Chára sa v noci pobil. Súpera zložil na ľad expresne rýchlo!

Chára sa v noci pobil. Súpera zložil na ľad expresne rýchlo!

26-ročný obranca Ottawy Mark Borowiecki nabral v nočnom zápase s Bostonom Bruins odvahu vyzvať do boxerského súboja obrovitého Zdena Cháru, no podobnú chybu v budúcnosti zrejme už nezopakuje. Hneď od úvodu krátkej pästnej výmeny bolo jasné, kto v nej má navrch. Zdenovi stačil jeden úder a „šmarenie“ Borwickeho o mantinel a bolo po bitke.

zdroj: sport7.sk

Známy slovenský spisovateľ Jozef Banáš, ktorému písala Merkelová, sa rozhodol jej napísať necenzurovaný text v otvorenom liste.

Známy slovenský spisovateľ Jozef Banáš, ktorému písala Merkelová, sa rozhodol jej napísať necenzurovaný text v otvorenom liste.

Najprekladanejší slovenský spisovateľ, expolitik a diplomat Jozef Banáš napísal otvorený list nemeckej kancelárke Angele Merkelovej. Bola to práve ona, dnes asi najvplyvnejšia žena v Európe, ktorá ešte v roku 2011 napísala Banášovi, aby mu poďakovala za román Zóna nadšenia. Dnes, na sklonku roka 2015 sa však mnohé zmenilo, a list píše tentokrát Banáš Merkelovej.

Nejde však ani tak o poďakovanie, ako skôr o zamyslenie a rad otázok, ktoré trápia väčšinu Slovákov i Európanov a na ktoré majú plné právo sa nemeckej kancelárky opýtať. Či vôbec a ako Merkelová po doručení listu zareaguje, vás budeme informovať.

Znenie listu:

Milá pani spolková kancelárka Angela Merkelová,čas vianočný je časom stíšenia duší a premýšľania. Hrám sa v tomto čase s mojou vnučkou a premýšľam, kde bude o päť, desať rokov. V akej Európe bude žiť? Pri premýšľaní nad budúcnosťou Európy sa nedá nemyslieť aj na Vás. Ste najsilnejšia európska osobnosť, v ktorej rukách je do veľkej miery aj budúcnosť mojej vnučky. K osloveniu Vás ma inšpirovalo Vaše vystúpenie na nedávnom zjazde CDU. Osobne sa nepoznáme, ale som Jozef Banáš, ten slovenský spisovateľ, ktorému ste v máji 2011 poslali list, v ktorom mi ďakujete za román Zóna nadšenia (Jubelzone). Váš list ma úprimne potešil a mám ho odložený ako vzácny artefakt. Zóna nadšenia je príbeh nemeckého mladíka Thomasa a jeho slovenského priateľa Jozefa. Thomas a ja sme priateľmi dodnes, hoci naše priateľstvo bolo na tridsaťsedem rokov prerušené. Prerušilo ho opätovné stiahnutie železnej opony, ktoré nasledovalo po sovietskej invázii do vtedajšieho Československa. Obsadili nás nevítané vojská, ktoré boli v mojej i vo Vašej krajine proti vôli ich občanov.

Dnes je moja krajina bez cudzích vojsk. V tej, ktorej ste kancelárkou, je však ešte stále bezmála šesťdesiattisíc cudzích vojakov. Rozumel som dôvodu ich pobytu v čase, keď boli vo Vašej bývalej NDR sovietske vojská ako súčasť Varšavskej zmluvy. Dnes je Varšavská zmluva mŕtva, ale vojaci USA a Veľkej Británie u Vás naďalej sú. Prečo? Predpokladám, že poznáte slová, ktoré povedal prvý generálny tajomník NATO lord Baron Ismay, ktorými zdôvodnil pobyt cudzích vojsk v Nemecku: „To keep Americans in, the Russians out and the Germans down.“ (Držať Američanov vo vnútri, Rusov vonku a Nemcov dole.) Dnes sú už Rusi vonku, a tak logicky ostávajú len dva dôvody pobytu cudzích vojsk na nemeckom území, „držať Američanov vo vnútri a Nemcov dole“. Možno je aj iný dôvod pobytu Američanov u Vás, len nás, prosím, nepresviedčajte, že ním je ruská hrozba, ktorou nás neprestajne strašia médiá hlavného prúdu.

Milá pani Angela, začínam sa báť, že nás s Thomasom opäť rozdelí nová železná opona, do ktorej stavania európske krajiny svojou politikou vediete. Po páde komunizmu som mal ja, rovnako ako Vy pocit, že začíname budovať novú Európu bez plotov. Vy nás však nútite ploty stavať, lebo nám chcete nanútiť nešťastníkov, ktorí opúšťajú svoje domovy. Chcete nám nanútiť migrantov kvótami. Viete nám povedať, ako to chcete spraviť? Máme azda postaviť koncentračné tábory, v ktorých budeme týchto ľudí proti ich vôli zadržiavať? Vy by ste ostali dobrovoľne v krajine, v ktorej dostanete podstatne nižšiu sociálnu podporu ako v Nemecku? Chcieť od slovenského dôchodcu, ktorý sa v zime rozhoduje, či si z tristo eur kúpi drevo, alebo pôjde s boľavými zubmi k lekárovi, aby sa staral o „utečencov“, ktorí k nám prichádzajú v značkových odevoch s kreditnými kartami, považujem za nehoráznosť. Vy nám takúto nehoráznosť nanucujete! A my sa pýtame, prečo by mali byť Slováci, Česi, Poliaci, Maďari, Rumuni či Bulhari solidárni s Angličanmi, Francúzmi, Portugalcami, Španielmi, Talianmi, Belgičanmi, Američanmi, Holanďanmi alebo aj Nemcami, ktorí rabovali a do veľkej miery stále rabujú kolónie (aj keď sa tak už nenazývajú) a ubiedení Afričania či Ázijčania si teraz prichádzajú pýtať ukradnuté? Prečo by sme my – ktorí sme nerabovali, mali byť solidárni s tými, ktorých vaše vojny vyháňajú z domovov? Arogancia Bruselu nám začína liezť na nervy podobne ako kedysi arogancia Moskvy. Vy – ako dieťa socializmu dobre viete, ako sa pritom cítime. A tento nedobrý pocit mám napriek „vrúcnym“ objatiam a bozkom, ktorými spolu s Hollandom, Tuskom či Junckerom demonštrujete európsku jednotu. Neviem, prečo mi tieto objatia pripomínajú úprimnosť známeho bozku Honeckera s Brežnevom.

Navyše Vám chcem pripomenúť, že Nemecko dlho váhalo, kým povolilo Slovákom voľne u Vás žiť a pracovať. Mladíkov zo Sýrie či Iraku ste naopak pozvali. Teraz, keď vám to prerastá cez hlavu, žiadate solidaritu. Na nedávnom zjazde CDU ste slávnostne hlásali: „Dokážeme to!“ Zaujímalo by ma, či vôbec viete „ČO“ chcete dokázať, keď ani neviete, koľko je v Európe a v Nemecku migrantov a koľkí sa sem ešte chystajú. Váš vlastný poslanec v Spolkovom sneme Manfred Kolbe to povedal jasne: „Stále viac spoluobčanov mi hovorí – Merkelová nie je viac naša kancelárka.“ Váš prezident zamestnávateľských zväzov Ingo Kramer Vám hovorí jasne: „Nech si nikto nenahovára, že utečencami vyplníme nedostatok odborných pracovníkov v nemeckom hospodárstve.“ Hovoria Vám to jasne aj Vaši občania, len ich hlas nemecké noviny neprinášajú.

Na zjazde CDU 14. 12. 2015 ste vo svojom prejave spomenuli situáciu v Afganistane, vojnu v Sýrii a v Iraku, konštatovali ste, že v Líbyi je chaos a krajina je bez vlády. Hovorili ste o hotspotoch, o európskej pohraničnej stráži, o opatreniach, čo budeme robiť s vytekajúcou vodou. A lichotníci Vám tlieskali odušu. (Aj ja som kedysi tlieskal predsedovi, veď od neho záležala moja politická kariéra.) Mimo sály však už potlesk neznel. (Prirodzene, okrem servilných médií.) Ani v Nemecku, ani v Európe, aj keď ste mali na stene nápis: „Za Nemecko, za Európu.“ Rečnili ste, rečnili, ale položiť kľúčovú otázku – kto je na vine, ste si netrúfli. Na tom zjazde ste povedali: „Spoločnosť, v ktorej vládne strach, nemá budúcnosť.“ To bola dobrá veta, len som opäť čakal, že sa spýtate, kto nás od rána do večera straší. Putinom, Isisom, teroristami, imigrantmi a potom, keď nás vy – politici a Vaše médiá vystrašíte, vizionársky nás informujete, že nemáme budúcnosť. Nemôžete očakávať od národov Európy, ktoré podľa Vás nemajú budúcnosť, aby Vás podporovali. Ako chcete, aby sme Vás podporovali my – ktorých urážate a ústami Vášho ministra zahraničia nás chcete trestať. Dokonca sa Vám nepáčia vlády, ktoré si ľudia zvolili v slobodných voľbách. Mám nedobrý pocit, že po Kyjeve sa chystá nový Majdan vo Varšave. Pokiaľ náhodou o tom niečo viete, povedzte, prosím, tým, ktorí poľský Majdan pripravujú, aby si dali pozor a neprezrádzali sa tými istými červenými kartičkami, ktoré mali aj demonštranti, ktorí vlani v Prahe protestovali proti prezidentovi Zemanovi…

Počúvajúc Vaše nedávne vystúpenie na zmienenom zjazde CDU, mal som sto chutí začať nahlas tlieskať, keď ste povedali: “Nikto, bez ohľadu na to, z akých dôvodov sa vydáva na cesty, neopúšťa ľahkovážne svoju vlasť.“ Ruky sa mi nadvihli k potlesku v očakávaní, že príde druhá veta, ktorá nám konečne povie, prečo títo ľudia svoju vlasť neľahkovážne opúšťajú!? Tá veta – veta viet, kľúčové slová, na ktoré od Vás, pána Hollanda či Camerona čakáme, však neprišla. Nenašli ste odvahu povedať, že títo ľudia utekajú predovšetkým pred vojnou. Ľudia utekali či ešte stále utekajú pred vojnou v Laose, Bolívii, Vietname, Dominikánskej republike, Kambodži, Angole, Salvádore, Libanone, Iraku, Sudáne, Afganistane, Juhoslávii, Líbyi, Sýrii, Jemene a ďalších krajinách. Utekajú pred tými, ktorí im vypúšťajú vodu z vaní.

Skúste sa pri najbližšom stretnutí spýtať Vášho priateľa Baracka Obamu a predovšetkým jeho predchodcov, či nevedia niečo o tých, ktorí tie vane zámerne deravili a deravia, s cieľom vyvolávať chaos a nenávisť. A strach, vďaka ktorému nás budete môcť opäť dôkladnejšie kontrolovať a manipulovať. Ak nájdete odvahu a spýtate sa, začneme my, Európania, ktorí na Vás s nádejou hľadíme, z celej duše tlieskať. Zatiaľ však na potlesk dôvod nemám, hoci sa snažíte vytvoriť dojem, že Nemci majú dobré srdcia. Mňa o láskavosti nemeckých sŕdc presviedčať nemusíte. Žil som a pracoval s Nemcami trinásť rokov a mám Nemcov rád. Ste veľký národ, ktorý dal ľudstvu Gutenberga, Luthera, Bacha, Kanta, Goetheho, Schillera, Beethovena, Schopenhauera, Wagnera, Siemensa, Marxa, Nietscheho, Plancka, Manna, Einsteina a desiatky a stovky ďalších skvelých ľudí. Dali ste svetu aj jedného Hitlera, ktorého Vám, Nemcom, neustále omieľajú okolo uší. Vytvárajú vo Vás pocit viny – „Schuldgefühl“, ktorým Vás vydierajú. Vydierajú Vás predovšetkým tí, ktorí vyvolali spomínané a mnohé ďalšie vojny, v ktorých zahynulo viac ľudí, ako bolo tých, ktorých pozabíjali Hitlerovi vojaci. Obávam sa, že tu kdesi – v tom prekliatom pocite viny, je potrebné hľadať vysvetlenie pre Vaše servilné správanie. Vydieranie mi vysvetľuje, prečo nemecká kancelárka s otvorenou náručou prijíma mladých a silných Sýrčanov, ktorí namiesto toho, aby vo svojej krajine pozdvihli zbraň proti zlu, utekajú k Vám a namiesto nich posielate do Sýrie bojovať proti zlu Nemcov. Vydieranie Nemcov mi vysvetľuje, prečo moje doklady začiatkom novembra kontroloval Váš úradník na berlínskom letisku Tegel nezvyčajne prísnym až nedôstojným spôsobom, a pritom do Vašej krajiny prúdia státisíce ľudí bez akýchkoľvek dokladov. Nemecký komplex nazývaný Pocit viny mi vysvetľuje, prečo namiesto toho, aby ste zastavili deravenie vane, pokrytecky riešite problém, ako budete rozdeľovať vodu, ktorá z vane vyteká. Každý normálny človek predsa prvé, čo spraví, keď mu niekto prederaví vaňu, zapcháva dieru a rázne zastaví toho, kto vaňu deraví. Vy robíte opak.

Keďže Vás považujem za mimoriadne inteligentnú dámu, musí mať toto Vaše konanie iné dôvody. Tie sa, žiaľ, od Vás, a prirodzene ani z Vašich médií nedozvieme. Viem, že Vy osobne nás chápete, lebo ste – podobne ako ja – načierno s miliónmi občanov NDR (žil som v NDR v rokoch 1983 – 1988) sledovali západné médiá a tiež sa to komunistickým mocným nepáčilo. Dnes sa situácia začína opakovať a my, Slováci, spolu s tými Nemcami, ktorým ešte mainstreamové médiá úplne nevymyli mozgy, hľadáme pravdu opäť. Žiaľ, nie na Deutsche Welle, ZDF, ARD či RTVS, ktoré boli za komunizmu pre nás zosobnením slobody slova, ale v alternatívnych zdrojoch informácií. Jednoducho tým Vašim zdrojom neveríme. Mám nedobrý pocit, že ani Vám sa to nepáči… Podľa jedného slovenského prieskumu je u nás takých, ktorí takýmto médiám neveríme, 91 percent. Povedzte Vašim „novinárom“, že zabudli na jednu vec – odvykli sme si čítať očami a počúvať ušami, my to robíme srdcom. Uši a oči oklamete, srdce nie. Zdá sa, že sa Vám nedarí ani v Nemecku veľmi ovplyvňovať občanov. Týždenník Der Spiegel nedávno informoval, že veľká časť Nemcov sa „oddelila od demokratického konsenzu“, nemajú koho voliť, zavedené politické strany ignorujú a médiá hlavného prúdu už v podstate nesledujú. Tam to nemeckí, ale aj slovenskí politici a novinári svojím pokrytectvom dopracovali.

Milá pani Angela, aj moja kancelárka! Ste političkou, ktorá má šancu stať sa štátničkou, akou boli Charles de Gaulle či Konrád Adenauer. Boli to odvážni a veľkí politici. Veľkosť politika sa meria okrem iného aj podľa toho, že sa vzoprie násiliu skôr, ako ho povedú na popravisko. S Vašou krajinou padá alebo žiari Európa. Keď som v roku 1990 debatoval vo Viedni s Vaším veľkým predchodcom Willy Brandtom na tému vyrovnávania sa s minulosťou, povedal mi: „Minulosť každého spoznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Mal veľkú pravdu. Neviem, akú máte minulosť, ale viem si predstaviť, akú skvelú môžete mať budúcnosť, ak sa Vy a Nemci zbavíte pocitu viny. Keď som žil vo Vašej bývalej Nemeckej demokratickej republike, zašiel som si občas do lesov pod Berlínom neďaleko Halbe Teupitz. Sú od Vášho úradu vzdialené dajakých tridsať kilometrov. Leží v nich pochovaných viac ako päťdesiattisíc mladých Nemcov a Rusov, ktorí padli v bitke o Berlín v apríli 1945. K nenávisti ich vyprovokovali politici. Vždy, keď som tam bol – plakal som. Nad mladými Nemcami a Rusmi, ktorí ležia vedľa seba v pekne vyrovnaných radoch. Jeden rad ruský, jeden nemecký. Zájdite, prosím, do Halbe Teupitz aj s Obamom a Putinom, sadnite si na kamene mŕtvych a vôbec spolu nehovorte. Len mlčte. Ak nad krivdou biednych vyroníte slzu, pieseň nás – klamaných a ponižovaných, Vám zazvoní slávou. Milá pani kancelárka, želám Vám v Novom roku zdravie, šťastie, lásku. A predovšetkým odvahu. Ruky na potlesk máme s vnučkou pripravené.

S úctou Jozef Banáš, Slovensko

zdroj: svetkolemnas.info

Sranda končí, Česi sa naštvali. Praha nie je Kyjev.

Sranda končí, Česi sa naštvali. Praha nie je Kyjev.

Lenka Procházková na konci roka o akciách proti Zemanovi, ČT, islamu, chamtivej cirkvi a ďalších veciach.

ROK 2015 – A ČO ĎALEJ? „Hlavne nech je mier.“ To počúva na sviatočných stretnutiach signatárka Charty 77, spisovateľka a aktivistka Lenka Procházková. S ParlamentnímiListy.cz hovorila nielen o hrozbe vojny a terorizme, ale aj o svojich „večných“ témach, ako je odmietanie cirkevných reštitúcií či kritika ČT. Spomenula tiež krátky film „Lavička Františka Havla“, pričom naozaj nejde o chybne uvedený názov.

Niektorí označujú rok 2015, ktorý je takmer za nami, dokonca za najzložitejší rok od zamatovej revolúcie. Masová nelegálna migrácia, občianska vojna na Ukrajine, grécka kríza, teroristické útoky a hrozba ich pokračovania … Bol podľa vás rok 2015 niečím prelomový?

Udalosti roku 2015 sú pokračovaním dejov z rokov predchádzajúcich. Možno to prirovnať k televíznemu seriálu, pri ktorého tvorbe sa striedajú scenáristi, takže výsledkom je chaos, ktorý desí a odpudzuje „divákov“. Producent to mieni riešiť tým, že v budúcom roku pár protagonistov vymení, ku príkladu úlohu prezidenta USA obsadia neokukaným hercom, možno bude predčasne ukončená aj pracovná zmluva s anjelskou heroinou M. a k výmene zrejme dôjde aj v kyjevskom tíme. Zlé jazyky tvrdia, že herec predstavujúci ukrajinského premiéra, už sa beztak chcel z natáčania vytratiť, ale na letisku ho chytili a odviezli ho späť na pľac.

Jarná epizóda venovaná Grécku sa obzvlášť nepodarila a u tých, ktorí ju sledovali pozorne, vzbudila súcit s poníženým štátom, ktorému bolo zakázané ísť cestou vlastných reforiem, pretože by sa dotkli oligarchov. Charizmatický predstaviteľ ministra financií na svoju úlohu rezignoval, pretože sa do nej vcítil natoľko, že neuniesol predpísaný prevod gréckych majetkov do cudzích rúk. Najväčšie problémy však v tomto roku nastali s komparzom, ktorý sa nedisciplinovane vymkol pokynom režiséra, a tak sa niektoré davové scény s imigrantmi museli dotáčať, inokedy dokonca vzniknutý chaos riešila polícia, čím sa seriál nielen značne predražil, ale začal „divákov“ desiť. Teraz cez vianoce je našťastie jeho sledovanosť menšia, ľudia si chcú od toho rozčuľujúceho a nelogického teátra oddýchnuť, dať si pauzu a venovať sa chvíľu sami sebe a svojim blízkym. Mnohí sa totiž obávajú, že v budúcom roku by mohli prísť o copyright na vlastný príbeh a stať sa nedobrovoľným komparzistom v ďalšej epizóde seriálu. Niektorí si zaobstarávajú zbrojný pas a tí najbohatší budujú bunkre a zásobujú ich „balíkmi pre prežitie“. Najkvalitnejším výrobcom a dodávateľom týchto balíkov je vraj Fínsko. Okrem vákuovaných potravín a liekov vraj obsahujú aj tablety, ktoré z každej vody urobia pitnú. Na tých niekoľkých predvianočných stretnutiach, kam som bola pozvaná, bolo najčastejším prípitkom želanie: „Hlavne nech je mier“.

Z úst niektorých analytikov však opakovane počujeme konštatovanie, že už vo vojne sme, len nám to ešte nepovedali. A politici to konkretizujú, keď tvrdia, že sme vo vojne s terorizmom.

Globálny terorizmus je už dlho jedným z hlavných tém seriálu. Museli by sme si ale staršie epizódy pustiť znova, aby sme spätne pochopili, kto to dračie semeno zasial, vycvičil a vyzbrojil. A prečo do neho investuje. Už bez horkého humoru podotýkam, že používanie terorizmu ako metódy na dosahovanie mocenských a politických cieľov je zhubné a nakoniec sa obráti proti svojim krstným. Keď niekto v dvadsiatom prvom storočí presadzuje svoje zámery za pomoci svoriek zdivočených ozbrojencov, ktorí majú aj protilietadlové rakety, nie je to krok späť, ale skok do tmy. Pripadá mi teda, že sme vo vojne s šialencami. Lenže vo zvieracej kazajke sa namiesto nich ocitá pravda.

A čo Česká republika? Názorová polarizácia v našej spoločnosti sa v tomto roku ešte viac prehĺbila. Myslíte si, že v budúcom roku bude ešte gradovať?

Kým rozmanitosť názorov je prirodzený jav, ktorý demokracia podporuje a garantuje, dravá polarizácia spoločnosti, to znamená jej rozdelenie na dve antagonistické skupiny, môže viesť ku konfliktu. Niekedy ide o stret dopredu naplánovaný a po vypuknutí organizovane usmerňovaný. V českých pomeroch by sa zrejme neodohral na ulici. Že Praha nie je Kyjev, pochopili podporovatelia „našich majdanistov“ a vrhačov vajec už vlani, takže si prehĺbili znalosť českej národnej povahy a nad hradom zaviali miesto práporu s levom červené spodky. Lenže zase to neodhadli. Česi sa síce vedia vysmievať druhým aj sami sebe, ale keď im niekto ukradne symbol, ktorý majú na dresoch aj hokejisti, tak sranda končí. A ona skutočne končí, keď je možné beztrestne strhnúť zo sťažňa aj prezidentskú štandardu, hoci páchatelia boli stotožnení. V demokratických štátoch existujú tri zložky moci: zákonodarná, výkonná a súdna. Každá z nich má mechanizmus kontroly proti zlyhaniu. Ak týmto „kontrolkám“ dôjdu batérie, takže nespustia alarm, má demokracia v zálohe ešte strážnych psov, teda médiá. Ak ale niekto v predstihu vybaví týchto obranárov obojkami, ktoré ich svojimi impulzami od štekania odradia, potom nám z demokracie zostáva len etiketa na prázdne flaše.

V českej republike má koncesiu na objektívne, overené a vyvážené informácie Česká televízia. Jej vysielanie je zákonom deklarované ako služba verejnosti. V súčasnosti je to ale práve ČT, ktorá prispieva k polarizácii spoločnosti.

Nie je jej spravodajstvo skôr len spätným odrazom toho stavu?

To by sa nesmelo prikláňať k jednému z oných pólov. Rada ČT tiež vyfasovala obojky proti štekaniu, a na sťažnosti divákov títo nami živené psíky zvysoka kašlú. Veľa koncesionárov už to pochopilo a pud sebazáchovy ich zahnal k internetu. Tí zotrvačnejší ale ešte „svojej“ televízii dávajú šancu a dúfajú, že ide o prechodný jav, ktorý pominie. Ja tak optimistická nie som. Poznáme síce prípady, keď sa trénovaný alkoholik niekedy prepil až ku triezvosti, ale to neznamená, že by sa trénovaní klamári mohli preklamať až k pravde.

Podľa prieskumov ČT je však značná časť opýtaných divákov s jej spravodajstvom spokojná.

Aj keby tieto prieskumy boli vierohodné, o čom to vypovedá? Prečo tí „spokojní“ koncesionári ČT necítia potrebu overovať si platené informácie aj z iných zdrojov a porovnávať mieru manipulácie? Najskôr preto, aby nemuseli meniť svoj postoj. Miesto postoj by som mohla povedať postroj. Prirovnala by som ich ku koňom zapriahnutým do vozidla. Taký kôň, keď má nasadené klapky na očiach, ťahá káru a nevníma, čo sa deje okolo, pretože nemá širokouhlé videnie. Ten rebriňák, ku ktorému sú zapriahnuté, je oblepený billboardami a heslami. Napríklad: Zeman nie je náš prezident! Alebo: Putin je vojnový štváč! Prípadne: NATO je zárukou našej bezpečnosti. Alebo najnovšie heslo: Turecko bude pre EÚ prínosom!

A čo nie zrovna televízne heslo: Nič než národ! To sa vám páči viac?

To je primitívny slogan, prevzatý z inej kultúry, ktorý má byť reakciou na aktuálnu imigračnú vlnu do Európy, ale o dlhodobé príčiny úpadku nášho národa sa nezaujíma. Na tento typ demonštrácií nechodím.

A na aký druh zhromaždenia chodíte?

Akcie, ktorých sa zúčastňujem, spoločne s ďalšími znekľudnenými občanmi a iniciatívami, majú vždy konkrétne témy a navrhujú riešenia. Momentálne napríklad plánujeme verejnú konferenciu o histórii NATO, z ktorej by mal vzísť návrh zákona o špeciálnom referende, v ktorom by sa občania vyjadrili k tomu, či by ČR mala v tomto agresívnom pakte, ktorý nedodržiava ani vlastné pravidlá, naďalej zotrvávať. V marci a v auguste sme žiadali vládu, aby zverejnila hlasovanie svojich členov, ktorým bol vyslovený súhlas s prejazdmi amerických konvojov republikou. Z úradnej veľavravnej odpovede vyšlo najavo, že žiadne hlasovanie neprebehlo. Herec v úlohe ministra obrany zrejme usúdil, že takými „detailami“ sa kabinet suverénneho štátu zdržiavať nemusí. Súhlas s preletmi vojenských lietadiel nad naším územím dáva vláda a parlament ad hoc. Zrejme to ani nečítajú, jednoducho veria, že ide o zmysluplnú vec. Takže v čase, keď naše prenajaté Gripeny strážili nebo nad Pobaltím a potom Islandom, nebolo nikoho, okrem vševedúceho Boha, kto by tušil, kto a s akým vybavením lieta nad našimi hlavami.

Očakával som, že vo výpočte vašich protestov pripomeniete boj proti cirkevným reštitúciám. Už ste sa zmierila s prehrou?

Nie. Stále pokladám prijatie tohto zákona za nemravný čin. Národ sa vytvára a kultivuje stovky rokov a jeho vývoj vždy súvisí s nejakou základnou ideou. Pre Čechov a Moravanov to bolo hľadanie a hájenie pravdy a presvedčenie o tom, že ak podvody a klamstvo sú povýšené na zákon, musí sa spoločnosť brániť. Pre menšie národy a ich štáty je smrtiace, keď na odkaz predkov rezignujú a prispôsobujú sa cudzím vzorom a záujmom. A to sa nám práve deje, je to proces, ktorý za ďalšiu generáciu už môže byť nevratný. Aké svojbytné zdroje naša republika má? Býval to priemysel, vzdelanosť, um našich občanov, špecifická kultúra, veda. Takže slogan „Nič než národ!“ Je plytký, keď vníma iba vonkajšie nebezpečenstvo a prehliada, že sami svojou prispôsobivosťou a pohodlnosťou postupne prichádzame o hodnoty, na ktoré náš národ býval hrdý. Keď pred niekoľkými rokmi, vo výročný deň Pražského povstania, cirkev slúžila v korunovačnej katedrále omšu, v ktorej ďakovala verejnoprávnej televízii za propagandistickú pomoc pri presadzovaní zákona o tzv. Cirkevných reštitúciách, bol to výsmech českým dejinám, Masarykovi a všetkým kriticky zmýšľajúcim občanom. Vlastne tým požehnávala zbraniam hromadného ničenia zdravého rozumu.

Nie je ale práve kresťanstvo tou hodnotou, ktorú ľudia, obávajúci sa islamizácie Európy, chcú brániť?

Kresťanstvo nepodporuje zlodejinu. Hromadením majetkov sa teda kredit cirkvi svätej nijak neposilnil, naopak ho stratila, čo vyvolalo nezadržateľný pokles veriacich. A to osudovo práve v čase, keď sa schyľuje k lámaniu chleba. Keď cirkevní hodnostári dávajú svojimi skutkami najavo, že neveria v existenciu vyšších zákonov, než sú tie, ktoré prijíma skorumpovaný parlament, pôsobí to ako vypratanie pozícií. V tomto mi to pripomína atmosféru v Európe v predvečer druhej svetovej vojny, kedy vtedajší pápež pomohol nekresťanmi Hitlerovi k posilneniu moci. Dnes sa tvrdí, že nerozoznal veľkosť nebezpečenstva. Neomylnosť pápeža však nepodlieha skúmaniu, pretože je jedným z dogiem katolíckej cirkvi.

Vy ste evanjelický?

Nepatrím k žiadnej konfesii, ale srdcom a rozumom som to, čomu sa hovorí český kacír. Takých je nás stále veľa. My „kacíri“ hľadáme oporu v evanjeliách a nie v cirkevných dogmách. Z tohto hľadiska je aj súčasný pápež František „kacír“.

Milióny ľudí na svete nachádzajú oporu v Koráne …

Korán bol inšpirovaný ako starým zákonom, ako aj novým. judaizmus, kresťanstvo aj najmladší islam majú spoločného Boha a mnoho takmer totožných princípov, napríklad Desatoro. Páči sa mi, že islam neuznáva dedičný hriech a že z evanjelií, ktorá bola spísaná o stovky rokov skôr ako súry, prevzal nabádanie k odpúšťaniu. Nový zákon je však prehľadnejší, dodržiava časovú postupnosť a tiež je vrúcnejší, takže jeho posolstvo pôsobí aj dnes ako dobrá navigácia, ktorá vedie človeka k láske a nádeji, že božie kráľovstvo môže existovať už na zemi.

V modlitbe otče náš pokladám za najdôležitejšie verše: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Zo skúsenosti viem, ako zložité a naozaj ťažké je niekomu odpustiť. Je to beh na dlhé trate, ktorý si vyžaduje aj ochotu vcítiť sa do situácie nášho „vinníka“. Keď ale pochopíme jeho motív a okolnosti, časť hnevu sa rozplynie. Pocit ukrivdení ešte zotrváva, ale práve v tejto fáze prichádza k slovu láska, keď cítime, že „vinník“ je schopný ľútosti. Odpustiť mu je potom veľkým obojstranným darom, pretože človek svojho „vinníka“ neodsudzuje doživotne, prestane ním pohŕdať a tým rozviaže uzol, ktorým si sám čoby „obeť“ blokoval ďalšiu slobodnú cestu. V tomto je kresťanstvo geniálnym návodom, ako si okrem pokory zachovať aj úctu sám k sebe.

Môže to fungovať aj vo vzťahu medzi národmi?

Môže, ale tam je odpúšťanie oveľa dlhší proces. Môj otec tvrdil, že malý národ musí vedieť odpúšťať aj veľké krivdy, aby prežil. Zauzlovaný vzťah našich ľudí k Nemcom je síce politicky dávno prekonaný, ale skutočné odpustenie sa uskutoční až rozhodnutím potomkov tých ponížených či zabitých v dobe protektorátu. Tú dlhú cestu za nás nemôže zástupne prejsť žiadny minister, ani premiér, taká púť za odpustením závisí na vnútornom rozhodnutí státisícov ľudí.

Platí to aj o našom vzťahu k Rusom?

Tu mám s odpúšťaním vlastnú skúsenosť. V roku 2008 som bola pozvaná do Moskvy, kde som vo výročný deň Palachovej smrti mala prednášku pre tamojších novinárov a študentov. Premietala som im dokumentárne zábery z augustovej invázie, hovorila o Pražskej jari a čítala úryvky zo svojej knihy o Palachovi. Trvalo to viac ako dve hodiny. Sála bola plná, niekoľko sto ľudí. Potom bola ešte debata. V jej priebehu vstal muž v poslednom rade. „Nie som novinár,“ povedal. „Som jeden z tých vojakov, ktorí v noci dvadsiateho prvého augusta prišli obsadiť Prahu. Bolo mi dvadsať. Tak ako Janovi Palachovi. Dnes som prišiel, pretože sa chcem ospravedlniť … „Sála napäto čakala, čo urobím. „Ospravedlnenie sa prijíma,“ povedala som. A potom som tomu mužovi stojacemu v poslednom rade išla podať ruku.

Taký silný zážitok ale nemôže prežiť každý.

Nemôže, preto ho odovzdávam ďalej. Ten večer bol jedným z najdôležitejších v mojom živote. Oslobodil ma od nenávisti a prinútil k štúdiu odtajnených politických dokumentov a k rozhovorom s pamätníkmi. Takže dnes už viem o motívoch k invázii viac. V skutočnosti nešlo iba o potlačenie Pražskej jari, ale aj o reakciu Varšavskej zmluvy na rozmiestňovanie základní NATO vybavených jadrovým arzenálom v Bavorsku atď. Napriek tomu si stále myslím, že invázia bola osudová chyba. Strach býva zbrklým radcom. Najviac sa vtedy báli predstavitelia NDR a Poľska, ktorí inváziu presadzovali najhlasnejšie. Niektorí kremelskí politici boli proti, ale nakoniec ich prehlasovali jastraby. My sme za ich vtedajšie rozhodnutie zaplatili demoralizáciou v priebehu dvadsaťročnej okupácie – a v dôsledku toho aj neskorším rozdelením a rozkradnutím štátu, keď v nás (dočasne?) odumrel obranný inštinkt. Maďarsku, ktoré sa tiež invázie zúčastnilo, ale dnes pomáhame strážiť hranicu Schengenu, a to spoločne so Slovákmi, u ktorých majú Maďari viac vrúbkov než Česi a Moravania. Zdá sa teda, že aktuálne spoločné ohrozenie môže byť urýchľovačom pri odpúšťaní starých krívd.

Čierne okuliare, ktorými zotrvačne hľadíme na dnešné Rusko, ktoré sa komunistickej ideológie niekdajšieho ZSSR dávno vzdalo, nám ale bohužiaľ stále zabraňuje vidieť skutočnú úlohu Ruska v dnešnom chaotickom svete. Hovoriť o nutnej obrane kresťanských hodnôt Európy, a pritom nedokázať, a ani nechcieť odpustiť niektorým svojim vinníkom, a iným áno, je nielen trochu pokrytecké, ale aj hlúpe.

Ako hodnotíte politickú kariéru a vôbec osobnosť ruského prezidenta Putina?

Dalo by sa povedať, že vo svete, kde je absolútny nedostatok politických osobností, je pre Vladimira Putina ľahké vyniknúť. Ale ono je to inak, pretože v súčasnosti žiadny vrcholný politik žiadnej krajiny neprešiel tak ťažkými skúškami a nečelil toľkým útokom, a pritom to nevzdal. Od chvíle, keď z Kremľa konečne odišiel Boris Jeľcin, ktorému bola za „dobrovoľnú“ rezignáciu sľúbená beztrestnosť aj pre členov jeho zlodejskej rodiny, sa rozvrátená krajina, ktorá bola celé roky korisťou pre supy a miestni ľudia tam doslova umierali hladom a zimou, krok za krokom začínala dvíhať z dna. My sme to vtedy sledovali len v útržkoch škodoradostne skresľovaných informácií a až spätne si niektorí z nás uvedomujú, že išlo o porovnateľnú obnovu ako po vojne. Nové vedenie malo proti sebe spočiatku silnú opozíciu, ktorá mala oporu v zahraničí. Boj s oligarchiou, ktorý nás možno ešte len čaká, prebieha v Rusku vlastne od nástupu Putina, ale výsledky začínajú byť zreteľné až teraz. Záchranný program, ktorý postupne obnovil zamestnanosť, zreformoval školstvo a zmodernizoval zdravotníctvo, novo vybudoval armádu, staval obytné domy, továrne, rozvíjal vedu, výskum a kozmonautiku, tak rozsiahly program bol sústavne narušovaný teroristickými akciami, nutnou obranou proti vnútorným zradcom a v neposlednom rade aj prírodnými katastrofami, rozsiahlymi požiarmi a podobne. Napriek tomu sa za iba pätnásť rokov v Rusku mnohonásobne pozdvihla životnú úroveň, znížila emigrácia a postupne sa dvíha už aj pôrodnosť. V dôsledku toho sa tamojším obyvateľom vrátila energia a duševná sila, ktoré sú pri budovaní a obrane štátu podstatné. Dnes svojho prezidenta a jeho tím podporuje viac než osemdesiat percent občanov Ruskej federácie, a to vrátane moslimských enkláv. Nedivím sa im.

Pohľadom Západu je ale Vladimir Putin vnímaný ako diktátor a dokonca agresor …

Už dlho mi pripadá, že „Západ,“ aby sme hovorili zaobalene, uznáva a venčí len tých, ktorí spievajú podľa jeho nôt. Každý štátnik, ktorý sa pokúša o samostatný spev, je vnímaný ako nebezpečný rival. Zámienka k jeho výmene (občas aj zabitie) sa vždy nájde. Niekedy sú odstreľované aj jeho vlastné, samostatne mysliace osobnosti, napríklad John Kennedy. Žijeme ale v čase, keď sa začína schyľovať k výmene samotného dirigenta. Konkrétne povedané vedúca úloha USA vo svetovej politike končí. Otrasy, ktoré tu historickú zmenu sprevádzajú, sú nebezpečné hlavne pre Európu. Keď v roku 2007 na konferencii v Mníchove, kde sa debatovalo o bezpečnosti, predniesol Vladimír Putin odvážny prejav, v ktorom dokazoval, že unipolárny model je nefunkčný a že vojenské konflikty vyvolané snahou o jeho udržanie, sa budú stále vŕšiť, a keď predvídavo volal po dialógu medzi civilizáciami, tak na neho zástupcovia štyridsiatich štátov hľadeli studenými rybími očami. A ani dnes, keď sa ono proroctvo začína napĺňať, sa väčšina z tých lídrov a ich následníkov nepoučila a nevzchopila. Pre administratívu USA stále platí doktrína Zbygnieva Brzezinského, ktorú opísal v knihe „Jediná svetová veľmoc“, v ktorej hlása, že je potrebné za akúkoľvek cenu zabrániť tomu, aby sa Nemecko v budúcnosti zblížilo s Ruskom, pretože nemecký priemysel a um a ruské suroviny musia byť navždy oddelené, aby neboli záujmy USA ohrozené a Európa sa nestala suverénnym hráčom svetovej politiky. Že tento návod kopírujú aj ministri zahraničných vecí krajín EÚ je známkou ich omeškania. Pripadá mi, že osud Európy leží viac na srdci Putinovi než im. Ako sa hovorí v evanjeliách, po ovocí poznáte ich.

Médiá stále pripomínajú Putinovu niekdajšiu službu v rozviedke. Vám nevadí, že bol pracovník KGB?

Ak je neodstrániteľnou škvrnou v životopise politika to, že bol za mlada radovým pešiakom v rozviedke, ako je možné, že George Bush starší bol jedenásť rokov riaditeľom CIA, a napriek tomu sa potom stal uznávaným prezidentom USA? Napokon tento Bush otec dnes kritizuje rozhodnutie svojho syna pre inváziu do Iraku.

Ako vnímate sankcie proti Rusku? Nie je spravodlivé trestať štát, ktorý porušuje medzinárodné právo?

Medzinárodné právo porušujú predovšetkým Spojené štáty, keď používajú vojenskú silu bez rozhodnutia OSN a keď zaťahujú členské štáty NATO do svojich výbojov. O spolupráci amerických scenáristov pri písaní „majdanských epizód“ sa iste podrobnejšie šíriť nemusím. Tiež o svojom odsúdení sankcií už som hovorila viackrát, takže len stručne. Je to obranný manéver, ktorý má spomaliť ekonomický rozvoj Ruskej federácie. Ale nielen to, sankcie predsa spätne dopadajú aj na Európu a to „náhodou“ práve v čase najpriaznivejšej. Iste to súvisí nielen s vybudenou imigráciou, ktorej Európa dnes čelí, ale aj so zmluvou TTIP, ktorá, ak bude v budúcom roku prijatá, vyluxuje aj tie omrvinky demokracie, ktoré nám v Európe ešte ostali.

Rokovania o TTIP prebiehajú v utajení, ale aj z informácií, ktoré zatiaľ prenikli (napríklad na Wikileaks), je zrejmé, že legislatíva národných štátov EÚ má byť podriadená záujmom korporácií, že vzrastie nezamestnanosť, zhorší sa životné prostredie, internet bude pod policajným dohľadom, obrovský dovoz modifikovaných potravín zničí európskych farmárov aj naše zdravie … Z toho všetkého a z ďalších poznatkov odborníci usudzujú, že ide o protizákonnú zmluvu, ktorá odporuje Charte OSN. Protestnú petíciu STOP TTIP už podpísalo viac ako tri milióny ľudí, z toho päťsto tisíc vo Veľkej Británii, v októbri sa konala obrovská demonštrácia v Berlíne, farmári protestovali aj v Bruseli. Avšak politici EÚ neberú hlas verejnosti na vedomie. Zatiaľ! Je nutné v odpore pokračovať. Zmluvu ACTA nakoniec Európsky parlament zamietol, pretože proti nej občania bojovali. Vtedy aj za zreteľnej podpory obyvateľov našej krajiny. Nie sme tak bezmocní, ako si pripadáme.

Nakoniec mi dovoľte osobnú otázku, čo teraz píšete, okrem komentárov a prejavov na demonštráciách?

Na písanie románov nie je správna doba, ale zhromaždila som svoje početné politické texty za rok a pol do zbierky s názvom „Nie sú to bohovia!“ V týchto dňoch kniha vychádza v elektronickej podobe, v budúcom roku bude aj tlačená verzia. A pred niekoľkými týždňami som v náhlej inšpirácii napísala scenár pre krátky film. Volá sa „Lavička Františka Havla“. S niekoľkými priateľmi sme to natočili. Herci sú amatéri, ale kameru, strih, hudbu a zvuk robili profíci. Zadarmo a s chuťou. Takže ide vlastne o akýsi samizdat. Na Silvestra budeme mať premiéru (so štábom a rodinnými príslušníkmi) a potom to dáme na internet. Je to len desaťminútovka, ale pomerne „výživná“. V úlohe bezdomovcov sa predstaví docent Radim Valenčík, mestského policajta hrá Ján Korál a metarku Evička Novotná, hovorkyňa iniciatívy Nie základniam. Na natáčanie sme mali len jeden deň, takže v posledných záberoch už svietia pouličné lampy a okná žižkovských činžiakov, čo snímke dáva patričnú atmosféru.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Archeológ: 12 000 rokov staré podzemné tunely sú skutočné a tiahnu sa zo Škótska do Turecka.

Archeológ: 12 000 rokov staré podzemné tunely sú skutočné a tiahnu sa zo Škótska do Turecka.

Je možné, aby boli staroveké kultúry pred tisíckami rokmi prepojené? Podľa tisícov podzemných tunelov, ktoré sa tiahnu zo severného Škótska k stredomoria je odpoveď áno.

Kým dôvod týchto tunelov zostáva záhadou, mnohí odborníci veria, že táto obrovská 12 000 rokov stará sieť chodieb bola postavená ako ochrana proti dravcom a iným nebezpečenstvám.

Niektorí odborníci sa domnievajú, že tieto tajomné tunely boli využívané ako súčasné diaľnice, umožňujúce presun osôb a spojenie vzdialených miest po celej Európe.

V knihe Tajomstvo podzemných dverí k starovekému svetu (Tore zur Unterwelt) uvádza nemecký archeológ Dr. Heinrich Kush, že dôkazy o obrovských podzemných tuneloch boli nájdené pod desiatkami neolitických osád na celom európskom kontinente. Tieto obrovské tunely sú často označované ako staroveké diaľnice.

Podľa Dr. Kusche skutočnosť, že mnoho týchto tunelov existuje dodnes, po 12 000 rokoch ukazuje, že tunely museli byť komplexné a obrovské rozlohy.

„Po celej Európe ich sú tisíce,“ hovorí Dr. Kusch. „V Nemecku sme objavili stovky metrov podzemných chodieb. V Rakúsku sme našli stovky ďalších. Tieto podzemné chodby možno nájsť všade v Európe a sú ich tisíce, „hovorí nemecký archeológ.

Zatiaľ čo niektoré z tunelov sú relatívne malé – niektoré z nich majú cez meter na šírku – existujú ďalšie tunely, ktoré boli nájdené s podzemnými priestormi a skladovacími plochami.

Skutočnosť, že tieto tunely boli nájdené ukazuje na neuveriteľnú starovekú vynaliezavosť, ktorá je všetko len nie to, čo nám dnes hovoria dnešné knihy o histórii.

Staroveké ľudstvo malo znalosti a nástroje na vybudovanie zložitých štruktúr pred viac ako 10 000 rokmi.

Dôkazom toho sú pyramídy v Bosne v Európe a ich neuveriteľné podzemné tunely, ktoré sa tiahnu na kilometre.

Dr. Kusch uvádza, že:

„V celej Európe existujú tisíce týchto tunelov – od severu v Škótsku dolu ku stredomoriu. Sú v nich roztrúsené zákutia, niekde sú väčšie a je tu miesto na sedenie, alebo skladovacie komory a izby. Nie všetky sú prepojené dohromady, ale spoločne tvoria masívne podzemné siete. “

Cappadocia v Turecku je ďalším úžasným príkladom. Podzemné mesto Derinkuyu je ďalším dôkazom, ktorý ukazuje na dokonalosť a dávno stratené konštrukčné metódy našich predkov.

Podzemné mesto Derinkuyu je možno jeden z najväčších úspechov podzemných stavieb spoločne s obrovskou sieťou tunelov. Geologické vlastnosti kameňa z Derinkuyu sú veľmi dôležité, je veľmi mäkký.

To znamená, že dávni stavitelia Derinkuyu museli byť veľmi opatrní pri budovaní týchto podzemných priestorov, kde bolo potrebné dostatok podporných pilierov, aby uniesli vyššie podlažia. Ak by toho nebolo dosiahnuté, mesto by sa zrútilo, ale archeológovia zatiaľ v Derinkuyu nenašli dôkazy o prípadných „závaloch“.

Ďalšie historické pamiatky ako je Göbekli Tepe sú ďalšími kľúčovými dôkazmi, ktoré ukazujú na neuveriteľné schopnosti a znalosti ľudí, ktorí obývali našu planétu pred desiatimi tisíckami rokov.

Podľa Dr Kusche boli pri vstupoch do podzemných tunelov budované kaplnky, pretože cirkev sa bála pohanského dedičstva tunelov rovnako ako mnohých iných vecí, cirkev sa chcela uistiť, že existencia tunelov bude udržaná v tajomstve.

V niektorých tuneloch boli nájdené spisy, ktoré hovoria o týchto tuneloch ako o bránach do podsvetia.

zdroj: prvopodstata.com

Robert Bridge: Americké elity sa pokúšajú zlikvidovať Európu pomocou migrantov.

Robert Bridge: Americké elity sa pokúšajú zlikvidovať Európu pomocou migrantov.

Robert Bridge – americký spisovateľ a novinár, pracujúci v Moskve. Jeho články sa dajú nájsť v rôznych médiách, okrem iného v RussiaToday, Rusko v globálnej politike, Drudge Report, Russia Insider. Robert Bridge je autorom knihy Polnoc v Americkom impériu, uverejnenej v roku 2013

V USA a Európe západná elita otvorila hranice pre masový prísun cudzincov, čo radikálne zmenilo vzhľad západných krajín, ktoré sa pokúšajú rozdeliť, pokoriť a rozšíriť svoj vojnový a finančný vplyv na nič netušiace krajiny. Časopis Time nedávno vyhlásil za osobnosť roka Angelu Merkelovú. Nemecká kancelárka sa dostala na čelo tých, ktorí sa chystajú prijímať migrantov, ďalšie pribúdanie ktorých hrozí, že rozštiepi Európsku úniu.

Aj napriek tomu, že ak máme veriť médiám, konzervatívna Európa je pripravená prijať zástupy utečencov, dejiny posledných rokov nám demonštrujú celkom iný obraz. Už v roku 2010 sa nemecká kancelárka Angela Merkelová reagujúc na stúpajúce antiprisťahovalecké nálady priznala, že úsilie o budovania multikulturálnej spoločnosti v Nemecku „stroskotalo“. Toto jej vyhlásenie vyvolalo šok na celom svete.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová získala v stredu 9. decembra 2015 prestížny titul Osobnosť roka udeľovaný americkým magazínom Time. Časopis vyzdvihol jej húževnatosť a vodcovstvo v rámci boja s migračnou krízou

Nemecká kancelárka Angela Merkelová získala v stredu 9. decembra 2015 prestížny titul Osobnosť roka udeľovaný americkým magazínom Time. Časopis vyzdvihol jej húževnatosť a vodcovstvo v rámci boja s migračnou krízou

[clear]

Dnes majú vyhlásenia Merkelovej celkom iný tón, zatiaľ čo Európu zo všetkých strán obliehajú vlny utečencov. Vychádzajú z predpokladu, že verejnosť má veľmi krátku pamäť, nemecká líderka vyhlásila, že Nemecko je pripravené urobiť osudové rozhodnutie prijať jeden milión imigrantov, prakticky v ten istý deň ako 130 osôb bolo zabitých v dôsledku teroristického útoku v Paríži, ktorý zrejme uskutočnili islamisti.

Preto v tom čase, keď neúnavní novinári presviedčajú Európanov o nevyhnutnosti spraviť voľbu – buď prijať sýrskych utečencov, alebo pôsobiť ako neonacisti (málokto z Nemcov dokáže s ľahkosťou vnímať toto slovo, berúc do úvahy spomienky na nacistické Nemecko, ktoré médiá Nemcom neustále pripomínajú) — utečenci prúdia do Európy akoby pritiahnutí magnetickými sľubmi ľahkého zisku a zárobku. Za zmienku stojí, že existujú dôkazy toho, že väčšina z nich neprichádza do Európy zo Sýrie, аle z iných krajín, kde prebiehajú konflikty – Afganistanu, Iraku a Líbye.

Utečenci v Nemecku dostávajú podporu od vlády o výške 345 eur mesačne a vo Švédsku každomesačná podpora tvorí 224 Eur. V porovnaní s tými krajinami, z ktorých utekajú imigranti, je lákadlu takýchto čiastok prakticky nemožné odolať.

Kríza s utečencami ani zďaleka nie všetkých zaskočila nepripravených. V skutočnosti je to súčasť amerického plánu nastolenia svetovej nadvlády (dominovania vo všetkých sférach), ktorý je predstavený v práci, napísanej už viac neexistujúcou skupinou amerických neokonzervatívcov, známych ako Projekt nový americký vek. V septembri 2000 skupina vydala dokument s názvom Obnovenie hraníc americkej obrany – stratégie, sily, zdroje pre nové storočie, v ktorom sa niektoré posadnuté mocou individuá rozhodli stanoviť si cieľ – nastolenie vojenskej prítomnosti USA na celom svete, aby USA zostali jedinou superveľmocou.

Projekt definuje päť krajín, ktoré sú „mimoriadne nepriateľsky naladené voči Amerike“. – Severná Kórea, Irak, Irán, Lýbia a Sýria (o niečo neskôr bývalý generál USA Wesley Clark pridal ešte tri krajiny k tomuto zoznamu – Libanon, Somálsko a Sudán). Netreba sa čudovať tomu, že dve z týchto piatich krajín už boli okupované (alebo už kapitulovali) spojeneckými vojskami, na čele ktorých stoja USA, zatiaľ čo Sýrii sa ešte stále darí držať nad vodou, hoci len vďaka vojnovej intervencii Ruska. Zdá sa, že Moskva dospela k správnemu záveru, že Islamský štát vystupuje len ako sprostredkovateľ, vytvorený USA na to, aby vtrhával do suverénnych štátov.

Súdiac podľa rozsahu týchto diabolských plánov, zdá sa, že USA by mali tušiť vopred, že zúfalí utečenci musia zaplaviť Európsku úniu, snažiac sa ukryť v bezpečí. Dá sa s istotou povedať, že aj to je súčasťou spoločného plánu, vypracovaného elitou USA, inak by tak agresívne netrvali na priorite práv nelegálnych migrantov oproti právam zákonných občanov. Tento plán nadobúda dodatočný zmysel, ak obrátime svoju pozornosť na ten ekonomický krach, ku ktorému západné elity priviedli také európske krajiny ako Grécko, Taliansko, Portugalsko a ďalšie, nachádzajúce sa dnes na hranici úplného bankrotu a prežívajúce iba vďaka úverom MMF a Svetovej banky, ktoré nikdy nedokážu splatiť.

Aby sme vysvetlili príčinu, kvôli ktorej sa hranice národných štátov rúcajú všade na svete a obzvlášť očividne sa to deje v USA a EÚ, môžeme si pripomenúť aj malebný životný príbeh Baraka Husseina Obamu – prvého prezidenta USA tmavej pleti, ktorý je pôvodom z Kene.

Na snímke americký prezident Barack Obama

Na snímke americký prezident Barack Obama

Obama, z dôvodu svojho pôvodu a životného príbehu, má sklony súcitiť s úbohou situáciou utečencov a menšín a zároveň zrejme pociťuje potrebu dať Európe „príučku“.

Možno sú to len emócie, možno sa Obama pridržiava plánu, ktorý bol vypracovaný pred mnohými rokmi. Washington kontrolujú početné mocenské štruktúry, ktoré riadia jeho činnosť, preto šanca, že sa čosi udeje náhodne v oblasti politiky USA je dosť malá.

Podľa mienky nemeckého sociológa Gunnara Heinsohna, uprostred 21. storočia milióny migrantov z Afriky a Ázie (cca 950 miliónov už sa chystá presťahovať do krajín EÚ) vrátia Európu do temných storočí. Nie je to práve to, čo sa usiluje dosiahnuť Barack Obama, človek s africkými koreňmi, prostredníctvom realizácie svojej zahraničnej politiky?

Netreba zvaľovať všetku vinu na Baracka Obamu za likvidáciu kedysi hrdej bielej európskej civilizácie (budúcnosť ktorej ešte závisí od takých tvrdohlavých krajín ako Rusko). Viniť treba ten deštruktívny systém, ktorý každý americký líder je nútený buď prijať, alebo s ním bojovať, vstúpiac do funkcie prezidenta.

Viac si nemôžeme dovoliť sa mýliť ohľadne toho, čo sa v skutočnosti deje vo svete. USA aktívne a zámerne likvidujú tradičné chápanie národnosti – tú lepiacu vrstvu, ktorá spája kultúru a civilizáciu na celom svete, a nemá význam, či je to spojenec alebo protivník, či je to kresťanská krajina alebo moslimská, bohatá alebo chudobná.

Konečný cieľ spočíva v tom, aby bola zlikvidovaná akákoľvek rasová homogénnosť, ktorá existuje medzi ľuďmi, nahradiac ju impériom, na čele ktorého stoja USA, a celý systém sa pritom opiera o hrubú vojnovú silu, aby bol zachovaný „mier a poriadok“. Ako sa už zmieňovalo, najľahšie je to dosiahnuť, keď ľudia nemajú nič spoločné so svojimi susedmi. Mikrokozmos tohto diabolského systému sa už zrodil v USA, kde miestni policajti fakticky dostávajú povolenie používať zbrane proti americkému národu – v čase, keď národné hranice zostávajú otvorené pre zabijakov, násilníkov a obchodníkov s drogami z Južnej Ameriky.

Vďaka nerozumnej zahraničnej politike USA, ktorá sa stala celkom šialenou po teroristickým útokom 11. septembra, krajiny NATO sú v súčasnosti proti svojej vôli vtiahnuté do vojen a konfliktov, aj napriek protestom verejnosti proti týmto nezákonným vojnám, ktoré sa už viedli v Iraku, Afganistane, Líbyi a teraz aj v Sýrii – všetky z ktorých priviedli (alebo čoskoro privedú) k objaveniu sa stroskotaných štátov.

Ale reálnymi stroskotanými štátmi sa v konečnom dôsledku stanú krajiny starej koloniálnej Európy, ktorá sa ocitla v prvej línii pred cunami utečencov, ktoré sa objavilo vďaka politike USA a hrozí, že pohltí všetky európske mestá od Lisabonu po Helsinki.

Podobné udalosti nahrávajú Washingtonu, pretože Európania – vystrašení plánovanými vojnovými akciami, terorizmom a finančnou krízou – pozerajú na USA ako na záchrancu. V danej chvíli budú radostne a slepo kráčať pod taktovkou Ameriky, ako jahniatka na jatky, predpokladajúc, že ešte stále disponujú slobodou voľby, až kým nebude očividný presný opak.

Inak povedané, keď už bude príliš neskoro čokoľvek meniť, odhalí sa im reálna tvár svetového tyrana.

zdroj: hlavnespravy.sk