste hovorili? Nožnice medzi veľmi bohatými a veľmi chudobnými sa roztvárajú čoraz viac. Je to podľa vás riešiteľný problém?

V podstate stále dochádzate k záveru, že majetková nerovnosť je okrem iného motivovaná aj tunelovaním verejného majetku a verejných zdrojov. Použijem ale iný príklad. Áno, korupcia u nás je zhruba na úrovni 25 %. Prečo nie je korupcia vo Švédsku, kde je na úrovni 1 až 2 %? Teda neoplatí sa kradnúť? Alebo je to preto, že tá spoločnosť jednoducho ostrakizuje každého, komu sa príde na podvod, na tunelovanie. Hovoríte o oligarchizácii, ktorý oligarcha alebo politik bol potrestaný za posledných 25 rokov, vrátane zobratia celého majetku, nielen otcovho brata švagra syna…? Druhá vec je, prečo v Číne to stále takto funguje? Lebo v Číne platí jedno, že aj najvyšší stranícki činitelia sa boja – máme tu čerstvý príklad – tretí najvyšší človek v Číne je odsúdený za korupciu, podvody, majetkovú kriminalitu, a ja sa pýtam: prečo to nie je možné na Slovensku? To isté máte na Ukrajine, všetci hovoria o tejto krajine, no treba priznať jeden fakt: celé územie Ukrajiny je rozdelené medzi 16 oligarchov a tí vládnu pevnou rukou na svojom území. Čiže problém Ukrajiny je možné riešiť veľmi jednoducho – riešiť ten problém 16 oligarchov aj za cenu tvrdej osobnej zodpovednosti a nebojím sa povedať, aj za cenu dôsledného zavretia „do bane“ – ako sa hovorí – „až by boli čierni“.

Hovorí sa, že na Slovensku ovláda krajinu osem oligarchov. Je to tak?

Je to menej, je to šesť skupín, ktoré ovládajú v podstate celé prostredie v podmienkach Slovenskej republiky, pričom financujú všetky politické subjekty, aby bolo jedno, kto vyhrá.

Keď sme hovorili o ekonomike, dokedy tu bude modla akýchsi ekonomických rastov, to sa predsa nedá donekonečna, aby ekonomiky iba rástli. Alebo áno?

Odpoveď je jednoduchá: kde a o čom hovorí mainstream ekonomických teórií, hovorí o trvalom raste. Druhá hlavná ekonomická dogma ekonomických teórií je, že za všetky problémy môžu regulácie, ktoré deformujú trh, ktorý by bol inak „geniálny a optimalizovaný“… A tretia modla udržateľného rastu je nonsens z jedného pragmatického jednoduchého dôvodu. Keďže prírodné zdroje sú obmedzené, tak nemôžete mať neustály rast. A teraz si predstavte s tou modlou ekonomického rastu začína byť veľmi konfrontovaná tzv. zdieľaná alebo personalizovaná ekonomika. Nemusíte vlastniť, môžete si požičať. Ale potom celá spotreba je niekde úplne inde a ak nebude spotreba, nebude ani hospodársky rast. Nestálo by za úvahu urobiť iné? Ak vychovávate svoje deti, neprispievate tak isto k rastu spoločenského bohatstva? Nemá byť aj to zahrnuté do ekonomického rastu? Výchovu detí alebo ženy na materskej nezahrniete do ekonomického rastu, to je vraj nezmysel, to vraj nemá nič spoločné s ekonomikou… Čiže stojíme pri tom, že fundamenty ekonomického prístupu začínajú byť chybne konštruované. A keď vezmete do úvahy, že chybovosť národného HDP je medzi 30 a 10 percentami vzhľadom na nepoznanie transferov, ktoré sú medzi transnacionálnymi korporáciami, tak sa pýtam, akú cenu má takáto modla? A diskusie, či rast HDP bude 2,8 alebo 2,9 percenta? Je to úplne iracionálne, úplne mimo akejkoľvek logiky, dokonca s ekonomikou to nemá vôbec nič spoločné ešte z jedného titulu. Človek je tu pre ekonomiku? Alebo ekonomika pre človeka? Ak je tu ekonomika pre človeka, tak základom je zabezpečiť kvalitný život každého člena spoločnosti. Nie hospodársky rast. A ešte: ako je možné, že inflácia sa vždy strafí do toho, čo je očakávané? Nie je to dané práve tým, že zo spotrebného koša vždy urobíte to, aby inflácia vyšla taká, akú očakávate? Ale potom, akú cenu majú ekonomické fundamenty? Akú cenu majú tvrdenia o tom, že hospodársky rast bude 1,1 percenta? Pritom niekto, kto to tvrdí, si vôbec neuvedomuje, čo je to a ako vznikol hospodársky rast.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte skladbu slovenského štátneho rozpočtu, do ktorého sa podľa aplikovanej metodiky stále do príjmovej časti rátajú aj eurofondy. Tie tu však budú už len zopár rokov, čo potom?

Zoberte si, že budovanie infraštruktúry je jeden z faktorov hospodárskeho rastu. Z čoho platíte infraštruktúru? Z eurofondov. Keď si vezmete všetky projekty, ktoré realizujú municipality pri kofinancovaní vo výške 5 percent hodnoty projektu, tak máte odpoveď, z čoho to financujete. A zatiaľ Slovensko stále má ten pomer, že 14 miliárd eur dostaneme, 6 a pol miliardy zaplatíme na kofinancovaní, čo je pre nás maximálne výhodné. Ale už teraz sa ukazuje, že stratégia európskeho rozpočtu je neudržateľná, a to práve preto, že má ročný 90-miliardový deficit. Chcelo by to teda „zosekať“. A to buď zosekať eurofondy, alebo upraviť príspevky členských krajín. A keďže krajiny nechcú platiť do rozpočtu viac, tak zosekajú podmienky pre eurofondy a potom naraz zistíme, nakoľko sme sa mohli prikrývať perinou, ktorú máme my sami. Lebo teraz sa prikrývame európskou perinou. Pokiaľ ide o eurofondy, vy ste predtým spomínali oligarchizáciu. Veď tunelovanie eurofondov je jeden z najvýznamnejších zdrojov pre mnohé finančné skupiny. No, a ak by neboli eurofondy, tak tie skupiny by stratili mnohé zdroje príjmov.

Máte tým na mysli napríklad aj dotácie v poľnohospodárstve?

Nemyslím, vy ste povedali (smiech).

Ale pripúšťate, že aj tam sú tie zdroje?

Nepripúšťam, iba konštatujem, že čerpanie a tunelovanie eurofondov je obrovské a práve preto EÚ čerpanie niektorých eurofondov, napríklad v školstve zablokovala, z čoho vyplynul napríklad nedostatok financií na univerzitách.

zdroj: parlamentnelisty.sk

Nenávidím EÚ, sedí tam partia totálnych idiotov, udrel šéfkuchár Pohlreich. A Babiša už vôbec nešetril.

Nenávidím EÚ, sedí tam partia totálnych idiotov, udrel šéfkuchár Pohlreich. A Babiša už vôbec nešetril.

Živnostenské listy vydali rozhovor so šéfkuchárom Zdeňkom Pohlreichom. Ten povedal svoj názor na zavedenie elektronickej evidencie tržieb a všeobecne kritizoval nielen českú vládu a stav pohostinstiev, silné slová mal aj na adresu Európskej únie.

Česká republika nie je podľa známeho šéfkuchára dobrým prostredím pre podnikateľov. Vysoké dane, nezmyselné nároky, zbytočné opatrenia. A obzvlášť spoznať sa to práve dá v pohostinstve. „Máme 21% zdanenie a ľudia chcú meníčka za sedemdesiat korún. Tak si to spočítajte. Aj keby chceli, nemôžu byť poctiví, „hovorí Pohlreich a dodáva, že to síce neschvaľuje, ale chápe.

„Tí, ktorí kradli, budú kradnúť ďalej, žiadna elektronická evidencia tržieb tomu nezabráni. Hlavne neviem, akým spôsobom bude účinnosť tohto opatrenia vynútená, „uvažuje šéfkuchár a zmieňuje vietnamské večierky alebo Sapu, kde to podľa neho fungovať zaiste nebude.

EET je podľa neho projekt, ktorý má za úlohu rozdeľovať spoločnosť a diskriminovať určité odvetvie nášho priemyslu. „Je to nespravodlivé opatrenie a nemyslím si, že je to dobre,“ hovorí Pohlreich a dodáva: „Myslím si ale, že sa tu aj v iných odboroch rozkrádajú tak obrovské peniaze, takže vôbec nechápem, prečo pre jedno priemyselné odvetvie majú platiť nejaké nariadenia a pre iné platiť nemajú. Krčmovým, mäsiarom, zelinárom, taxikárom a pinglom sa tu závidelo vždycky. Už za, komárov ‚. Závisť, závisť, závisť. „A hlavne považuje za“ zvláštne „brať si príklad práve z Chorvátska.

Malo by podľa neho tiež dôjsť k zníženiu daní, ideálne na jednocifernú sumu a avízované zníženie na pätnásť percent, ktoré má vynahradiť náklady na EET, je podľa neho „čistočistá účelová lož“, keďže ide o selektívne zníženie, ktoré sa nebude týkať alkoholu.

„Pravidlá sa nedodržiavajú. Žiadna norma nič nerieši. Kým to nikto nekontroluje a nie je za to postih, nariadenie môže byť koľko chce, a rovnako to nefunguje, „komentuje Pohlreich situáciu v pohostinstve a dodáva, že sa len kopia hromada reguláciou. Jediné, čo by však podporil, je zákaz fajčenia v reštauráciách a krčmách.

„Nenávidím EÚ ako takú. Myšlienka dobrá, ale čo sa z toho stalo za posledné roky, je zúfalé. Sedí tam partia totálnych idiotov, „popisuje Pohlreich a zároveň dodáva, že v niečom je dobrá. Napríklad hygienické normy. Na tie však človek nepotrebuje byť v EÚ, to mu stačí premýšľať.

Hovorí aj o natáčaní programu Áno, šéfe !, s ktorým pravidelne jazdí po krčmách a reštauráciách v celej Českej republike. „Bolí ma, v akom stave sú niektoré mestá, ako ľudí žijú, aký majú životný štýl. Nerobil som si ilúzie, vedel som, čo ma čaká. Ale úroveň reštauračného podnikania je veľa zlá. V Prahe dobrý, za Prahou bieda, „hovorí šéfkuchár a dodáva, že snahy o vytvorenie evidenčného systému na sprepitné čašníkov, o ktorých sa tiež hovorí, sú už“ úplne mimo misu „.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Neplatenie daní nie je zločinom

Neplatenie daní nie je zločinom

Na rozdiel od ostatných sa vám nechystáme poradiť, ako daňové priznania vyplniť, ani sa nechystáme na vás apelovať, aby ste sa daniam nevyhýbali. Naopak. Úplne v duchu našich princípov a povesti zástancov súkromného vlastníctva a vlády právami by sme radi pribehli na obranu tých jedincov, ktorí sú (tiež mnohými „liberálnymi“ politikmi a „ekonómmi“) odsudzovaní ako zločinci – chystáme sa na tomto mieste zastať daňových neplatičov, rebelov a odmietačov.

Najprv si ukážeme podstatu daní, aby sme potom pochopili, prečo ich neplatenie nielenže nie je zločinom, ale že v istom zmysle prospieva aj ostatným. Dúfame tak, že po prečítaní nasledujúceho textu bude všetkým zrejmé, že neplatič daní nie je zločincom, ale hrdinom …

Čo sú dane?

Dane sú násilím vynútené platby vykonávané v prospech ľudí, ktorí sa označujú za štát. Spojenie medzi daňami a štátom nie je nijako náhodné. Prečo? Hoci štát nadobúdal v histórii rôznych podôb, všetkým štátom bolo a je spoločné nadradené, mocenské postavenie jeho predstaviteľov („aparátu“) nad zvyškom obyvateľstva. A boli a sú to práve predstavitelia štátu, kto rozhodovali o výške daní a ich platbu násilím vynucovali.

Niet potom divu, že ľudia oddávna chápali dane ako príkoria, prostredníctvom ktorého sa na ich účet vládcovia a nimi privilegovaní obohacujú. Takáto skutočnosť nebola vládcom dvakrát príjemná – ak ich totiž obyvateľstvo považovalo za banditov, hrozilo nebezpečenstvo, že sa proti nim vzbúria. Mnohý z vládcov tak na vlastnej koži poznal, ako malá jeho moc v skutočnosti je, ak už jeho obyvateľstvo prestane pasívne rešpektovať ako silnejšieho a postaví ak sa mu aktívne na odpor.

Aby vládcovia nebezpečenstvo odporu obyvateľstva znížili, potrebovali sa nejakým spôsobom odlíšiť od obyčajných banditov a lúpežníkov – potrebovali vypestovať v ľuďoch predstavu, že vyberanie daní nie je to isté čo lúpež. Dnešná predstava priemerného človeka o daniach je dôkazom toho, ako boli predstavitelia štátu v tomto svojom zámere úspešní. Ako to dosiahli?

Museli najprv ospravedlniť svoje nadradené postavenie nad ostatnými – museli nájsť ospravedlnenie pre samotnú svoju existenciu, pre existenciu inštitúcie štátu. Skúšali sa zastrešovať Bohom, ktorý je údajne k ich vládnutiu nad obyčajnými ľuďmi predurčil.

S radosťou sa chopili myšlienok Hobbesovho Leviathana „spoločenskej zmluvy“. Nakoniec nepohrdli ani novšími teóriami, ktoré nutnosť existencie štátu obhajujú skrz neutrálne, „objektívne“ poznatky niektorých vied (ekonómia, sociológia a pod.).

Akonáhle existovala u obyvateľov predstava, že štát musí existovať (tj. že im niekto musí vládnuť), stala sa obhajoba zdanenia (tj. jeho očistenie od spojitosti s obyčajnou krádežou) pomerne triviálnou záležitosťou. Ako by totiž mohol štát tieto „nepostrádateľné“ funkcie vykonávať, keby k tomu nemal patričné ​​prostriedky?

Dane sa tak v očiach obyvateľov (a k radosti vládcov) postupne pretvorili z prostriedku k obohateniu vládcov na prostriedok na financovanie služieb, ktoré „obyčajným ľuďom“ vládcovia „poskytujú“. Práve také sú korene dnes toľko rozšírenej predstavy štátu ako firmy vyrábajúcej rôzne služby pre obyvateľov (ochrana majetku, cesty a pod.) A daní ako platby obyvateľov za poskytovanie týchto služieb.

Aj keby sme pripustili onú úplne naivnú predstavu, že všetka činnosť štátu spočíva v produkcii nejakých služieb, je paralela medzi firmou a jej zákazníkom na strane jednej a štátom a jeho obyvateľom na strane druhej zásadne mylná.

Každý, kto je schopný rozoznať dobrovoľnú spoluprácu od násilia, musí nutne vidieť, že zatiaľ čo zákazníci firiem sa môžu rozhodnúť, či si určitú službu zakúpia alebo nie, obyvatelia štátu žiadnemu takémuto rozhodnutiu ohľadom služieb „kupovaných“ za dane nečelia!

Zatiaľ čo zákazníci firiem si od nich služby kúpia iba v prípade, že si ho budú ceniť viac ako iné služby, ktoré by bolo možné za dané prostriedky získať, „daňovník“ sa musí svojich prostriedkov vzdať, aj keď si poskytované služby cení menej či vôbec .

Obrazom poňatia štátu ako firmy by bola v súkromnom sektore spoločnosť, ktorá by vám za asistencie tlupy silákov vliezla do bytu s tým, že stavia zábavný park, na ktorého vybudovanie musíte prispieť! Snáď ešte vernejším (a typickejším) obrazom štátu v súkromnom sektore je firma, ktorá vám tvrdí, ako veľmi potrebujete ochranu svojho majetku, sľubuje vám, že vás bude chrániť, a pritom vás upozorňuje, že nikoho iného nesmiete o túto službu požiadať, a vyhráža vám, že ak jej za to nezaplatíte, sama vám váš majetok zabaví!

V oboch vyššie uvedených prípadoch by bola taká firma celkom správne považovaná za zločineckú. Nie je potom dôvodu označovať rovnakú činnosť inými menami („bezpečnostná politika“, „poskytovanie verejných zdrojov“ a pod.) Len preto, že si skupina týchto ľudí hovorí „štát“.

Na násilnom charaktere daní nemôže nič zmeniť ani skutočnosť (nedávno publikovaná v médiách), že značná časť obyvateľstva je „spokojná“ s výškou daňového zaťaženia. Aj keď totiž opomenieme otázku, ako môže byť niekto „spokojný“ s tým, že ho niekto iný násilím k niečomu núti, stále sú tu ľudia, ktorí spokojní nie sú. Toto tvrdenie tak môže maximálne ospravedlňovať zdanenie tých, ktorým sa páči byť zdaňovaný. Pre zvyšok obyvateľov však dane zostávajú násilím!

Dane nie sú obdobou ceny platenej za služby na trhu, pretože dobrovoľnosť spolupráca nie je len obyčajným technickým detailom, ale zásadným rozdielom, ktorý stavia zdanenie na úroveň obyčajnej krádeže.

Použitie daní (k obohateniu vládcov či k pomoci nimi privilegovaných), práve tak ako spôsob použitia lupu (k obohateniu lupičov či k pomoci ich známym), je úplne irelevantné vzhľadom k legitimite spôsobu, akým boli prostriedky v oboch prípadoch nadobudnuté. Zlodej, ktorý lup použije na výstavbu materskej škôlky, alebo ktorý vám „výmenou“ za lup vyasfaltuje cestu ku garáži, zostáva stále zlodejom!

V dôsledku štátnej propagandy sa však politikom podarilo zdanenia zbaviť akejkoľvek súvislosti s krádežou (zločinom). A nielen to! (prečo asi politikom toľko záleží na tom, aby všetci chodili do štátom ovládaných škôl? Prečo štát podporuje „vedu“ a „intelektuálov“, ktorí nás o nutnosti štátu presviedčajú ?!)

Podarilo sa im dokonca za zlodeja a zločinca označiť obete svojich každoročných (štvrťročných, mesačných) nájazdov – teda každého, kto sa plateniu daní úplne alebo čiastočne vyhýba.
Koľkokrát sme už počuli správy o tom, ako „podnikatelia okrádajú štát na daniach“ (na clách, na zdravotnom poistení a pod.) ?! Poďme sa pozrieť, prečo je aj táto predstava zvrátená.

Neplatenie daní nie je zločinom

Ak nie je zdanenie o nič legitímnejšie ako krádež, je potom zrejmé, že odmietnutie platiť dane je asi tak rovnako nelegitímne ako odmietnuť vydať majetok zlodejom a že snaha sa daniam vyhnúť je rovnako nelegitímna ako snaha pred zlodejmi zatajiť majetok, ktorého si nevšimli, a tak ho na vás násilím nevymáhajú.

Keby malo byť neplatenie daní zločinom, musel by v dôsledku neplatenia daní existovať niekto, ktorého legitímne – tj. majetkové – práva boli poškodené. Pýtajme sa teda, čie práva poškodzuje ten, kto sa plateniu daní vyhýba:

Hoci to znie absurdne, začnime politikmi – sú takto poškodzované práva politikov? Existuje snáď niekto v spoločnosti (aj keď si hovorí politik), kto má nárok – „právo“ na to, aby mu ostatní odovzdávali časť svojho majetku? Nie. Ani politík (ani zlodej) nemá právo na majetok druhého človeka, a preto neplatením daní práva politikov porušované nie sú.

Práva tých, v prospech ktorých politici daňové výnosy používajú? Ani tí, rovnako ako politici (nakoniec sa môže jednať o jedny a tie isté osoby …), nemajú žiadny nárok na časť nášho majetku. Rovnako ako sused nemá nárok na to, aby som mu postavil dom, nemá ani nárok na to, aby mu ho postavil politik z môjho majetku. Ani práva týchto ľudí tak neplatením daní porušované nie sú a ani byť nemôžu.

A čo napríklad práva iných ľudí, ktorí dane platia? Ich práva bezpochyby porušované sú, nie však tými, čo dane neplatia, ale samotnými politikmi, ktorí na nich dane vymáhajú! Neplatenie daní z našej strany môže v niektorých z nich vyvolávať závisť, že sa iným podarilo sa daniam vyhnúť, však považovať to za porušenie ich práv zo strany neplatičov by bolo rovnako absurdné, ako tvrdiť, že ten, kto sa nenechal banditami okradnúť, porušil práva tých, ktoré banditi premohli či ktorí sa im podvolili.

Kde sa potom berie predstava o zločinnosti neplatičov daní? Kde sa berie predstava o povinnosti dane platiť? Mnoho ľudí stále mätie skutočnosť, že časť prostriedkov, ktoré sa na daniach vyberú, je použitá k projektom, z ktorých ťažia aj ľudia, ktorí dane neplatia.

Využívanie týchto projektov a neplatenie daní je potom prirovnávané k príslovečnej jazde vlakom načierno – tj. podvodu alebo krádeži. Zo skutočnosti, že niekto chodí po chodníku alebo že sa nepresťahuje vo chvíli, keď sú z daní nadobudnuté nové stíhačky, však ešte nevyplýva, že si daný človek služieb chodníka či stíhačiek cení viac, než koľko je po ňom na ich zaplatenie vymáhané.
Veľakrát z toho dokonca ani nevyplýva, že si takýchto projektov vôbec cenia. Toľkokrát omieľané „verejné služby“ tak vôbec služby (tj. niečím, čo uspokojuje nejaké ľudské potreby) pre mnohých ľudí byť nemusia. Môže sa dokonca jednať o ich opak, tj. o niečo, čo ľudí poškodzuje a čo ľudia nechcú. Napriek tomu sú na ne všetci nútení prispievať.

Navyše, ak by bolo pravdou, že „služby“ štátu sú prospešné všetkým obyvateľom bez výnimky a že dane sú platbou za tieto služby, potom by mali všetci obyvatelia prispievať na „služby“ poskytované štátom rovnakým dielom, podobne ako je to v prípade ostatných služieb, za ktoré ľudia platia rovnako bez ohľadu na ich majetok, príjem, zamestnanie, vek a pod. Vyššie uvedený argument by tak ospravedlňoval nanajvýš „daň z hlavy“ – tj. daň v rovnakej výške pre všetkých obyvateľov.

Kde sa ale berie ospravedlnenie pre existujúce dane? Zoberme si napríklad daň z príjmu. V akom zmysle môže vznikať človeku povinnosť odovzdať časť svojho majetku „spoločnosti“ z toho dôvodu, že dosiahol príjem? Veď skutočnosť, že príjem dosiahol, je dôkazom, že niekomu inému prospel.

Ako to, že ten, kto je produktívny, a dosahuje teda príjem, musí platiť, lebo by inak údajne niečo spoločnosti „dlhoval“, zatiaľ čo niekto iný, kto nič nerobí, nikomu neprospieva, a príjmu teda nedosahuje, platiť nemusí?

A čo dlhujú spoločnosti tí, čo vytvárajú vysokú pridanú hodnotu (a odvádzajú vysokú DPH), čo konzumujú alkohol (a platia spotrebnú daň), čo mali či majú produktívnych predkov či priateľov (a platia tak daň dedičskú či darovaciu), čo majú nehnuteľnosť či ju previedli na niekoho iného (a platia tak daň z nehnuteľnosti či jej prevodu), alebo tí, ktorí používajú auto na podnikanie (a platia tak daň cestnú)?

Zvlášť ak porovnáme ich s tými, ktorí žiadne hodnoty nevytvárajú (a žiadnu DPH tak neodvádzajú), ktorí sa napchávajú bôčikom (a žiadnu spotrebnú daň neplatia), alebo s tými, ktorí sa v autách preháňajú len tak pre osobnú radosť (a žiadnu cestná daň neplatia, na rozdiel od podnikateľov, ktorí jazdia autom v rámci poskytovania služieb ostatným)?

Ten, kto neplatí dane (z príjmu alebo z čohokoľvek iného), nie je zločincom, ale potenciálnou obeťou, ktorej sa podarilo zločincovi uniknúť.

Novinové titulky o „okrádaní štátu na daniach“ sú len snahou skutočný morálny status štátu na strane jednej a daňovníka na strane druhej prevrátiť naopak.
(Kto a prečo len môže také články písať?)

Neplatenie daní je hrdinstvom

Zo skutočnosti, že neplatenie daní nie je zločinom, ešte nevyplýva, že sa jedná o čin hodný obdivu. Aby bolo zrejmé, prečo by tento počin bolo možné za hrdinstvo považovať, musíme najprv rozumieť tomu, čo sa stane vo chvíli, keď dane zaplatíme.

Zaplatením daní vzniká v štátnom sektore, ktorý je na daňových príjmoch závislý, priestor pre činnosť, ktorý je s radosťou byrokratov a politikov bezo zvyšku využitý.
Čím viac daní ľudia štátu odvedú, tým viac priestoru pre činnosť štátu pomáhajú udržať alebo vytvoriť.

V tejto súvislosti je nutné mať na pamäti niečo, čo je na stránkach tohto webu takmer zbytočné pripomínať: akákoľvek aktivita štátu – ľudí, ktorí sa za túto inštitúciu schovávajú – prebieha na úkor aktivít jednotlivcov a spoločnosti; kedykoľvek získava stáť nejakú právomoc, musí tejto právomoci zbaviť jednotlivca.

Ak ide nám o jednotlivca a jeho slobodu, potom je pre nás väčší priestor pre aktivity štátu zlou správou. Prečo? Aktivity štátu, realizované za daňové príjmy, obyvateľom (daňovníkom) škodia jednak tým, že predstavujú enormné plytvanie prostriedkami (ak štát stavia diaľnicu, môžeme si byť vcelku istí, že jej budovanie bude drahšie, než keby ju stavala súkromná spoločnosť ako svoj majetok ).

Naviac však existujú aktivity štátu, ktoré by boli škodlivé, aj keby daňovníkov nestáli vôbec nič. Práve sem spadá regulačná činnosť štátu, predstavujúca vedľa zdanenia ďalšie poškodzovanie majetkových práv jednotlivcov.

Mnohé štátne inštitúcie nás tak nielen stoja peniaze, ale škodia navyše priamo tým, že nám bránia obchodovať s kým chceme, jesť čo chceme, vyrábať čo chceme, bývať kde chceme a pod.

Ak pochopíme, že všetky aktivity štátu (vrátane samotného zdaňovania) sú podmienené úspešným zdanením ľudí, bude ihneď zrejmé, že čím menej daní štát od obyvateľov vyvlastní, tým menej svojich aktivít si bude môcť dovoliť financovať a vykonávať. A preto ten, kto nezaplatí dane, ktoré by normálne zaplatil, prispieva k obmedzeniu moci štátu, čo ho v našich očiach musí činiť hrdinom.

Ľudia by nemali prepadať ilúziám, opäť starostlivo šírenou štátnou propagandou, že vinou neplatičov daní existuje v štátnom sektore povestný nedostatok peňazí, ktorý by sa inak podarilo vyriešiť, „len keby všetci zaplatili tak, ako majú“. Keby ľudia zaplatili viac na daniach, jedinou zmenou by bolo, že by vznikli nové „spoločenské problémy“ a nové úrady, prostredníctvom ktorých by sa politici a byrokrati ujali spoločnosť „zdokonaľovať“.

Je úplne naivné si myslieť, že by štátna byrokracia kedy by mohla vyhlásiť daňové výnosy za postačujúce ku všetkým funkciám, ktoré by táto byrokracia rada „pre spoločnosť“ vykonávala a o výkone ktorých nakoniec sami politici rozhodujú. Veď nedostatok finančných prostriedkov je takmer definičným znakom štátneho sektora – pozrime sa na školstvo, zdravotníctvo, štátom podporovanú kultúru, ochranu životného prostredia, štátom platený výskum. Nemožno preto ani úplne vážne tvrdiť, že vinou neplatičov daní sú nútení „poctiví“ daňoví poplatníci platiť viac.

Opäť, keby sa zrazu nikto platbe daní nevyhýbal a vybralo by sa tak viac, skôr než k poklesu daňového zaťaženia by v priebehu pár rokov došlo k opačnému javu: politici a byrokrati by vykonávali viac svojich deštruktívnych funkcií, které doposiaľ nevykonávali nie preto, že by nechceli, ale preto, že na to jednoducho nemali finančné zdroje.

Označením neplatičov daní za hrdinu nemáme v úmysle naznačovať, že sa daniam nevyhýba zo sebeckých dôvodov, že sa daniam vyhýba, aby obmedzením moci štátu pomohol ostatným. Ak to robí pre seba, avšak aj tu sledovanie svojho vlastného záujmu vedie k pozitívnym dôsledkom aj pre ostatných (s výnimkou politikov a byrokratov).

Cieľom pašerákov, či manažérov firiem so sídlom v daňových rajoch je tiež ich vlastný prospech, a napriek tomu svojou činnosťou prospievajú ostatným – ľudia kupujú lacnejší tovar a užívajú si statkov od firmy, ktorá by nebyť daňového raja napríklad nemusela existovať.

Takisto nemáme v úmysle tvrdiť, že tí, ktorí dane platia vo výške, v akej ich od nich štát vyžaduje, sú nejakými zločincami. Samozrejme, že sú predovšetkým obeťami, ktorým nemožno vyčítať, že sa násiliu zo strany štátu podvolili.

Hrozba represií zo strany štátu nie je nijako planá a mnohí z nás tak dajú nakoniec prednosť platbe daní pred rizikom znárodnenia svojho majetku či uväznenia.
O to viac však v porovnaní s nimi vynikne čin neplatičov daní, ktorý uvedené riziká podstupujú!

Neplatič daní tak skrátka nielenže nie je zločincom, pretože svojím konaním nepoškodzuje majetok nikoho iného, ​​ale je v istom zmysle jeho opakom – je hrdinom, ktorý obmedzovaním daňových príjmov štátu spôsobuje, že štát nemá takú moc, ako by rád mal. Majme toto na pamäti, kedykoľvek budeme sami priznávať príjmy, vyžadovať potvrdenky a platiť dane.

Každá koruna, ktorá zostane v súkromnom sektore medzi ľuďmi, ktorí skutočne vytvára bohatstvo tým, že spolu kooperujú, predstavuje zároveň o korunu menej pre tých (prezlečených za štát), ktorí naše bohatstvo obmedzujú a ničia.

Týmto Vás akokoľvek nevyzývame k neplateniu daní (to je predsa tiež „zločin“ …), môžete aspoň zvážiť, či sa takisto nestať hrdinom …!

zdroj: dolezite.sk