Všetko zle, totálne nepodarené. Martin Koller celú noc sledoval prevrat v Turecku a nechápal.

thumbnail

Analytik Martin Koller celú noc sledoval pokus o štátny prevrat v Turecku. Pre ParlamentníListy.cz následne poskytol svoj pohľad na udalosti v Istanbule a Ankare.

Pokus o vojenský prevrat v Turecku zahájený včera má množstvo špecifík, a to dokonca aj z hľadiska tamojšieho bezpečnostno nestabilného regiónu. Text článku bol dokončený po šiestej hodine ráno, takže už v čase jeho zverejnenia nemožno vylúčiť nové informácie, ktoré môžu byť, alebo sa môžu zdať protichodné. Celý doterajší priebeh puču pripomína kedysi obľúbené porekadlo o tureckom hospodárstve ako o synonyme neporiadku.

Hlavný tok informácií pre našich občanov sprostredkovávala v noci ČT 24. Relevantných informácií bolo tak málo, že sa ich nepodarilo v súlade s politikou ČT ani pretaviť do obvyklej podoby propagandy. Rôzni politickí potentáti a bezpečnostní experti (až na nemnoho svetlých výnimiek) koktali o ničom a zhodli sa len na tom, že Turecko je náš dôležitý partner. Už to hovorí za všetko.

Európski spravodajcovia ako obvykle nevedeli a netušili nič. Reprezentanti NATO ešte pred týždňom svorne hýkali o stabilite a jednotnej svornosti paktu. Za pár dní po tom došlo v krajine s druhou najväčšou armádou v Aliancii k vojenskému puču. Možno predpokladať, že svoje vedeli Izraelčania, ale rozumne neodovzdali informácie do Európy, kde sa každé možné tajné informácie čoskoro objavia v médiách.

Puč predovšetkým pripomína vývoj v Egypte pred niekoľkými rokmi, kde bola legálne zvolená vláda Moslimského bratstva zvrhnutá vojenským pučom sekulárnych dôstojníkov spolupracujúcich predovšetkým s USA. Dôvodom bol pokles vplyvu tejto skupiny na politiku v krajine a ohrozenie ich ekonomických záujmov. V pozadí stáli USA obávajúci sa poklesu svojho vplyvu v regióne a rastúceho ohrozenia Izraela, aj keď to nikto oficiálne nepriznal. Základnou otázkou v súvislosti s pučom v Turecku je: "Kto má z toho či mal mať prospech?"

Skvele a dlhodobo pripravený puč?

Od radu činovníkov a expertov sme si v ČT vypočuli hodnotenia, že puč bol určite dlhodobo pripravovaný a skvele organizovaný. Euro-Prouza dokonca hodnotil jednoduchý text prečítaný pučistami v tureckej štátnej televízii ako dlhodobo dobre pripravovaný. Dôvodom bol podľa neho fakt, že v ňom bolo potvrdené dodržiavanie politických väzieb na NATO a EÚ. Takýto text by sa dal zostaviť za hodinu a potvrdenie politických a bezpečnostných záväzkov by tam zaradil každý aspoň trochu mysliaci jedinec, ktorý by sa snažil odvrátiť vojenskú intervenciu zo strany NATO.

Rovnako zábery prezentované v ČT neukazovali veľkú pripravenosť a profesionálny priebeh akcie. V štátnej televízii si rečnil kdekto, počnúc vládnym ministrom. Profesionáli by televíziu vypratali s výnimkou technikov a použili pre svoju propagandu. Vojaci v uliciach nechali až na výnimky voľne pobehovať nepriateľských civilistov. To nie je práve doklad profesionálneho velenia a bojovej odhodlanosti. Údajne obsadené veliteľstvo tajných služieb a ďalšie budovy silových zložiek nakoniec obsadené neboli. Po uliciach sa síce prechádzala obrnená technika, ale pechota neobsadzovala budovy, nevypla civilné komunikačné prostriedky a nezatarasila komunikácie. Pučistický vrtuľník bol zostrelený stíhačkou. Podľa niektorých do rána dosiahnuteľných informácií sa pučistom nepodarilo ani udržať niektoré letiská mimo prevádzky. To umožnilo návrat prezidenta Erdogana.

Pučisti údajne správne počkali, až prezident Erdogan odletí na dovolenku. Lenže ho rovnako ako premiéra nezatkli, a umožnili im pomocou médií ovplyvňovať obyvateľstvo. U vojenských prevratov v islamských krajinách je obvyklé, že hneď na začiatku dôjde k likvidácii politického vedenia, alebo sa zabráni ich návratu zo zahraničnej cesty. Zo strany pučistov došlo k opomenutiu osvedčených riešení. Ako rozumné by sa dalo hodnotiť začatie puču tak, že sa z veľkej časti odohrával v noci, kedy sú obmedzené možnosti použitia letectva.

Pučisti úplne evidentne podcenili vplyv mešity a islamského duchovenstva podporujúceho vládu, použitie sociálnych sietí k organizácii odporu a možnosť nasadenia zfanatizovaného moslimského civilného obyvateľstva. Pravdepodobne tiež nedokázali fakt, že medzi obyvateľmi je nezanedbateľné množstvo zbraní, ktoré môžu využívať vycvičení záložníci, členovia paramilitárních jednotiek a miestnej polície, ktorí majú bližšie k obyvateľstvu ako k armáde. Povolanie civilistov do ulíc Erdoganom a mešitami proti ozbrojeným vojakom môže byť prejavom ako strachu a nasadenie posledných záloh, tak prejavom sebavedomého islamského nacionalizmu, spoliehajúceho na mučeníkov padlých za vieru.

V islamských krajinách nie sú masové vystúpenia civilistov proti armádam úplne bežné. Turecko je atypické. V iných islamských krajinách disponuje ozbrojenými zložkami vláda vychádzajúca zvyčajne z nejakého etnického, národného alebo náboženského kľúča. Táto často menšina ovláda väčšinu obyvateľov. V prípade povstania alebo puču neváha použiť násilie. Typickým príkladom boli Libanon, Irak, Líbya a Sýria. Tam následná likvidácia uvedeného nedemokratického, ale stabilného systému silami zvonku viedla k dlhodobému vražednému chaosu s výrazne väčšími stratami na životoch i majetku.

V Turecku sa tamojším nacionalistom podarilo od konca devätnásteho storočia vyvraždiť alebo vyhnať všetky národnostné menšiny s výnimkou Kurdov. Puč vypukol v monolitickej turkickej islamskej spoločnosti. Tá je rozdelená politicky na dve časti a islamských Kurdov, ktorí sú väčšinou v opozícii voči turkickému nacionalizmu. Väčšina turkických obyvateľov podporuje wahhábistický a salafistický islam reprezentovaný vládou prezidenta Erdogana a spoluprácu so Saudskou Arábiou. Oficiálne sa to samozrejme nikde nedeklaruje. Menšina sa snaží zachovať pozitívny vývoj od konca prvej svetovej vojny, zameraný na obmedzenie negatívneho vplyvu islamskej cirkvi. Kurdi chcú samostatný štát.

Uvedená menšina je z veľkej časti sústredená v armáde, ktorá bola dlhodobo garantom pozitívneho sekulárneho vývoja zameraného od doby Mustafu Kemala (Attatürk) na približovanie Turecka k Európe a civilizovanému svetu. Presadenie tohto vývoja zabezpečilo aj niekoľko vojenských pučov. Avšak za vlády premiéra a neskôr prezidenta Erdogana boli vysokí dôstojníci v armáde postupne nahrádzovaní mladšími a islamsky nadšenejšími kolegami. Situácia vyvrcholila pred niekoľkými rokmi operáciou Perlík, v rámci ktorej skončilo rad vysokých dôstojníkov vo väzení, mnohokrát na základe vykonštruovaných obvinení. Tým sa posilnil vplyv vlády a islamizácie tureckej armády. V tomto roku sa malo konať ďalšie kolo operácie Perlík. Puč bol teda celkom logickým aktom obrany predovšetkým vysokých dôstojníkov.

Lenže turecká armáda je v súčasnosti rozdelená rovnako ako celá spoločnosť. Stále väčší počet najvyšších dôstojníkov sú bývalí nižší dôstojníci povýšení za vlády prezidenta Erdogana a zaviazaní tak jeho vláde. Dôležité je, že okolo 80% armády tvoria vojaci, poddôstojníci a nižší dôstojníci prezenčnej služby, čiže civilisti dočasne (väčšinou na 12 mesiacov) v uniforme. Do armády si prinášajú aj svoje politické názory. Okrem toho tu hrajú veľkú rolu aj kmeňové zväzky premietajúce sa do armády.

Všetky vyššie popísané negatívne faktory pôsobiace proti puču jeho organizátori pri "dlhodobej a odbornej príprave" evidentne pominuli. Puč preto pôsobí dojmom neuveriteľného diletantstva.

V čí prospech?

Okrem stále menšieho počtu armádnych dôstojníkov a proeurópsky orientovanej inteligencie môžeme v rámci prípravy puču predpokladať cudzie záujmy. Z tohto hľadiska možno jednoznačne vylúčiť Rusko, hoci sa u nás určite objavia "experti" poukazujúci na nebezpečné manévre zločineckého Kremľa túžiaceho destabilizovať NATO. Erdogan sa po rôznych peripetiách začal nedávno s Ruskom nečakane zbližovať. Erdogana síce nemožno považovať za spoľahlivého, nieto priateľského partnera, ale z hľadiska ruských záujmov je prijateľnejší než nejaká nová vláda tesnejšie prepojená s bojachtivou kľučkou prezidenta Obamu USA.

Vylúčiť môžeme taktiež Saudskú Arábiu, ktorá s pomocou Turecka ovládaného Erdoganom realizuje svoj plán na islamizácii Európy a buduje s ním spoločnú islamskú armádu. Európska únia by sa na organizáciu nejakého vojenského prevratu v zahraničí ani nezmohla. A ak áno, tak by sa všetko vyzvonilo v médiách dávno pred začiatkom.

Pučistov by sme mohli označiť za nielen sekulárnu proeurópsku, ale predovšetkým proamerickú skupinu v tureckej armáde. Mnohí z vysokých dôstojníkov sú absolventi amerických škôl a škôl NATO, teda opäť amerických. Turecká armáda dostávala dlho každoročnú mnohomiliardovú americkú vojenskú pomoc. Značná časť výzbroje je amerického pôvodu, ďalší pochádza z Nemecka. To všetko vytvára silné politické aj ekonomické väzby. Navyše diletantské prevedenie puču a arogantné podcenenie obyvateľstva je silne podobné americkým akciám v Iraku a Afganistane.

Spojené štáty nepotrebujú stále sebevedomejšieho, nezávislejšieho a islámštejšieho partnera. Potrebujú závislú kolónii plniaci ich rozkazy. Nemôžu pripustiť, aby turecký sluha prerástol amerického pána. Z tohto hľadiska je úplne ľahostajné, že pučisti sa odvolávajú na potrebu riešiť v Turecku problém súčasnej autokratickej vlády a terorizmu. Sami by v prípade víťazstva neboli lepší. Na pravdepodobnosť americkej stopy ukazujú aj niektoré informácie spájajúce pučistov s tureckým disidentom Tetulem Guhl žijúcim v USA.

Úspešný puč by posilnil predovšetkým pozíciu USA v Turecku aj v regióne, čo nevyhovuje Rusku a v podstate ani Saudskej Arábii. Erdogan sa totiž svojimi politickými manévrami stal nespoľahlivým partnerom pre kohokoľvek, ale vie zaujať realistické pozície v medzinárodnej politike.

Krátka prognóza

Puč je podľa doteraz dosiahnuteľných informácií lokálnou záležitosťou. Prevažná väčšina rozsiahleho územia Turecka je úplne mimo diania. Pravdepodobne aj značná časť tureckej armády. O výsledku puču sa pravdepodobne rozhodne už dnes, aj keď miestne prestrelky sa môžu ťahať ešte niekoľko dní. Časť pučistov sa podľa dosiahnuteľných informácií už vzdala. Aj v prípade nejakého miestneho pokračovania bojov získa z vojenského hľadiska prevahu ten, kto bude disponovať letectvom. Z politického ten, kto bude disponovať médiami a schopnosťou presvedčiť, alebo zastrašiť podstatnú časť obyvateľov v niekoľkých dôležitých centrách. Z tohto hľadiska získala evidentne prevahu vláda. Či už by zvíťazila ktorákoľvek strana, bude to pre demokratický a civilizovaný vývoj Turecka zlé.

Ak sa udrží súčasná vláda, bude to znamenať jednoznačné posilnenie pozície prezidenta Erdogana a jeho politického kurzu nacionalizácie a islamizácie s cieľom vzkriesenia Osmanskej ríše. Napomôžu tomu aj logické čistky v armáde. Do budúcnosti to môže znamenať zvýšené ohrozenie ktorejkoľvek okolitej krajiny, vrátane krajín EÚ a NATO. Stačí si pripomenúť vojnu Turecka s Gréckom o Cyprus. V zásade možno konštatovať, že je ľahostajné, ktorá strana zvíťazila. Pre Európu bude zlé posilnenie pozície Erdogana aj možnosť vlády presadzujúcej aktívnejšie americké záujmy v priestore Stredozemného aj Čierneho mora.

Erdoganova nová Osmanská ríša by mohla v budúcnosti ohroziť Izrael a prevziať kontrolu nad produktovodmi smerujúcimi z juhu a juhovýchodu do Európy. V oboch prípadoch možno predpokladať presadzovanie ďalšej islamizácie Európy. Naopak je možné predpokladať pokračovanie nepriateľskej politiky voči Kurdom a snahu udržať si obsadené časti severného Iraku. Takisto vzťah k Sýrii je veľmi neistý, ako správne predpokladal prezident Asad. V prípade víťazstva pučistov skôr horšie. Z nestability Turecka sa samozrejme môže radovať vedenie takzvaného Islamského štátu, ktorého váha v regióne môže opäť vzrásť. Ale akákoľvek prognóza vo vzťahu k Isil je veľmi neistá.

Súčasný politický a bezpečnostný vývoj vrátane puču len potvrdzuje správnosť názoru, že Turecko nie je európskou krajinou a nemožno ho prijímať za člena EÚ. Zároveň to ukazuje stupiditu programu EuroMed, ktorý je súčasťou Lisabonskej zmluvy. Pravdepodobne rozumným krokom by bolo aj vylúčenie Turecka z NATO. Tomu sa však búdou brániť USA, ktoré potrebujú Turecko k agresii proti Rusku.

Čo môžeme povedať s istotou, že reprezentácia EÚ pôjde zablahoželať víťazom k víťazstvu demokracie, nech by zvíťazila ktorákoľvek strana. Nemožno vylúčiť ani ďalšie ústupky zo strany EÚ na podporu a rozšírenie kontaktov s víťaznými demokratmi.

Video

zdroj: parlamentnilisty.cz

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)