Profesor Peter Staněk: Chystá sa totálna premena nášho sveta. V réžii nadnárodných korporácií a boháčov. Chudoba a sledovanie úplne všetkého.

Takmer nepredstaviteľne zmení ľudskú spoločnosť štvrtá priemyselná revolúcia. Profesor Peter Staněk z Ekonomického ústavu slovenskej akadémie vied varuje nielen pred tým, ako obrovský počet pracovných miest zanikne, ale vykresľuje budúcnosť vo výrobe, ktorá sa čím ďalej viac zaobíde bez zásahu človeka. Zvláštnosťou štvrtej priemyselnej revolúcie sa stane, že kontrola sa prenesie na umelú inteligenciu a vládnuce elity tak už nebudú potrebovať ani medzičlánok sprostredkujúci výsledky kontroly spoločnosti.

O štvrtej priemyselnej revolúcii ste sa vyjadril, že nie je prostým spojením technologických zmien, ale zásadným skokovým kvalitatívnym posunom, ktorý posúva spoločnosť niekam úplne inam. Kam to bude?

Základnou otázkou je, že sa pravdepodobne zmení celý systém subkontraktingu, aký bol doteraz. To znamená, že veľká moc transnacionálov vyplývajúca z toho, že vlastné informácie o zákazníkoch a finalizácia výroby, z nich urobilo kľúčových hráčov. Tí najímajú subkontraktorov, ktorí pre nich robia za podmienok, aké tí veľkí definujú. To sa môže zmeniť, pretože práve pomocou 4D tlače si môžete sami vytlačiť akúkoľvek súčiastku alebo výrobok v dokonalej kvalite. A čo je veľmi dôležité vzhľadom na materiály a ostatné predpoklady, môžete ich vytlačiť vo veľmi nízkej cene. Môžete teda vyrábať individuálne produkciu presne podľa želania zákazníka za prijateľné ceny v dostatočnej kvalite, ale kľúčovým sa stane poznanie predstáv zákazníka. To bude vyžadovať veľmi zložité informačné systémy, databázy a tak ďalej, na čo jednotliví malí výrobcovia sily mať nebudú. Pozícia moci sa u transnacionálov presunie do oblasti informácií o poznatkoch a predstavách spoločnosti.

Druhá vec je, že technický vývoj a inovácie budú navrhnuté tak, aby sa vytvárali modulárne systémy, z ktorých bude možné vytvoriť skladačku, puzzle. A práve celá technológia prípravy týchto modulárnych systémov zostane v rukách veľkých transnacionálov, ktorí len zapožičajú vlastné know-how na výrobu jednotlivých častí. Zmení sa tak celá podoba výrobného reťazca, spolupráca služieb a tak ďalej. Ďalšou zvláštnosťou je, že sa stále viac a viac rozširujú služby spojené s konkrétnym výrobkom, ktoré už dnes tvoria približne 40 až 50 percent ceny. A služby, keď sa spoja s tým, že je výrobok šitý presne na konkrétnu požiadavku, budú špecifikované a budú tvoriť čoraz väčšiu časť ceny finálneho výrobku. Toto zmení celkový charakter vzťahov vo výrobnej sfére, inováciách, v rozmiestnení po planéte a podobne. Predstava, že na jednom kontinente vyrobíte jednu súčiastku, na druhom kontinente druhú, na treťom kontinente to zmontujete, dostane zásadné trhliny. To potom znamená, že klasická podoba presunu výroby za lacnou pracovnou silou na iné miesta po planéte zmizne a zmení sa priestorové rozloženie výrobných systémov. Toto dohromady úplne zmení celý výrobný systém, ako ho poznáme dnes.

Človek by očakával, že bude ubúdať pracovných miest, ale doterajšie skúsenosti zo zahraničia vraj ukazujú, že na jedno stratené miesto by malo pribudnúť 2,5 nové. Ste v tomto smere tiež optimista, alebo skôr očakávate od „priemyslu 4.0“ dramatický vplyv na trh práce?

Práve naopak. Rád by som vedel, odkiaľ sa tento optimizmus berie, pretože si stačí len premietnuť skúsenosti z minulosti. Podstatou je, že teraz budú zanikať miesta nielen v samotnej výrobe nekvalifikované a málo kvalifikované, ale začnú radikálne zanikať aj miesta v oblasti konštrukcie, dizajnu, výroby a nebudú nahradzované. A vidíme už prvé náznaky, kam to smeruje. Veľké nadnárodné koncerny, ktoré mali montážne plošiny, na ktorých montovali autá, kde jedna montážna plošina vyžadovala 1200 až 1400 ľudí, teraz rozbiehajú montážne plošiny, ktoré sa pripravujú vďaka priemyslu 4.0, ale potrebujú len 200 až 220 ľudí.

Vôbec teda nemôžeme povedať, že zaniknú miesta vo výrobe a vzniknú inde. Budú totiž zanikať vo všetkých oblastiach aj vďaka umelej inteligencii. To potom znamená jednu zásadnú vec. Najväčší vplyv štvrtej priemyselnej revolúcie bude v radikálnom znížení potreby práce vo všetkých oblastiach. A na toto reagovali aj niektoré prognózy a materiály, ktoré vydal Massachusettský technologický inštitút, kde im vychádza, že do roku 2030 zanikne 40 až 55 percent všetkých pracovných miest súčasnosti, avšak zaniknú bez náhrady. Dôjde tak k radikálnej redukcii potreby práce v celej spoločnosti. A nie som si istý, či na toto sú pripravení ľudia ako takí.

Základnou víziou tzv. štvrtej priemyselnej revolúcie je to, že vzniknú „chytré továrne“, ktoré budú využívať kyberneticko-fyzikálne systémy. O prácu tak predovšetkým prídu ľudia, ktorí vykonávajú opakujúce sa a jednoduché činnosti. Čo čaká masu ľudí s nízkou kvalifikáciou, pre ktorú na trhu práce nebude vplyvom štvrtej priemyselnej revolúcie uplatnenie?

To je fundamentálna otázka, pretože naozaj budú zanikať miesta naprieč celou škálou profesií a zamestnania, lebo umelá inteligencia bude nahrádzať ďalšie a ďalšie oblasti práce, ktoré sú dnes vykonávané tzv. vysoko kvalifikovanou prácou. V podstate bude existovať jediná požiadavka: absolútna kreativita myslenie, úplne netradičné prístupy, ale tam existuje mentálna bariéra. Veľká časť populácie nie je mentálne nastavená na takýto systém uvažovania, myslenie či chápanie súvislostí. Tá skutočne nenájde žiadne uplatnenie. Práve preto, aj vo väzbe na otázku tzv. nepodmienečného príjmu, je pomerne zrejmé, že obnovené diskusie o nepodmienenom príjme reagujú v predstihu na skutočnosť, čo s tými ľuďmi, ktorí nebudú potrební. Ale táto spoločnosť je založená na masovej spotrebe. Ak tí ľudia nebudú potrební, nebudú mať príjem a spoločnosť nebude mať masovú spotrebu, tak nastane špirála zostupnej potreby práce, kde ďalšia fáza špirály ešte zmenší celkovú spotrebu práce v spoločnosti. Práve preto sa na to snažia reagovať niektorí autori rozvíjaním téz nepodmienečného príjmu, keď každý dostane nejaký obolus a na základe toho sa musí prispôsobiť a z toho žiť.

Druhá alternatíva u niektorých autorov je prejsť na podstatné rozšírenie „part time“, ktorý by dopĺňal ten nepodmienečný príjem. To znamená, že by človek pracoval napríklad tri dni v týždni po dvoch až štyroch hodinách, tým by si doplnil nepodmienečný príjem, ale zároveň by v ňom ostal určitý pocit užitočnosti, zmysluplnosti pre spoločnosť. Lebo ak tým ľuďom dáme peniaze – a na to by bolo možné úplne pokojne využiť dokonca len časti tokov, ktoré sú v šedej a čiernej ekonomike, tak fundamentálnou otázkou sa stane otázka, čo je náplňou a zmyslom života. Pretože keď dostanete päťsto, šesťsto eur a fungujete bez potreby práce, tak to môže byť na nejakú dobu zaujímavé. Ale tá zmysluplnosť života sa môže stať fundamentálnou otázkou do budúcnosti.

V súvislosti so štvrtou priemyselnou revolúciou zaznela informácia, že vďaka nej o tretinu vzrastie produktivita práce. Dá sa z toho usudzovať, že sa ešte zvýši výroba, keď už teraz sú veľké objemy zbytočné produkcie, ktorá nenájde svojho kupca?

Nie je to absurdná situácia stále hovoriť o zvyšovaní veľkosti HDP, keď už spotreba nerastie, ale stále sa zvyšuje počet výrobkov, o ktoré nikto nejaví záujem? Tak HDP zvýšite tým, že opravujete škody po katastrofách. Spomeňte, že najväčší rast slovenského HDP bol po katastrofálnych povodniach v rokoch 2003-4, akú to má logiku? A ďalšia skutočnosť: ekonómovia by sa mali veľmi intenzívne zaoberať tým, aká časť produkcie je zbytočná, čo nikdy nenájde odbyt. Vezmite si len informáciu, ktorú publikovala samotná Európska únia. Ročne sa v EÚ zničí 90 miliónov ton potravín. Nechcete ich predať pod cenu, ani nemôžete podľa kvót, ale zároveň to jednoducho nechcete dať niekam, kde sú hladomory, a tak tých 90 miliónov ton potravín zničíte. Predstavte si, aká časť produkcie napríklad spotrebnej elektroniky nikdy nenájde odbyt. Ale vy to zahrniete do hrubého domáceho produktu, pretože predsa hrubý domáci produkt je najlepším ukazovateľom vyjadrujúcim rast HDP a bohatstva.

Ďalšia vec, celý systém makra je založený na priemerných ukazovateľoch. Priemerná mzda, priemerný dôchodok, priemerný príjem. Ale veď to nie je realita, kľúčom je polarizácia bohatstva. Keď má 70-80 percent ľudí mzdu, ktorá je podstatne nižšia ako priemerný príjem, k čomu je priemerný príjem ako ukazovateľ spotreby? A ďalšia vec: musíme si uvedomiť, že už minimálne sedem, osem rokov trvá stav, keď v skutočnosti mzdy nerastú. Úvahy o priemernom raste miezd vyplývajú z toho, že sa kombinuje stagnujúca mzda u väčšiny ľudí s rastúcou mzdou manažérov a špičkových odborníkov. Ale keď nerastú mzdy a vy chcete udržiavať stále väčšiu a väčšiu spotrebu, tak zostáva jediná vec – nárast úverovania obyvateľstva, zadlžovanie. To je to, čo sa dnes stáva fundamentálnym limitom ďalšieho vývoja a všetkých diskusií o raste, pretože nemožno donekonečna brať spotrebu na úver. A keď sa vezme miera zadlženosti obyvateľstva v jednotlivých krajinách, tak väčšina európskych krajín dosahuje hodnoty, ktoré sa pohybujú na 90 až 100 percentách HDP. Dokedy je možné zvyšovať objem zadlženosti obyvateľstva pri stagnujúcich mzdách a okresávaní sociálneho systému? Veď to je najlepšia cesta do pekla.

Neodporúčame teda, aby sme sa nechali ukolísať pomerne priaznivými ekonomickými údajmi v Európe a v Spojených štátoch?

Všimnite si teraz hory analýz, čo sa vyrojili vo väzbe na štvrtú priemyselnú revolúciu, ale aj vo väzbe na rozvoj, ktoré hovoria o tom, že to je dobré. Americká ekonomika rastie, rastie tam zamestnanosť. Európska ekonomika síce rastie dychčivejšie, ale rastie, rastie zamestnanosť, avšak napriek kvantitatívnemu uvoľňovaniu sa nič nedeje, nedochádza k masovému oživeniu, ľudia si neberú úvery. No logicky, keď vám stagnuje mzda, tak si budete brať ďalší úver? Veď to by bola hlúposť. Nikto sa nechce do ničoho púšťať v dôsledku reálnych dôvodov príjmovej polarizácie a toho, na čo upozornil Oxfam, že počet ľudí, ktorí ovládajú drvivú väčšinu bohatstva na planéte, sa stále znižuje. A keď sa zmenšuje, tak tí ľudia nepotrebujú zvyšovať kapacity, len zhodnotiť svoj finančný majetok. A práve preto máte obraz taký, aký je. A mne skutočne pripadá zvláštne, že drvivá väčšina ekonómov si nechce spojiť tieto veci dohromady.

Samozrejme možno to riešiť aj tak, že HDP zvýšite tým, že do neho zahrniete šedú a čiernu ekonomiku, čo urobila ESA 2010, no a máte rast HDP. Dlh zostal obrovský, dokonca sa zvyšuje, ale percento dlhu na HDP sa zmenší, pretože HDP rastie. A naopak pravdepodobne majú pravdu japonskí autori ako profesor Ishikawa a ďalší, ktorí uvažujú o tom, že je potrebné začať rozvíjať novú ekonomickú teóriu zmenšujúcej sa ekonomiky. Pretože keď nebude dostatočná spotreba a nebude nikde na planéte, tak budú prebytočné kapacity a potom sa začne stávať to, čo sa dnes deje, tzv. optimalizácia výrobných kapacít, čo sa rovná zníženiu zamestnanosti a zvýšenie tlaku na zvyšných pracovníkov.

Je reálne, že v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov nájde odbyt aspoň ten súčasný objem produkcie, keď je u tzv. miléniovej generácie pozorovateľné, že nechce nič vlastniť, ale len to užívať či zdieľať?

Práve tu je jeden veľmi vážny psychologický moment. Doteraz príslušníci všetkých generácií, hippies a podobne, revoltovali, revoltovali, ale keď sa dostali do stredného veku a začali mať deti, tak sa prispôsobili existujúcemu systému a karavána išla ďalej. Teraz sa však ukazuje, že táto charakteristika novej generácie je trvalým javom. Oni sa nechcú zaviazať majetkom, vlastnením, splácaním úveru na tento majetok – oni si chcú len užívať. Hneď, okamžite. To znamená, na jednej strane sa znižuje tlak na to, aby si vzali druhý, tretí, štvrtý úver a potom splácali všetky úvery, ale na druhej strane, keď nechcú vlastniť, a na to nadväzuje aj zdieľaná ekonomika ako úplne nový fenomén, tak môžeme naozaj veľmi reálne uvažovať o tom, že dôjde k výrazným zmenám v spotrebe. A teraz si predstavte súbeh týchto skutočností, Na jednej strane obrovský pokles potreby práce vedúcej k prepúšťaniu a na to, že ľudí nepotrebujete, a nepotrební ľudia nemôžu mať spotrebu.

Druhý súbeh: Narastá počet chudobných dôchodcov, a ten sa bude do budúcnosti prehlbovať, čo znamená, že pilier domácej spotreby ako v Nemecku, kde spotreba ľudí nad 65 rokov tvorí 48 percent vnútronemeckej spotreby, sa bude zmenšovať, lebo tí chudobní dôchodcovia budú zvažovať každé euro, každý cent.

Tretí súbeh: Mladá generácia, miléniová, tiež nechce vlastniť, nechce sa zaviazať obrovským majetkom, spotrebou a tak ďalej.

A ďalší faktor: štvrtá priemyselná revolúcia, ktorá radikálne zmení výrobné systémy. Ale na druhej strane nezabúdajme, že jedna z hlavných vlastností tých „chytrých tovární“ je to, že môžete jedného dňa zastaviť výrobu, druhý deň ju rozbehnúť, tretí deň znovu zastaviť, štvrtý deň zasa rozbehnúť výrobu. To znamená, že faktor času vo väzbe na celkovú realizovanú výrobu začne hrať obrovskú úlohu. Nielen v zmysle toho, ako rýchlo dodáte výrobok, ale ako rýchlo môžete meniť alebo zastavovať výrobnú kapacitu celého systému. A týmto sa opäť nikto nezaoberá. Dnes, keď máte menší problém s odbytom, tak zamestnanca neprepustíte, ale necháte ho doma mesiac, dva za šesťdesiat percent mzdy a čakáte, až sa zvýši dopyt. Toto ale nebude nutné u chytrých tovární, pretože toho robota odstavíte z minúty na minútu. A celý ten proces očakávania obnovenia spotreby bude teda v úplne inej dimenzii. A toto všetko v tých kumulatívnych efektoch bude úplne meniť celý obraz vzťahu produkcie, spotreby, príjmov, bohatstva spoločnosti a tak ďalej.

Priemysel 4.0 vraj bude znamenať koniec fordismu ako systému, vyznačujúceho sa hromadnou produkciou, ktorá bola schopná dať na trh veľký objem štandardných a pomerne lacných výrobkov, aj keď nie vždy najvyššej kvality. Ako by sa mohla presadiť výroba personalizovaných produktov na úkor výroby masových produktov pre milióny zákazníkov?

Doteraz bolo cieľom znížiť cenu výrobku pre zákazníka masovou produkciou, nazvime to ešte primeranou kvalitou, ale vcelku kľúčom bola čo najmasovejšia výroba, ktorá by vydržala určitú dobu. Dnes sme svedkami zaujímavého javu: kvalita výroby klesá, takže čisto „náhodou“ výrobok prestane fungovať presne po uplynutí dvoch rokov, čo má záručnú lehotu. To bola jedna z ciest. Ale druhá závažnejšia cesta je systém agregátov a modulárnych prvkov, z ktorých sa skladajú výrobky, ktoré sú odlišné, pretože univerzálnosť sa presunula do roviny jednotlivých komponentov. A teraz si predstavte, že tento robotický systém bude ešte intenzívnejší a ešte rýchlejšie bude kombinovať v nových množstvách kombinácií podobu finálneho výrobku. Ale pretože robotický systém je nastavený aj na iných systémoch ekonomického fungovania, tak už nepotrebujete masovú výrobu s nízkou cenou pre milióny zákazníkov. Vytvárate individuálny výrobok, modulárne poskladaný robotickým systémom pre konkrétneho zákazníka, pričom toto všetko umožní znížiť cenu.

Tým sa zmení jeden z hlavných postulátov ekonómie, že cenu môžete znižovať len pri dostatočnom náraste výroby. V konečnom dôsledku to bude znamenať, že budete mať výrobok presne podľa vašich predstáv, ten automobil bude mať žltú strechu s červenými hviezdičkami, z boku bude mať oranžové pruhy, bude mať také a také svetlá, bude hybridný s týmto a týmto výkonom a tak ďalej . Na špičke tohto vývoja je automobilový priemysel, ktorý prvý prešiel na modulárny systém. Po ňom nasleduje spotrebná elektronika a ďalšie výrobné odvetvia. Ale toto všetko úplne zmení charakter toho výrobku. No a samozrejme ďalšie veci, ktoré sa objavia, je otázka luxusných a tzv. štandardných výrobkov. Luxusné výrobky sa doteraz odlišovali prevedením, cenou a boli čo najrýchlejšie obmieňané. Hlavným parametrom luxusných výrobkov do budúcnosti sa stane dlhodobá užívateľnosť výrobkov a vysoká cena a luxusnosť bude dokladovaná práve tým, že výrobok je tak superkvalitný, že vám bude robiť službu roky a roky. To znamená, že sa zmení aj vlastná produkcia priemerných výrobkov a zmení sa aj produkcia luxusných výrobkov. A čo je najhoršie, toto bude pravdepodobne prebiehať v intervale piatich až desiatich rokov, nie dlhšie.

S tým súvisí skutočnosť, že stále sa zdokonaľujúce technológie sa síce zaslúžili o štvrtú priemyselnú revolúciu, ale zároveň umožňujú čoraz väčšiu kontrolu spoločnosti a jej členov. Dá sa tomu nejako brániť, alebo v mene „pokroku“ nám neostáva nič iné ako takú obeť priniesť a nechať sa sledovať, poťažmo aj ovládať?

Po prvé, možno si to dnes niekto neuvedomuje, ale dnes už existuje softvér, ktorý na základe toho, keď platíte kreditnou kartou a platíte určité druhy tovaru, na určitom území, na určitej trase, v určitých obchodoch, s určitou frekvenciou, v určitých cenových hladinách, s čím súvisí aj kvalita, vytvorí pomocou týchto údajov váš psychologický profil ako spotrebiteľa. Na druhej strane viete, že iPhony každých desať sekúnd poskytujú informácie o vašej polohe a vyhodnocovanie týchto systémov umožňuje zistiť, kadiaľ jazdíte do práce, kde sa zdržujete, kam ste si zašiel na večeru, ako ste platil a podobne.

Vzniká teda systém kontroly spoločnosti, aj keď si možno niekto povie – kto by také množstvo informácií spracovával. Problém je v tom, že práve umelá inteligencia umožňuje spracovať aj tieto terabajty informácií. To znamená, že kontrola spoločnosti prestáva byť doménou ľudí, ktorí sedia pri kamerách a kontrolujú pohyb, ktorý kamery zaznamenávajú. Toto všetko sa presúva do sféry umelej inteligencie, ktorá vyhodnocuje majoritné procesy, ich charakter, spôsoby, časovanie, priestorové rozloženie a tak ďalej. A tým vlastne vzniká úplne nová podoba, že kontrolu spoločnosti už nebude uskutočňovať nejaký kontrolujúci človek, mechanizmus, organizácie, ale umelá inteligencia, ktorá dostane presné zadanie, aké procesy, nazvime ich rizikové, by v spoločnosti prebiehať nemali.

Môžete uviesť príklad toho, ako tá nová kontrola spoločnosti môže vyzerať?

Už dnes sú v niektorých amerických mestách sledovacie systémy, ktoré sledujú zhromažďovanie obyvateľov. Keď to zhromaždenie vykáže určité parametre rizikového vývoja, automaticky nasleduje nasadenie policajných jednotiek. Ako by ste nazval takýto spôsob kontroly spoločnosti? Na druhej strane ste možno zachytil diskusiu okolo výrobkov Samsungu, rozumný, múdry televízor, ktorý zapínate hlasom, ale on zase doslova sleduje všetko to, čo sa deje pred obrazovkou a hlási to späť svojmu výrobcovi. To je predsa to isté ako softvér v niektorých počítačových firmách, ktorý bez vášho vedomia niektoré kľúčové dáta posiela výrobcom. To znamená, že už dnes sme vo fáze úplnej kontroly spoločnosti. Len rozdiel je v tom, že jednotlivé systémy zostávali oddelené a kľúčovým prvkom kontroly zostával sledujúci človek, ľudský faktor.

Zvláštnosťou štvrtej priemyselnej revolúcie je to, že už ani kontrola nezostáva vo sfére človeka, ale prenáša sa na umelú inteligenciu a vládnucej elity tak už nepotrebujú ani medzičlánok sprostredkujúci výsledky kontroly spoločnosti. Systémy Big Data naozaj umožňujú spracovávať terabajty informácií o všetkých spôsoboch rokovania a fungovania spoločnosti, jej jednotlivcov i firiem a dokážu ich sledovať až do posledného detailu teritoriálneho rozloženia. Takže keď sa to vezme do dôsledkov, jeden z hlavných fenoménov je to, že aj kontrola prešla z človeka na umelú inteligenciu a robotické systémy. Samozrejme niekto môže byť šťastný z toho, že mu chladnička oznámi, že mlieko v nej je po dobe trvanlivosti, považuje sa to za geniálny výtvor inteligencie, ale nie som si istý, či tí, ktorí to oslavujú, si uvedomujú, k čomu to povedie.

Tak, ako to hovoríte, to znie celkom aj zlovestne. Máme v tomto ohľade vidieť budúcnosť v čiernych farbách?

Zatiaľ vždy, bohužiaľ, sa v histórii akákoľvek technika obrátila proti človeku. A moja obava spočíva v tom, že tieto sledovacie, kontrolné logistické systémy k tomu povedú. A vezmite si poslednú otázku, ktorá je mojou obľúbenou. Keď vytvoríte umelú inteligenciu, ktorá má odľahčiť človeku od opakujúcich sa činností tak, aby sa mohol venovať tvorivej práci – odmyslím od toho, koľko ľudí je schopných takejto práce, tak vzniká zásadná otázka. Keď umelá inteligencia prevezme väčšinu funkcií riadenia spoločnosti a my sme ju naladili logicky a v prospech človeka, tak prvé, čo umelá inteligencia urobí, že začne porovnávať logiku spoločnosti a logiku ekonomiky. Keď si urobíte analýzu logiky spoločnosti a ekonomiky, tak dospejete k záveru, že ako spoločnosť, tak aj ekonomika, je v podstate nelogická, uskutočňuje sa nelogickým spôsobom, jedná nelogicky, ciele sú nelogické. A tá umelá inteligencia nebude chcieť ovládnuť človeka, vzbúriť sa ako terminátor a podobne, ale bude len chcieť dať logiku ľudskej spoločnosti, jej rokovaniu, jej systémom, jej službám a tak ďalej.

Čo taká situácia ľudstvu prinesie?

Akonáhle k tomu dôjde, tak potom nastane kľúčová konfrontácia schopností človeka kreatívne myslieť, logicky myslieť a toho, čo umelá inteligencia pri kontrole spoločnosti zistí. A ste si naozaj istý, že deväťdesiat päť percent spoločnosti je nastavené na kreatívne, inteligentné, logické myslenie, chápanie súvislostí, architektúru vzťahov a všetkých ostatných skutočností? Alebo platí to, čo zistili výskumy sociológov, politológov, etológov a ďalších, že tvorivo a nezávisle je schopných myslieť štyri, päť percent ľudí. Pätnásť percent je schopných rozvíjať tieto myšlienky tej skupiny. A tí zostávajúci sa vezú a základom civilizácie je skutočnosť, že väčšina ľudí používa výsledky technickej revolúcie bez toho, aby im rozumela, len ich používa. V takom prípade potom charakter spoločnosti, kreatívnosť myslenie jednotlivcov, kontrolovaný systém spoločnosti a technické zázemie, ktoré toto všetko dovoľuje, je práve tá kľúčová kvalitatívna zmena, ktorú ja nazývam piaty civilizačný zlom. A keď toto sa môže diať na celej planéte, tak máte odpoveď, že ide o planetárny proces.

Ale dá sa vôbec očakávať, že vývoj bude všade vo svete úplne rovnaký?

Doteraz všetky úvahy o budúcnosti vychádzali z toho, ako keby spoločnosť bola homogénna. Všetci jedia popcorn, majú doma tablet, komunikujú cez net a všetci sú rovnakí. Ale uvedomme si, že dokonca väčšina ľudí na planéte nehovorí ani anglicky, to maximálne jedna miliarda, že väčšina ľudí funguje v iných historicko-kultúrnych zázemiach.

A keby som chcel uvažovať o výskume, tak sú to dve zásadné veci. Akým spôsobom kreatívne zmení priemyselná revolúcia spôsob jednania a uvažovania ľudí a ako je vlastne heterogenizovaná spoločnosť na planéte, keď vezmeme do úvahy civilizačné modely, európsky i americký, pretože ani tie nie sú rovnaké, ázijský, juhoamerický, arabský a ďalšie. A uvedomme si, že toto sú modely, ktoré majú za sebou stovky a tisíce rokov histórie. Amerika tvrdí, že jej výhodou je to, že jej história siaha dvestopäťdesiat rokov späť, nemajú historické zázemie. Ale všetky ostatné oblasti majú svoje tisícročné historické zázemie.

A keď sa vrátime k Európskej únii a spojíme to so štvrtou priemyselnou revolúciou, tak hlavný problém Európy je v tom, že my sme predbehli v integrácii a v ostatných veciach jednu zásadnú skutočnosť – obrovskú mieru historickej heterogenity Európy. A z Nemcov neurobíte Európana, rovnako tak zo Španiela. Každý má svoje historické korene a historické zázemie. A práve to zázemie by bolo možné využiť vo väzbe na umelú inteligenciu a robotické systémy, že práve tú zvláštnosť každého civilizačného okruhu, každého národného modelu môžete kombinovať s technickým zázemím. A to by mohlo vytvoriť úplne iný obraz sveta. Ale samozrejme otázka je, či to chcú elity, či to chcú nadnárodné korporácie, ktoré majú obrovský vplyv a jediné dnes využívajú všetky dôsledky štvrtej priemyselnej revolúcie, a či je na to pripravené obyvateľstvo na planéte. Nie som si istý, že odpovede na tieto otázky znejú áno.

Aké sú v procese štvrtej priemyselnej revolúcie role vlád, ako by do neho česká alebo slovenská vláda mohli vstupovať, alebo ani nie je šanca exekutívy do neho zasahovať?

Odpoveď je taká. Čo vám garantuje štát? Garantuje vám bezpečnosť, zdravie, vzdelanie a stále sa tvárime, že v Európe i zamestnanosť. Keď garantuje tieto štyri východiská a všetky sa radikálne zmenia štvrtou priemyselnou revolúciou, tak si ľudia začnú klásť otázku, na čo im štát je, keď ich neochráni pred ťaživými dôsledkami týchto štyroch zmien. V takom prípade by celkom logicky štát mohol vstupovať do tohto procesu. Samozrejme štvrtú priemyselnú revolúciu realizujú predovšetkým obrovské nadnárodné koncerny, ako je Volkswagen, Siemens a tak ďalej. Na ne sú i vlády krátke. Ale je tu jedna zo zásadných oblastí, ktorú by bolo možné použiť a je aj v kompetencii vlád a samospráv, systémy Smart – Smart Cities, Smart Transport, Smart Education a tak ďalej. Inteligentné mestá by mohla radikálne zmeniť tlak na energiu, dopravu, emisie, zdravotníctvo i vzdelávanie a samozrejme vzdelávanie patrí medzi fundamentálne. A tu je nezastupiteľná úloha vlády. Ale vychováva vzdelávací systém ľudí ku kreativite, netradičnému mysleniu, chápania architektúry súvislostí, k práci s informáciami, alebo z nich skôr vytvára opakujúce papagáje, ktorí len opakujú len tzv. pravdy a dogmy?

Na druhej strane systém inteligentného zdravotníctva znamená systém predchádzaniu chorobám a znamená tiež zvláštne skutočnosti, ktoré by mohol stimulovať štát. Predstavte si, že vďaka tomu, že dnes hnojíme umelými hnojivami, v zelenine, v obilí, vo všetkom, radikálne klesol počet minerálnych látok, ktoré pôvodne boli podmienkou fungovania nášho imunitného systému. Šľachtenie ovocia viedlo k obrovským jablkám, hruškám či broskyniam, k odolným ovociam, ale znížilo stav stopových prvkov na desať percent pôvodnej úrovne. Ale bez stopových prvkov náš systém nie je schopný identifikovať onkologické bunky aj iné ochorenia. Preto sa nemožno čudovať, že onkológovia do budúcnosti odhaľujú nárast onkologických ochorení o 60 až 70 percent. Otázka znie: nezmeníme štruktúru poľnohospodárstva z hľadiska poľnohospodárskej a potravinárskej výroby tak, aby sme predchádzali ochoreniam, doplnené o skríningové programy vďaka novým technológiám, predchádzajúcim samotnému ochoreniu, čím významne znížite náklady na celý systém zdravotnej starostlivosti a každému občanovi zaistíte kvalitný život bez choroby, ale aj kvalitný život v čase choroby.

A tu by mala nastúpiť úloha štátu?

Toto nebude zabezpečovať žiadny výrobca, žiadna súkromná Penta ani nikto iný – to je vec, ktorá by mala jednoznačne patriť medzi funkcie štátu. Štát by mal na tomto základe formovať centrá, odborníkov, smerovať tam financie a mohol by tým získať vďaku občanov za to, že platia dane a za to dostanú superkvalitné služby v oblasti zdravotníctva aj inde.

Predstavte si inteligentné mesto, v ktorom obsluhu dopravy v aglomerácii obstarávajú auta bez vodičov. Žiadne havárie, žiadne straty, žiadne riziko, keď sa potrebujete presunúť z bodu A do bodu B rýchlo, optimálne a bezpečne. Zase podpora tohto systému dopravných štruktúr je priamou záležitosťou štátu. Spojenie medzi aglomeráciami rýchlostnými železnicami umožňujúcimi pohodlné a rýchle presunutie, aj ďalšia veľká oblasť infraštruktúrnych projektov, by mali byť kľúčovou úlohou štátu. A takto sa dostávame k tomu, čo by štát mal robiť v tejto fáze, a to je to, čomu ja hovorím inteligentná infraštruktúra spoločnosti tak, aby ekonomika vytvárala predpoklady pre kvalitný a plný život každého člena spoločnosti, ale zároveň aby spoločnosť optimalizovala fungovanie všetkých dopravných a výrobných systémov, čo patrí do pôsobnosti štátu a municipalít.

Na to by sa dalo nadviazať ďalšou otázkou, ako bude pôsobiť štvrtá priemyselná revolúcia na tzv. premiestnenie a návrat k lokálnemu vývoju. Ale to už by bola ďalšia sústava zložitých otázok.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Známy prognostik šokuje: Kapitalizmus je smrť, migrácia nás zničí.

Známy prognostik šokuje: Kapitalizmus je smrť, migrácia nás zničí.

BRATISLAVA – Nožnice medzi príjmami ľudí sa roztvárajú, stredná trieda vymiera a slovenské firmy musia trpieť vrtochy štátu, ktorý sa zalíška nadnárodným firmám. Ako hovorí profesor z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied Peter Staněk, kapitalizmus v tejto forme neprežije. Čaká ho nástraha v podobe migrácie, ktorá bude oveľa väčšia než to, čo vidíme teraz. S profesorom Staněkom sme sa zhovárali aj o tom, ako kapitalizmus (ne)funguje v bežných oblastiach nášho života – napríklad v zdravotníctve.

V decembri bola konferencia na tému kapitalizmus v 21. storočí, vlani bola rovnomenná Pikettyho kniha bestsellerom. Naskytá sa otázka – do akého kapitalizmu sme sa dostali?

Naozaj sme v tom kapitalizme, do ktorého sme chceli vstúpiť v roku 1989? A nezmenil sa aj kapitalizmus v západnej Európe oproti stavu, v ktorom bol v roku 1989? Dovtedy boli sociálne modely v Nemecku postavené tak, aby konfrontačne ukazovali, že sa lepšie starajú o pracujúcich než my. V momente ako tento aspekt zmizol, zmizla z diskusií aj teória konvergencie a jednak aj oni sami začali tvrdší tlak na mzdy a odbory. Dúfali sme, že vplynieme do nemeckého sociálneho modelu spred roku 1989, ale my sme vplynuli do liberálneho konceptu ešte umocneného situáciou strednej Európy.

V akom kapitalizme teda žijeme?

Dnes už žijeme v úplne niečom inom, čo nezodpovedá ani pôvodným predstavám roku 1989, ani predstavám západu, ani východu. Celý proces je umocnený dvomi zásadnými zmenami. Globalizáciou a mainstreamom značne liberálnej ekonomiky washingtonského konsenzu. To znamená, že sme v situácii, v ktorej to je naozaj dosť zlé.

Na Slovensku teda nie je priestor pre ekonomický liberalizmus.

V podstate nie, 4,7 miliónov obyvateľov a ich príjmová štruktúra – môžeme povedať, že polarizácia príjmov je obrovská. Aj medzi jednotlivými vrstvami, aj medzi jednotlivými teritóriami Slovenska. Štatistické údaje o priemernej mzde vyše osemstoosemdesiat eur sú nezmyslom. Vnútorná štruktúra je obrovsky rozdielna. Bohužiaľ, sú na Slovensku regióny, kde je vyše 70 percent ľudí chudobných.

Vaše výskumy, ktoré v novembri prezentoval EÚ SAV, hovorili, že rast v prospech chudoby nebol takmer vôbec. Je to naozaj tak, že v dobrých časoch zhrabnú plody ekonomiky bohatí?

Je to veľmi jednoduché a je to to, čomu sa všetci vyhýbajú. Je to takzvaná reprodukcia pracovných miest. To znamená, že nie je dôležité, koľko miest vznikne a koľko zanikne, ale aká je kvalifikačná a mzdová náročnosť. A tu máte jeden krásny rozdiel. Kedysi v 90-tych rokoch tvorili agentúrni pracovníci päť, šesť až sedem percent. Dnes tvoria približne 30 až 35 percent. Ale títo ľudia nemajú ani bonusy, ani prémie, ani ochranu pred prepúšťaním, nič. Druhá vec je, že aj v špičkových odvetviach predstavuje nárast produktivity približne desať, dvanásť až pätnásť percent ročne. Ale nárast miezd predstavuje jedno až dve percentá. Ľudí s dostatočným príjmom, je veľmi málo na to, aby vyvážili štatistiky. Priemer dotvárajú manažéri nadnárodných organizácií so mzdami desať-pätnásťtisíc eur.

Dobre, ale ak zvýšime mzdy, fabriky odídu za lacnejším.

To je mýtus. Počet ľudí s minimálnou mzdou je asi 80-tisíc, zhruba ďalších 120-tisíc sú tí, ktorí dostanú oficiálne minimálnu mzdu a zvyšok popritom. Investori tu ostávajú, lebo tu hrá úlohu geografická poloha, personálna kvalifikovanosť a ochota pracovať za iných podmienok ako inde. Napríklad, keď prišla Hyundai do Anglicka, mali veľký problém presadiť kultúrne aspekty ako ukláňanie, podnikovú hymnu a podobne. Tu to nikomu neprekážalo. Naši ľudia boli adaptabilnejší viac než Poliaci alebo Česi.

Ale sú ešte lacnejšie krajiny. Veľa firiem sa presúva do Rumunska a Bulharska.

Tam je však iný problém. Napríklad podnik Delphi zo Senice, káblové zväzky. Rozhodli sa preniesť časť výroby do Rumunska, pretože tam ich zlákali o tretinu nižšie mzdy. Chybovosť výrobkov bola 80 percent. Zobrali ľudí zo Senice, aby Rumunov dva mesiace zaškoľovali. Po zaškolení bola chybovosť 60 percent. Výrobu vrátili na Slovensko, kde bola chybovosť na úrovni päť percent.

Napriek nízkym mzdám Rumunska a Bulharska sme stále kompromis?

Technická kreativita našich ľudí je stále veľmi vysoká. Keď sa v Nemecku pokazí linka, Nemec čaká na opravára. Keď sa na Slovensku pokazí linka, ľudia prídu, pozrú, tam pritiahnu, tam povolia, dajú pančuchu na hriadeľ a linka beží ďalej. A toto investori oceňujú. To je kapitál, s ktorým sme mali pôvodne manévrovať. Bohužiaľ, ešte jednu generáciu a už to nebude.

Čo bude potom?

Potom to budú analfabeti, akí sú vo väčšine západoeurópskych krajín, ktorí budú čakať na opravára.

Čiže, keď sa chceme zachrániť musíme podporovať technicky kreatívne povolania.

Presne tak. To je presne to, čo drží Nemecko nad vodou. Malé série výrobkov, špičkovej kvality, robené kreatívnymi ľuďmi, individuálne, na zákazku.

No to sú ľudia, ktorí pracujú v stredných a malých podnikoch. V súčasnosti to vyzerá tak, že vláda im skôr hádže polená pod nohy.

Transnacionálne korporácie umožnia obrovský rozsah exportu, ktorý zmení zahranično-obchodnú bilanciu. Krajina zrazu vyzerá úspešne a je exportne prosperujúca. Ale to nie je zásluha domácich firiem, ale nadnárodných spoločností. Druhá vec je, že aby boli nadnárodné spoločnosti efektívne, potrebujú veľmi empatické malé a stredné firmy. Vláda pritlačí na malé a stredné firmy, aby sa veľmi nepýtali a boli ústretové voči nadnárodným spoločnostiam. Všetky opatrenia, ktoré sú namierené proti malým a stredným firmám, sú vytvorené až po konzultácii s veľkými nadnárodnými spoločnosťami.

Robiť slovenským firmám problémy, aby družnejšie spolupracovali s nadnárodnými zahraničnými firmami?

Isteže. Ako malá firma musíte veľkej zahraničnej firme dodať produkt načas, musíte mať všetky možné certifikáty kvality, musíte mať doklad, že ste už pre niekoho špičkového vyrábali a posledné poleno – zaviažete sa, že každých päť rokov budete znižovať náklady a cenu. Je tu ešte paradox reťazení. Veľká firma si najme strednú firmu, stredná si najme živnostníka. Živnostník si nemá koho najať, tak to urobí. Keď treba platiť, zrazu je to naopak. Veľká firma si nechá väčšinu, minimum dá strednej a tá, keďže dostala minimum, nezaplatí živnostníkovi.

Ako by sa to dalo riešiť?

Jednoducho. Osobná zodpovednosť s ručením vlastného majetku. Podpíšu osobnú zmenku. Všetko, čo je takto problémové, možno riešiť osobnou zodpovednosťou. Politik rozkráda? Osobná zodpovednosť s ručením vlastného majetku. Potom zistíte, že nemáte ľudí, ktorí by išli do politiky a na ministerstvá.

Kto by takéto niečo vo vláde podpísal a spravil z toho zákon?

Na to by musela byť politická vôľa. Korupcia vo výške 18 percent nás ročne stojí cez tri miliardy eur. Keby ste mali tri miliardy, vyriešite platy v zdravotníctve, školstve, dáte samosprávam… Desivé je na tom to, že EÚ spočítala, že ročný rozsah strát z korupcie je 350 miliárd eur. A nikto s tým nevie nič urobiť. Samozrejme, máte Švédsko, Fínsko, kde je korupcia jedno až dve percentá.

Z čoho vyplývajú takéto rozdiely?

Zo spoločenského charakteru. Keď podvediete vo Švédsku, už si neškrtnete. Keď urobíte to isté v Taliansku, oslavujú vás ako kreatívneho človeka.

Vráťme sa ešte ku kapitalizmu. Má na Slovensku vôbec nejakú budúcnosť?

V takej podobe, v akej je dnes, nie. Príjmová polarizácia nie je nebezpečná iba z politických aspektov, ale aj z pragmatického dôvodu. Vymaže strednú triedu. Neexistujúca stredná trieda znamená neexistujúca domáca spotreba. To vedie k zaviazanosti výlučne na export. To znamená zaviazať sa s inými partnermi zo zahraničia a krajina je potom zraniteľná na mnohých úrovniach.

Aký smerom by sa teda súčasný kapitalizmus mal uberať?

Spoločnosť vo Švédsku dospela k tomu, že si Švédi dobrovoľne zvýšili dane – pretože dostanú od spoločnosti kvalitné služby. Každý by teda mal začať sám od seba. Ak človek vie, že mi spoločnosť poskytne kvalitné zdravotníctvo, bezpečnosť či dopravu, pokojne dane zaplatí. Ale ak vie, že sa dane rozkradnú a že korupcia zdraží cenu sociálneho modelu, čo si vynúti opäť zvýšenie daní, urobí jediné – minimalizuje platenie daní a bude kreatívny pri obchádzaní daňového zákona.

Kvalitné zdravotníctvo? Na Slovensku?

Ak máte kontakty a ste v správnom čase na správnom mieste, systém sa o vás postará. Zariadenia sú celkom na úrovni, lekári sú kvalifikovaní. Stačí si však porovnať rovnaké oddelenia na rôznych klinikách. Bohužiaľ, veľká časť občanov naráža na problémy v zdravotníctve – korupcia, nedostatok kapacít a podobne.

Keby sa to riešilo pripoistením, respektíve nejakým polosúkromným modelom?

Nie. Riešenie je veľmi jednoduché – DRG. Nemecká metóda modelovej diagnózy. Operácia slepého čreva stojí napríklad štrnásť tisíc, endoprotéza dvesto tisíc eur. DRG znamená, že financujete cez poisťovňu medicínske výkony. Druhá časť je financovanie zdravotníckej techniky a zariadení – to financuje zakladateľ, teda u nás štát, VÚC a samosprávy. My sme prevzali systém DRG, ale s tým, že zariadenia zakladateľ nefinancuje. Problém je v tom, že sa neinvestovalo do údržby a modernizácie zdravotníckych zariadení. Ale na tom sme zaviazali v záväzkoch prístupového protokolu v roku 2004! Mali sa zmodernizovať nemocnice, školy, skládky odpadu a podobne. Výsledkom je, že dnes vo väčšine zdravotníckych zariadení je zastaraná technika a máte jej príliš veľa. Máme dvakrát viac CT prístrojov ako Francúzi a fungujú štyri hodiny denne. Klasická ukážka – súkromné CT ide 14 hodín denne, štátne vezme pacientov od deviatej do jedenástej a skončili, lebo viac nepreplatí poisťovňa.

Treba teda menej nemocníc?

Nemôžeme udržiavať hustú sieť zdravotníckych zariadení, v ktorých jeden zdravotnícky výkon robia desaťkrát do roka. Potrebujeme špecializované zdravotnícke zariadenia, v ktorých urobia ročne tisíc operácií slepého čreva. Potom nemáte pooperačné komplikácie, máte špičkový chirurgický tím, kompletnú výbavu. Obyvateľstvo si však musí uvedomiť, že nemocnica nebude na každom rohu.

Ale z čoho bude nemocnica platiť techniku a prevádzku?

To je druhá vec. Nemôžete sprivatizovať najlukratívnejšie časti zdravotníctva, ako napríklad biochemické laboratóriá. No tie sú už sprivatizované, s tým už nedá nič robiť. Ale môžete urobiť inú vec. Prečo sa pred operáciou z piatich vyšetrení robia štyri zbytočne? Najskôr vám spravia vyšetrenia v poliklinike, potom v krajskej nemocnici, potom vás pošlú do štátnej nemocnice, kde medzitým zrušia termín operácie a idete na všetko znovu. Druhá vec sú preventívne programy. Skríning a preventívne programy stoja desať eur, klinické riešenie tisíce eur. Keby ste mali reálne skríningy ako na západe, kde z DNA predvídajú chorobu v klinickom stave, tak vás nestojí ožarovanie osemnásťtisíc eur, ale hormonálna blokáda vyjde na približne štyristo eur. A to nehovorím o kvalite života pacientov.

Potom sa možno pozrieť na nemocnicu. Keďže má nejaké príjmy a výdavky, možno o nej hovoriť ako o firme. Potom je nezmyselné, že nemocnicu riadi lekár a nie manažér.

Áno, je to nezmyselné. Mala by ju viesť skupina manažérov, primári by boli poradcovia za medicínsku stránku. Lekár nepozná finesy účtovania a tam sa vytvárajú nepredstaviteľné možnosti pre kreatívne účtovníctvo pri financovaní nemocnice. To by odborník na financie nedovolil, lebo ručí za to, aby nemocnica bola po finančnej stránke v poriadku. Lenže je tam zvykové právo.

Poďme ešte na veľmi aktuálnu tému migrácie. Ekonómovia prichádzajú s názormi, podľa ktorých migranti zachránia európsky trh práce.

Je to nezmysel. Väčšina migrantov nemá žiadne vzdelanie. Niektorí majú univerzity, ale aké? Podľa analýz sa ich univerzity nemôžu s našimi ani porovnávať. Takzvaní lekári, výpočtári či architekti tvoria len zlomok, promile. Nevedia jazyk, treba im dať ubytovanie, ošatenie, zdravotnú starostlivosť. Podľa analýz z Nemecka ani druhá generácia migrantov nie je integrovaná do spoločnosti. Zostávajú vo svojich komunitách, nechcú sa integrovať.

Čo môže tento problém spôsobiť?

Náš štát nemá peniaze na vlastných dôchodcov a bude potrebovať peniaze na financovanie migrantov. Čo myslíte, ako sa budú tváriť politici, keď povedia dôchodcom, že musia mať polovičné dôchodky, lebo treba prijať migrantov? Navyše vnútorná polarizácia spoločnosti vedie k tomu, že stredná trieda sa rozpadá. Dve tretiny idú medzi chudobných, jedna tretina medzi bohatých. Chudobní stratia v spoločnosti status a príjmy, budú logicky tlačiť na sociálny systém. Ale ten nemá peniaze, lebo tu máte migrantov.

Z väčšej časti ekonomických migrantov.

Dokonca to aj vyjadrili heslom, že idú za lepším životom. Ale ja sa pýtam – ten lepší život v Nemecku spadol z neba? Nie je výsledkom práce rodičov a starých rodičov dnešnej generácie? A niekto sa len tak rozhodne, že on chce mať lepší život a ide do Nemecka? A naši ľudia nemajú právo ísť žiadať do Nemecka lepší život? A kto dokončí revolúciu v Sýrii? Až všetci odídu a posledný zhasne? Nie je ich morálnou povinnosťou riešiť ten problém vo svojej domovine?

Ale argumentácia zahraničných politikov či niektorých hnutí smeruje k otvorenej náruči v mene humanizmu.

Ale prečo? Migrantovi dáme, ale keď si mladý človek bude chcieť kúpiť byt, tak mu povieme, staraj sa o seba, vezmi si hypotéku a zadlž sa na tridsať rokov. A tomu hovoríte humanizmus? Až 80 percent Slovákov neušetrí z výplaty nič. Chcete gradovať sociálne napätie tým, že príde migrant a dostane stravu, ošatenie a lekársku starostlivosť zadarmo?

A čisto z ekonomickej stránky? Zvládli by sme zobrať migrantov?

Európa nie je v stave, aby brala migrantov. Štúdia hodnotila počet ľudí v súvislosti so schopnosťou planéty absorbovať odpad, ktorý ľudia produkujú. Maximálny počet obyvateľov v EÚ vyšiel 256 miliónov. Za Slovensko 2,5 milióna obyvateľov ako maximálne udržateľný počet. Viete, čo je problém v Slovinsku a Macedónsku? Obrovské kopy odpadu, ktoré po migrantoch zostali.

Ale je tu približne tisíc rodín, ktoré sa rozhodli utečencov prijať.

A je to skutočne tisíc rodín? Keď podľa prieskumov 80 percent obyvateľstva nechce mať za suseda ani Róma? Mne nerobí problém dať bezdomovcovi pár eur na teplú polievku, ale domov si ho nezavolám. Pretože ten domov som si štyridsať rokov budoval.

No a čo teda pracovné sily? Prognózy stále strašia, že nebude mať kto robiť na naše dôchodky.

Dnes je trendom Industry 4.0, štvrtá priemyselná revolúcia. Podľa nemeckého výskumu do roku 2020 zruší tento trend 2,5 milióna pracovných miest.

Čiže roboti nás pripravia o prácu?

Potreba práce klesne o 20 až 30 percent. Vidieť to na Volkswagene. Štvrtá montážna hala bude mať 326 pracovníkov. Keby tam mali zariadenia ako v prvých troch halách, tak je to vyše tisíc pracovníkov. Keď som diskutoval s ľuďmi z Massachusetts Institute of Technology a CalTech, zhodli sme sa, že radikálny pokles potreby práce je ohrozením do budúcnosti. Čo s tými ľuďmi, ktorí prídu o prácu? Do roku 2030 pribudne približne 718 miliónov nových uchádzačov o prácu, z toho 600 miliónov v arabských krajinách. Pakistan, India, Bangladéš budú mať rapídny nárast obyvateľov, ale všetko sú to krajiny, ktoré si zničili životné prostredie. V Bangladéši vyrúbali lesy, spodná voda vystúpila vyššie, v koryte riek klesla hladina a morskú vodu z Bengálskeho zálivu ženie monzúnový vietor do vnútrozemia. Všetko zasolila: pôdu, studne. Podobne severná Afrika. Podľa NASA prejde zmenou klímy do roku 2030 do pásma absolútneho vysušenia. Môžeme čakať 160 miliónov migrantov, ktorí nemajú ako prežiť.

zdroj: aktualne.atlas.sk

Krajina, v ktorej vládne korupcia a klientzelizmus, nemá dobré vyhliadky, konštatuje renomovaný ekonóm profesor Peter Staněk.

Krajina, v ktorej vládne korupcia a klientzelizmus, nemá dobré vyhliadky, konštatuje renomovaný ekonóm profesor Peter Staněk.

Odhad korupcie v EÚ je ročne zhruba 300 miliárd eur, operácie na hrane zákona zhruba 660 miliárd, transfer-pricing, teda prelievanie financií medzi rôznymi pobočkami zhruba 800 miliárd ročne. A európsky rozpočet je zhruba 142 miliárd. Nezdá sa vám niečo zhnitého v „štáte dánskom“ pri týchto pomerových reláciách? Známy ekonóm a poradca premiéra Roberta Fica pre ekonomiky podrobil Slovensko, ale aj celú EÚ a svet zdrvujúcej analýze, v ktorej v dvoch častiach exkluzívneho rozhovoru ponúkne doteraz naozaj nepoznané fakty, súvislosti a prognózy nielen pre nás, ale pre celú našu civilizáciu a nie sú práve ružové.

Prof. Ing. Peter Staněk, CSc., vedecký pracovník Ekonomického ústavu SAV patrí medzi najuznávanejších slovenských ekonómov súčasnosti a je zároveň poradcom predsedu vlády SR pre ekonomiku. Ani to mu však nebráni nazývať veci pravým menom: “ Roky tlačím do toho, aby riešili korupciu. Uvedomte si, že korupcia na Slovensku znamená zhruba 3 miliardy eur ročne.

Tu ale nejde o to, že niekto dostane obálku s peniazmi. Tu ide o to, že tá obálka znamená predraženie činnosti verejného sektora! O to je to viac… Čiže ak dáte na verejný sektor ročne 12 miliárd eur, tak by vám rovnako malo stačiť 9 miliárd eur. Ak na zdravotníctvo ročne dávate 4,3 miliardy eur a v tomto sektore sa ročne zbytočne rozkradne miliarda eur, máte dve možnosti: buď znížite náklady na zdravotníctvo alebo nakúpite novú medicínsku techniku, rozviniete screeningové programy, zefektívnite kvalitu života pre pacientov a zdravotníctvo bude plniť úlohu, ktorú plniť má. V tomto slova zmysle si musíme uvedomiť tri veci. Šedá, čierna ekonomika, korupcia, operácie na hrane zákona, podniková kriminalita sú na úrovni EÚ, ale aj Slovenska.

Pokiaľ chcete porovnanie, celkový dopad týchto finančných tokov na Slovensko je taký istý ako je 12 miliárd eur výdavkov štátneho rozpočtu. Znamená to teda, že keby som vedel aspoň 30 % týchto finančných tokov ukontrolovať, máte dosť prostriedkov v štátnom rozpočte a obmedzíte deštrukciu spoločnosti, ktorá vyplýva z toho, že zákony dodržuje len blbec“, konštatuje profesor Staněk, ktorý v dvoch častiach exkluzívneho rozhovoru pre parlamentnelisty.sk, ktoré prinesieme v najbližších dňcoh, prezradí nielen to, v akom stave sa nachádza slovenská ekonomika a spoločnosť, čo ju najviac trápi a ako to možno zmeniť, ale ponúkne aj doteraz nepublikovanú a nevídanú šokujúcu prognózu toho, čo čaká Európu a svet v najbližšej budúcnosti.

zdroj: parlamentnelisty.sk

Celé Slovensko ovláda šesť skupín, tvrdí uznávaný ekonóm a poradca premiéra profesor Peter Staněk.

Celé Slovensko ovláda šesť skupín, tvrdí uznávaný ekonóm a poradca premiéra profesor Peter Staněk.

ROZHOVOR „Korupcia u nás je zhruba na úrovni 25 %. Prečo nie je korupcia vo Švédsku, kde je na úrovni 1 až 2 %? Teda neoplatí sa kradnúť? Alebo je to preto, že tá spoločnosť jednoducho ostrakizuje každého, komu sa príde na podvod, na tunelovanie. Hovoríte o oligarchizácii, ktorý oligarcha alebo politik bol potrestaný za posledných 25 rokov, vrátane zobratia celého majetku, nielen otcovho brata švagra syna…? Druhá vec je, prečo v Číne to stále takto funguje? Lebo v Číne platí jedno, že aj najvyšší stranícki činitelia sa boja – máme tu čerstvý príklad – tretí najvyšší človek v Číne je odsúdený za korupciu, podvody, majetkovú kriminalitu – a ja sa pýtam: prečo to nie je možné na Slovensku?“ Profesor Peter Staněk z Ekonomického ústavu SAV podrobil v prvej časti exkluzívneho rozhovoru pre PL.sk zdrvujúcej kritike pomery nielen u nás, ale aj v Európe. Ponúka však aj východiská a tvrdí, že naša ekonomika nemôže stáť iba na jednej opornej nohe, ktorou je automobilový priemysel a ponúkol možné riešenia.

Ako v súčasnosti vnímate situáciu na Slovensku z ekonomického, sociálneho, politického, demografického a spoločenského uhla pohľadu? To všetko navzájom súvisí?

Po prvé, z ekonomického hľadiska je to veľmi jednoduché. V návrhu štátneho rozpočtu je prioritou séria infraštruktúrnych projektov, stavaných vo väzbe na eurofondy – železnice, diaľnice, dopravná infraštruktúra, a druhá vec – rast domácej spotreby. Avšak musíme povedať, že rast domácej spotreby obyvateľstva súvisí nie s rastom príjmov, ale s rastom dlhov a úverov a dokonca podľa analýzy Eurostatu slovenské obyvateľstvo je obyvateľstvom, ktoré sa najrýchlejšie zadlžuje v Európskej únii. Čiže úplne „úspešne“ mašírujeme americkou cestou života na dlh, hoci o Slovákoch bolo vždy známe, že sa prikrývajú iba takou perinou, na akú majú. Zo spoločenského hľadiska musím otvorene povedať, že hoci nám otĺkajú o hlavu migrantov a podobne, naopak, slovenský národ je veľmi uvážlivý a opatrný vo vzťahu k migrantom. Musíme si totiž uvedomiť niekoľko zásadných skutočností.

Ktorých napríklad?

Ten prvý problém sa netýka jedného či dvoch rokov, ten sa týka desaťročí. Druhou skutočnosťou je fakt, že kým sa migranti integrujú do spoločnosti, bude to trvať roky. Po tretie, skúsenosti s migrantmi vo Francúzsku, Holandsku či v Nemecku sú veľmi jasné a tam dokonca ani druhá generácia migrantov nie je schopná a ani ochotná integrovať sa do spoločnosti. Čiže máme „zarobené“ na dlhodobé problémy, čo, samozrejme, Nemcov či Francúzov pri ich veľkom počte obyvateľov nemusí až tak mrzieť, ale pri malej krajine s päť a pol miliónom obyvateľov to môže hrať obrovskú úlohu.

Ako je to u nás z hľadiska politických elít?

Vidím to tak, že veľká časť politických elít totálne zlyháva pri hodnotení dnešného vývoja, pri hľadaní riešení z tohto vývoja a skôr je uzavretá vo svojej bubline vlastnej veľkosti a to im úplne stačí, aby sa medzi sebou hádali, viedli vojny, spájali sa či viedli nenávistné útoky. Musím otvorene povedať, že to, čo predvádza táto „elita“, je obraz úbohosti a nepochopenia veľkosti úloh, ktoré stoja pred Slovenskom a na ktoré by tieto politické „elity“ mali reagovať.

Nežijeme v izolácii, ako to je z pohľadu Slovensko a Európa?

Pokiaľ to vezmeme zo širšieho hľadiska, tak je jasné, že vôbec nezvažujeme niekoľko fundamentálnych rizík, ktoré stoja pred Európou ako celkom. To znamená, kam chce smerovať Európa? Federácia? Rozpad? Alebo nejaká tuhá integrácia? Neuvažujeme nad tým, čo nás čaká napríklad vo väzbe na technológie, na dôsledky prírodných zmien a podmienok, ktoré s tým súvisia, vo väzbe na geopolitiku, kde ekonomika už je iba geopolitickým nástrojom procesov. A, samozrejme, problém, ktorý sa javí ako veľký problém dneška – starnutie populácie a migranti. To nie sú izolované problémy, ale vzájomne prepojené problémy, ktoré nám môžu zlomiť krk, väzy a môžu z nás urobiť národnostnú menšinu na vlastnom území podobne, ako sa stali Srbi v Kosove.

Čiže dostali sme sa k možnému demografickému vývoju, ktorý ani u nás nie je nejaký radostný, nehovoriac o Nemecku či Rakúsku, kde demografická krivka roky klesá. Hrozí niečo podobné aj nám?

Spýtam sa vás: stále sme ešte v stredoveku a národ je tým väčší, čím má väčší počet členov a príslušníkov toho národa? Keď nás bude sto miliónov, tak budeme veľkí? Alebo tu platí iná téza: príroda si sama redukuje počet prírastku populácie, lebo si uvedomuje premrštenosť ľudského druhu na planéte a nerád to hovorím, ale môj výrok použili aj v jednom americkom filme: „Človek sa správa ako vírus voči hostiteľovi, ktorým je planéta. Ak sa hostiteľ naštve, tak ten vírus vyhladí a potom sa nečudujme javom, ku ktorým dôjde“. Dodnes som skutočne nepochopil, akú odmenu dostaneme, keď nás bude desať alebo dvanásť miliárd na planéte, aj keď niektorí vykrikujú, že môžeme uživiť aj pätnásť miliárd ľudí. To je úplne iracionálna úvaha a hlavne, ak si uvedomíte, že jedným z hlavných problémov v budúcnosti bude absolútny pokles potreby práce v spoločnosti a tým obrovské zvýšenie počtu ľudí, ktorí budú „zbytoční“ a nikto ich nepotrebuje.

Dostávame sa k aktuálnej ekonomickej situácii na Slovensku, máme pomerne rozpredanú našu ekonomiku…

Úplne rozpredanú!

…máme tu stále lacnú pracovnú silu, orientujúcu sa v prevažnej miere na automobilový priemysel, pričom v ekonomike platí, že by mala stáť pevne na štyroch oporných nohách, my zatiaľ máme tú jednu spomínanú, ostatné pokrivkávajú. Ako z tohto pohľadu vidíte našu situáciu, lebo asi je zbytočné rekriminovať, akým spôsobom sme prišli o desiatky prosperujúcich podnikov?

Riešení máte dostatok. Po prvé, 3D tlač bude znamenať úplnú zmenu subkontraktingu, to znamená, že malé firmy budú schopné robiť špičkové výrobky na individuálnu zákazku. Kľúčovým predpokladom 3D tlače a niektorých ďalších robotizovaných technológií je materiál, ale my máme skvelý materiálový výskum. Výsledky SAV v materiálovom výskume sú na úrovni svetovej špičky. Ide len o to, ako premostiť vzťah medzi výsledkami výskumu a reálnym uplatnením v ekonomickej praxi. Na druhej strane tu máme firmy, ako je ESET a podobne, ktoré vyvíjajú perfektné počítačové softvérové bezpečnostné systémy. Znova máme možnosť rozvinúť kvázi ďalšiu nohu, ale nesmieme nechať ESET len tak, aby nakoniec úplne kašľal na Slovensko a orientoval sa na zahraničné trhy a biznis, lebo je to naozaj jedna zo špičkových firiem. A úloha bezpečnostných protokolov bude v rámci IT systémov veľmi dôležitá.

A čo ďalšie oblasti, ktoré by sa mohli stať „opornými nohami“?

Presne tak, je tu tretia zásadná vec. Dodnes som nepochopil, prečo sme museli rozbiť poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel, keď potravinová bezpečnosť je jeden z fundamentálnych predpokladov prežitia národa v krízových situáciách. Dnes potravinársky priemysel skúpila Nestlé a iní zahraniční vlastníci, poľnohospodárstvo je pomaly viac zamerané na pestovanie repky na bioetanol, ako na normálne poľnohospodárske produkty a ešte aj tradičné slovenské produkty ako kapustu a slivky vozíme z Číny alebo z Brazílie, čo je úplný „absurdistan“. Odhliadnuc od toho, že posledné lekárske výskumy ukazujú, že strava hrá obrovskú úlohu v organizme a vy by ste mali spotrebúvať stravu do vzdialenosti 80 až 100 kilometrov od miesta, kde žijete. Čiže, pokojne by sme mohli rozvinúť potravinársky priemysel, čím by sme riešili problém málo kvalifikovaných pracovných síl – veď viete, kde Rómovia robili – stavebníctvo a poľnohospodárstvo, riešili by sme problém potravinovej bezpečnosti, problém spracovania produktov tu, u nás doma, a podobne ako pri dreve, nevyvážali by sme dosky, ale výrobky. A to všetko ešte máme – aj napriek vyše 25 rokom po Novembri ´89 – kvalifikovanú pracovnú silu v týchto oblastiach.

Tým by sme mohli mať aj iné oporné nohy ako iba automobilový priemysel?

Samozrejme. Z tohto hľadiska hneď vidím pred sebou štyri oporné nohy našej ekonomiky, ktoré by mohli fungovať! Ale, bohužiaľ, pre veľkú časť našich politických „elít“ úplne bude stačiť, keď položia ďalší základný kameň pre Land Rover a Jaguár. Budú pritom hovoriť, že k nám prišiel anglický výrobca a kapitál, pričom je to indická firma pod kontrolou koncernu Tata. Takže je to naozaj úplne „pikoškové“, lebo týmto posilníme tú jednu ťažiskovú nohu a vôbec sa nebudeme pozerať na hrozby a varovania Detroitu.

Keď hovoríme o automobilovom priemysle, nie je to nič nové, ak si pripomenieme, že už v minulosti nám chýbal dostatok kvalifikovaných pracovníkov, a tak sa do Bratislavy, Žiliny či Trnavy museli voziť pracovníci z Poľska, Rumunska, či dokonca z Vietnamu. Naplníme pracovné kapacity v štvrtej automobilke, ktorá tu zatiaľ nie je, ale môže byť?

Odpoviem vám na to inak. Kedysi každý väčší podnik mal vlastné učilište, kde si pripravoval kádre pre vlastné potreby. My sme to všetko zlikvidovali a boli sme vo vytržení, keď prišli Nemci s duálnym systémom, čo je len opakovanie učilišťa pri konkrétnej fabrike. Keby každý z veľkých investorov, napríklad aj ten Volkswagen (VW), si postavil vlastné učilište, kde si bude vychovávať vlastné odborné kádre, tak nemá žiadny problém. My dodáme ľudskú masu, oni dodajú majstrov odborného výcviku a máte kvalifikované pracovné sily.

Kedysi sme mali ako vysokoškoláci podnikové štipendiá, čím si podniky vychovávali vlastnú vysokoškolsky kvalifikovanú pracovnú silu. To by bola tiež cesta?

To je jedna línia, druhá línia je, že si môžeme, samozrejme, pripraviť kvalifikovaných odborníkov, dnes sa dokonca vysoké školy budú posudzovať podľa uplatniteľnosti absolventov na trhu práce, ale VW bude napríklad teraz potrebovať dvetisíc ľudí, to vychováte a potom už nebude potrebovať nikoho, to teda znamená – otázka jednorazovosti. A tu sme pri tom fenoméne – kedysi existovalo postgraduálne štúdium a pomaturitné vzdelávanie. Mali ste tzv. kontinuálny profesný systém celoživotného vzdelávania, nebol problém zmeniť profesiu, rekvalifikovať sa. Dnes sa tomu ale žiadna zo vzdelávacích inštitúcií nevenuje, ona chce vychovávať len hotových absolventov, kde dostáva zaplatené za každý kus.

Ani firmy sa tomu nevenujú?

Firmy sa tomu tiež nevenujú a my sa potom čudujeme, že nemáme kvalifikovaných pracovníkov. Ale aj pri tom VW jedna malá otázka: „Štvrtá platforma, ktorú teraz pripravuje VW, bude najdokonalejšou technickou platformou v rámci koncernu. Použijú v maximálnej miere robotiku, technológie CAD-CAM a SIM. Keby použili technológie, ktoré majú na tých troch montážnych plošinách, tak by na tú novú potrebovali 1 166 zamestnancov. Oni ale budú potrebovať iba 300… To znamená, že ak o päť rokov budete potrebovať ľudí pre automobilový priemysel, koľko ich reálne budete potrebovať? Takže ono aj ten Land Rover a Jaguár, ktorý sem príde, ešte stále máme pre nich dosť ľudí, lebo aj tí, ktorí pracovali v strojárstve a v zbrojnom priemysle, nezabudli svoju profesiu. Čiže, keby ste ich chceli a zaplatili ich, tak by určite prišli. Ale pokiaľ tu vo VW bude 38 percent agentúrnych pracovníkov prakticky za minimálnu mzdu – sú tam, samozrejme, aj ľudia, ktorí zarábajú priemerne mesačne 1 500 eur – tak akurát pri tom počte chudobných pracujúcich sa nečudujte, že domácich tam ťažko zoženiete.

Sme pri produktivite práce, ako sa za tie roky u nás zmenila. Vieme, že to, čo v Nemecku napríklad robí päť pracovníkov, u nás často musí zvládnuť jeden a za podstatne nižšiu mzdu, ako by mal v Nemecku. Inými slovami, náš človek má päťkrát vyššiu produktivitu práce za podstatne nižšiu mzdu…

Za podstatne nižšiu mzdu…

…aká je tu teda hrozba, keď našich ľudí budú zahraniční investori nútiť, aby sme za tú istú mzdu vyprodukovali oveľa väčšie množstvo tovaru ako porovnateľne na Západe? Nespeje to k umelo znižovanému počtu pracovných miest a možností?

V každom prípade samotné nové technológie vytvárajú obrovský tlak na znižovanie počtov pracovníkov a znižovanie potreby spoločenskej práce. Dokonca existujú analýzy, že každých 15 až 20 rokov dôjde k poklesu potreby práce o 15 %, a to v celej spoločnosti, teda nie iba v tej industriálnej sfére typu VW a podobne. Skutočne dnes extrémne narastá počet tzv. ad hoc pracovníkov, ktorí, keď ich potrebujete, tak ich máte, keď ich nepotrebujete, tak ich prepustíte. Kedysi tvorili títo agentúrni pracovníci v EÚ asi 3 až 5 % celkového počtu pracovníkov. No a dnes to došlo tak ďaleko, že EÚ aj napriek svojej byrokracii prijíma zákony na ochranu agentúrnych pracovníkov pred maximálnym žmýkaním. Produktivita práce je u nás veľmi vysoká, dokonca vyššia ako v rade krajín EÚ. Ale mzdy u nás zďaleka nekopírujú vývoj produktivity práce. Má to jeden krásny efekt: keby mzdy aspoň sčasti kopírovali rast produktivity práce, tak nie je pre vás dôležitý počet ľudí v produktívnom veku, ale objem vyplatených miezd a z toho odvedených odvodov. Mali by ste zabezpečený plný prvý dôchodkový pilier. Ak však mzdy rastú minimálne, tak vtedy naozaj platí pomer medzi produktívnym a poproduktívnym vekom a potom sa bude tvrdiť, že na budúcich dôchodcov po roku 2030 nemáte peniaze!

Na druhej strane tu ale máme aj iný problém – drahý štát. Máme tu šedú ekonomiku, máme tu sféru, v ktorej sa peniaze strácajú ako v čiernej diere, ktoré by mohli byť využité úplne inak. Čo radíte premiérovi ako jeho poradca, ako s tým bojovať?

Roky tlačím do toho, aby riešili korupciu. Uvedomte si, že korupcia na Slovensku znamená zhruba 3 miliardy eur ročne. Tu ale nejde o to, že niekto dostane obálku s peniazmi. Tu ide o to, že tá obálka znamená predraženie činnosti verejného sektora! O to je to viac… Čiže, ak dáte na verejný sektor ročne 12 miliárd eur, tak by vám rovnako malo stačiť 9 miliárd eur. Ak na zdravotníctvo ročne dávate 4,3 miliardy eur, a v tomto sektore sa ročne zbytočne rozkradne miliarda eur, máte dve možnosti: buď znížite náklady na zdravotníctvo, alebo nakúpite novú medicínsku techniku, rozviniete screeningové programy, zefektívnite kvalitu života pre pacientov a zdravotníctvo bude plniť úlohu, ktorú plniť má. V tomto zmysle si musíme uvedomiť tri veci. Šedá, čierna ekonomika, korupcia, operácie na hrane zákona, podniková kriminalita sú na úrovni EÚ, ale aj Slovenska. Pokiaľ chcete porovnanie, celkové dôsledky týchto finančných tokov na Slovensko sú také isté, ako je 12 miliárd eur výdavkov štátneho rozpočtu. Znamená to teda, že keby som vedel aspoň 30 % týchto finančných tokov ukontrolovať, máte dosť prostriedkov v štátnom rozpočte a obmedzíte deštrukciu spoločnosti, ktorá vyplýva z toho, že zákony dodržuje len blbec.

Čo z toho vyplýva, čo ste teraz uviedli?

Z tohto hľadiska môžeme úplne otvorene povedať, že aj samotná EÚ by sa mohla radikálne zmeniť. Odhad korupcie v EÚ je ročne zhruba 300 miliárd eur, operácie na hrane zákona zhruba 660 miliárd, transfer-pricing, teda prelievanie financií medzi rôznymi pobočkami zhruba 800 miliárd ročne. A európsky rozpočet je zhruba 142 miliárd. Nezdá sa vám niečo zhnitého v „štáte dánskom“ pri týchto pomerových reláciách? A to sa ešte nebavíme o dvoch cifrách: objem zdrojov viazaných v daňových rajoch sa za uplynulých päť rokov zvýšil na 81 biliónov dolárov, vzrástlo to asi o 16 biliónov. Po druhé, celkový objem vnútropodnikovej kriminality v EÚ28 dosahuje ročné straty 1,5 bilióna eur. A ja sa pýtam, aká je potom reálna vykazovaná ziskovosť európskych podnikov, vykazované platenie daní, ak tých 1,5 bilióna nikomu nechýba? A znova sme pri tom: ak žiadna krajina nechce zo svojho rozpočtu platiť do európskeho rozpočtu viac ako jedno percento HDP a nemáte dosť peňazí na eurofondy, vypukne boj o financovanie starnutia populácie a migrantov, všetci budú hovoriť, že treba zmeniť eurofondy! Tak, že zvýšite domáce kofinancovanie, zavediete návratnosť použitých prostriedkov atď. Ďalej – budete riešiť korupciu? Nie, nebudete! Pretože podľa metodiky ESO 2010 korupciu, šedú a čiernu ekonomiku započítavate do HDP a predstavte si tú náhodu – najviac sa zvýši HDP vo Veľkej Británii, o 1,6 percenta, v Nemecku o jedno percento, v Česku o 0,7 percenta a na Slovensku presne o tých 0,6 percenta HDP, pri ktorých konštatuje pán Kažimír, že sa nám zvýši ekonomický rast oproti predpokladanému. Takže to nie je ekonomický rast, ale započítanie šedej a čiernej ekonomiky do HDP.

Ako sa pozeráte na problém oligarchizácie Slovenska, ktorá súvisí s korupciou a klientelizmom, o ktorých ste hovorili? Nožnice medzi veľmi bohatými a veľmi chudobnými sa roztvárajú čoraz viac. Je to podľa vás riešiteľný problém?

V podstate stále dochádzate k záveru, že majetková nerovnosť je okrem iného motivovaná aj tunelovaním verejného majetku a verejných zdrojov. Použijem ale iný príklad. Áno, korupcia u nás je zhruba na úrovni 25 %. Prečo nie je korupcia vo Švédsku, kde je na úrovni 1 až 2 %? Teda neoplatí sa kradnúť? Alebo je to preto, že tá spoločnosť jednoducho ostrakizuje každého, komu sa príde na podvod, na tunelovanie. Hovoríte o oligarchizácii, ktorý oligarcha alebo politik bol potrestaný za posledných 25 rokov, vrátane zobratia celého majetku, nielen otcovho brata švagra syna…? Druhá vec je, prečo v Číne to stále takto funguje? Lebo v Číne platí jedno, že aj najvyšší stranícki činitelia sa boja – máme tu čerstvý príklad – tretí najvyšší človek v Číne je odsúdený za korupciu, podvody, majetkovú kriminalitu, a ja sa pýtam: prečo to nie je možné na Slovensku? To isté máte na Ukrajine, všetci hovoria o tejto krajine, no treba priznať jeden fakt: celé územie Ukrajiny je rozdelené medzi 16 oligarchov a tí vládnu pevnou rukou na svojom území. Čiže problém Ukrajiny je možné riešiť veľmi jednoducho – riešiť ten problém 16 oligarchov aj za cenu tvrdej osobnej zodpovednosti a nebojím sa povedať, aj za cenu dôsledného zavretia „do bane“ – ako sa hovorí – „až by boli čierni“.

Hovorí sa, že na Slovensku ovláda krajinu osem oligarchov. Je to tak?

Je to menej, je to šesť skupín, ktoré ovládajú v podstate celé prostredie v podmienkach Slovenskej republiky, pričom financujú všetky politické subjekty, aby bolo jedno, kto vyhrá.

Keď sme hovorili o ekonomike, dokedy tu bude modla akýchsi ekonomických rastov, to sa predsa nedá donekonečna, aby ekonomiky iba rástli. Alebo áno?

Odpoveď je jednoduchá: kde a o čom hovorí mainstream ekonomických teórií, hovorí o trvalom raste. Druhá hlavná ekonomická dogma ekonomických teórií je, že za všetky problémy môžu regulácie, ktoré deformujú trh, ktorý by bol inak „geniálny a optimalizovaný“… A tretia modla udržateľného rastu je nonsens z jedného pragmatického jednoduchého dôvodu. Keďže prírodné zdroje sú obmedzené, tak nemôžete mať neustály rast. A teraz si predstavte s tou modlou ekonomického rastu začína byť veľmi konfrontovaná tzv. zdieľaná alebo personalizovaná ekonomika. Nemusíte vlastniť, môžete si požičať. Ale potom celá spotreba je niekde úplne inde a ak nebude spotreba, nebude ani hospodársky rast. Nestálo by za úvahu urobiť iné? Ak vychovávate svoje deti, neprispievate tak isto k rastu spoločenského bohatstva? Nemá byť aj to zahrnuté do ekonomického rastu? Výchovu detí alebo ženy na materskej nezahrniete do ekonomického rastu, to je vraj nezmysel, to vraj nemá nič spoločné s ekonomikou… Čiže stojíme pri tom, že fundamenty ekonomického prístupu začínajú byť chybne konštruované. A keď vezmete do úvahy, že chybovosť národného HDP je medzi 30 a 10 percentami vzhľadom na nepoznanie transferov, ktoré sú medzi transnacionálnymi korporáciami, tak sa pýtam, akú cenu má takáto modla? A diskusie, či rast HDP bude 2,8 alebo 2,9 percenta? Je to úplne iracionálne, úplne mimo akejkoľvek logiky, dokonca s ekonomikou to nemá vôbec nič spoločné ešte z jedného titulu. Človek je tu pre ekonomiku? Alebo ekonomika pre človeka? Ak je tu ekonomika pre človeka, tak základom je zabezpečiť kvalitný život každého člena spoločnosti. Nie hospodársky rast. A ešte: ako je možné, že inflácia sa vždy strafí do toho, čo je očakávané? Nie je to dané práve tým, že zo spotrebného koša vždy urobíte to, aby inflácia vyšla taká, akú očakávate? Ale potom, akú cenu majú ekonomické fundamenty? Akú cenu majú tvrdenia o tom, že hospodársky rast bude 1,1 percenta? Pritom niekto, kto to tvrdí, si vôbec neuvedomuje, čo je to a ako vznikol hospodársky rast.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte skladbu slovenského štátneho rozpočtu, do ktorého sa podľa aplikovanej metodiky stále do príjmovej časti rátajú aj eurofondy. Tie tu však budú už len zopár rokov, čo potom?

Zoberte si, že budovanie infraštruktúry je jeden z faktorov hospodárskeho rastu. Z čoho platíte infraštruktúru? Z eurofondov. Keď si vezmete všetky projekty, ktoré realizujú municipality pri kofinancovaní vo výške 5 percent hodnoty projektu, tak máte odpoveď, z čoho to financujete. A zatiaľ Slovensko stále má ten pomer, že 14 miliárd eur dostaneme, 6 a pol miliardy zaplatíme na kofinancovaní, čo je pre nás maximálne výhodné. Ale už teraz sa ukazuje, že stratégia európskeho rozpočtu je neudržateľná, a to práve preto, že má ročný 90-miliardový deficit. Chcelo by to teda „zosekať“. A to buď zosekať eurofondy, alebo upraviť príspevky členských krajín. A keďže krajiny nechcú platiť do rozpočtu viac, tak zosekajú podmienky pre eurofondy a potom naraz zistíme, nakoľko sme sa mohli prikrývať perinou, ktorú máme my sami. Lebo teraz sa prikrývame európskou perinou. Pokiaľ ide o eurofondy, vy ste predtým spomínali oligarchizáciu. Veď tunelovanie eurofondov je jeden z najvýznamnejších zdrojov pre mnohé finančné skupiny. No, a ak by neboli eurofondy, tak tie skupiny by stratili mnohé zdroje príjmov.

Máte tým na mysli napríklad aj dotácie v poľnohospodárstve?

Nemyslím, vy ste povedali (smiech).

Ale pripúšťate, že aj tam sú tie zdroje?

Nepripúšťam, iba konštatujem, že čerpanie a tunelovanie eurofondov je obrovské a práve preto EÚ čerpanie niektorých eurofondov, napríklad v školstve zablokovala, z čoho vyplynul napríklad nedostatok financií na univerzitách.

zdroj: parlamentnelisty.sk