Jozef Banáš: Zbrojárske firmy v USA si zvolia víťaza. Čaká nás konflikt v Európe

Zo všetkého čo sa deje v USA v súvislosti s prezidentskými voľbami, je jasné jedno: Wall street a zbrojárska lobby víťazstvo Trumpa nedovolia. Nemôžu. Mať na čele štátu muža, ktorý hlása dialóg s Ruskom, rozpustenie NATO a uvoľnenie napätia je neprípustné. Bez napätia a lokálnych vojen kšeft so zbraňami nefunguje.

V kontexte očakávaného výsledku amerických volieb pozorujem aj vývoj situácie v Pobaltí. Posilňovanie NATO v oblasti je nielen strategickou odpoveďou na ich zbabranú akciu na Ukrajine, ale treba si uvedomiť, že Pobaltie je v istom zmysle východiskovým bodom do Arktídy. Keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že USA so svojimi necelými piatimi percentami obyvateľov sveta spotrebúva takmer 50 percent svetových zdrojov, je jasné, že pri tejto pažravosti sa zdroje dostupné Spojeným štátom vyčerpávajú a treba ich hľadať tam, kde ešte sú. Napríklad v Rusku a v Arktíde.

V ruskom arktickom regióne je asi 80 percent doposiaľ objavených severných ropných ložísk. V prípade ich čerpania bude svetové ceny určovať líder na trhu ropy a plynu, ktorým bude Rusko. Navyše, v tejto oblasti sú zásoby uránu, zlata, medi, niklu, železa, wolfrámu, diamantov. Ak by USA poškodili ruský arktický región, položia Rusko na kolená. Takže je jasné, o čo sa hrá v Pobaltí. Preto Rusi, poučení nielen Stalinovým zlyhaním pred začatím druhej svetovej vojny, ale aj vierolomnosťou západu v Sýrii, Lýbii, Iraku, Afganistane či na Ukrajine nečakajú. Kaliningradská enkláva má jediný ruský nezamŕzajúci prístav v Baltskom mori – Baltijsk, ktorý je domovským prístavom baltskej flotily. Do Kaliningradsekj oblasti, ktorá je v obkľúčení NATO, presúvajú raketový systém Iskander, schopný niesť jadrové hlavice.

Obrovský radar Voronež, ktorý je v oblasti umiestnený, je schopný monitorovať ciele do vzdialenosti 6.000 kilometrov, a preto ho Rusi chránia najnovšími protileteckými systémami S – 300 a S – 400. Nuž, a ako vyvolať napätie, to si Američania odskúšali na Ukrajine. Stačí vyprovokovať národnostné vášne a „už to ide“. Vyvolať takéto napätie v Pobaltí je doslova hračka. Z celkového počtu obyvateľov Lotyšska je 27 percent Rusov, len v samotnom hlavnom meste Riga tvoria 50 percent obyvateľov. V Estónsku je 25 percent Rusov, v hlavnom meste Tallin je ich 37 percent, Litva má asi šesťpercentnú ruskú menšinu, pričom v hlavnom meste Vilniuse je asi 14 percent Rusov.

Pokiaľ vezmeme do úvahy, že na Ukrajine bolo v časoch, keď k nim ešte patril Krym, 17 percent Rusov (8,3 milióna) je nám jasné, ako sa môže ruská menšina v Pobaltských republikách stať omnoho väčšou rozbuškou, akou boli a sú Rusi na Ukrajine. Na to, aby to tam „začalo“ postačí omnoho menšia iskierka. Na radnici v Rige napríklad poskytujú informácie vo viacerých európskych jazykoch okrem ruštiny hoci Rusi tvoria päťdesiat percent obyvateľov Rigy. Vraj preto, lebo ruština nie je oficiálnym jazykom Lotyšska ani Európskej únie.

Občianstvo Lotyšska a Estónska môžu získať len osoby, ktoré zložia jazykovú skúšku, ktorej úroveň stanovili lotyšské a estónske úrady. V dôsledku toho je zhruba polovica ruskej menšiny bez vlasti. Viete si predstaviť, čo by bolo u nás, keby vláda Slovenskej republiky stanovila pre národnostné menšiny podobné kritérium?

V komunálnych voľbách v Rige mohli voliť Lotyši zo všetkých európskych krajín, nie však domáci Rusi, ktorí sa tu narodili a žijú! Po troskotaní zámerov USA vytvoriť na Rusmi obývaných územiach Ukrajiny oblasť trvalého napätia sú snahy o druhý, podobný pokus v Pobaltských štátoch očividné. Mediálne vyvolávanie obrazu Ruska ohrozujúceho Litvu, Lotyšsko, Estónsko a Poľsko je tradičnou americko-bruselsko-berlínskou mediálnou predohrou k zvyšovaniu napätia. Frankfurter Allgemeine Zeitung priniesol nedávno na titulnej strane komentár k situácii v Pobaltí s jasným názvom: „Strach pred ruskou bleskovou vojnou (Blitzkrieg)“ Ale ani naše „umývačky mozgov“ nezaostávajú a oslavujú rozhodnutie NATO rozmiestniť v tomto regióne 4.000 vojakov.

Obavy pobaltských štátov a Poľska z Ruska sú v dôsledku ich trpkých skúseností so sovietskymi boľševikmi oprávnené, otázkou však je, nakoľko sa dnešné Rusko pod vedením Vladimíra Putina podobá stalinskému Sovietskemu zväzu. V prípade týchto krajín je navyše pozoruhodné odmietanie Rusov ako „pohrobkov“ Stalina, ale bratanie sa s nemeckými „pohrobkami“ Hitlera je v poriadku… Britský minister obrany Fallon to povedal jasne: „Vyšleme týmto signál spojencom, že sme pripravení brániť ich pred trvalou agresiou Ruska.“ Fallonovi pripomínam, že jeho „predchodca“ Chamberlain tiež sľúbil ochrániť Čechov a Slovákov „pred trvalou agresiou Nemecka“ a ako Briti svoj záväzok „dodržali“ už Fallon asi zabudol.

Podobné slová vysiela nepretržite aj istý Anders (nepliesť si s Anderom) Rasmussen – bývalý formálny šéf NATO, ktorý má dnes „poradenskú“ firmu Rasmussen Global (podobnosť s mojou firmou Global Power v románe Kód 7 je čisto náhodná), ktorá radí napríklad Ukrajine. Pozoruhodné je, že Kyjev je ochotný zaplatiť Rasmussenovi za hodinovú prednášku 140.000 dolárov. Nuž čo, na permanentnej démonizácii Ruska sa dá aj pekne zarobiť. Takže sa stavím, o čo chcete, že keď sa prezidentkou USA stane overená „mierotvorkyňa“ Hillary, situácia v Pobaltí sa prudko zhorší presne podľa vzoru Ukrajina. Ibaže v prípade konfliktu ktoréhokoľvek pobaltského štátu s Ruskom to už bude iná káva ako na Ukrajine.

Litvu, Lotyšsko a Estónsko ako členov NATO budú USA nepochybne pripravené brániť do posledného estónskeho, lotyšského, litovského, poľského, nemeckého, kanadského, českého, maďarského, chorvátskeho, ale aj slovenského vojaka, keďže, ako hrdo ohlásil pán Gajdoš, vyšle Slovensko na budúci rok do oblasti 150 vojakov, hoci len „v rámci výcvikovej misie krajín V4“. Ale napokon je to v poriadku. Ak sa Lotyši, Litovci, Estónci a Poliaci spoliehajú na zaručenú pomoc západu, budú mať českí a slovenskí vojaci dostatok času počas spoločného cvičenia im o Mníchovskej zrade trochu porozprávať. Verím, že na slovenskom ministerstve obrany našim mladým vojakom vysvetlia, o čo vtedy išlo.

zdroj: aktualne.atlas.sk

Jozef Banáš znova píše Merkelovej – Nerozumiem vašej arogancii

Cenzúra je už azda obludnejšia, ako za starého režimu. Mainstreamu verí už len zopár zboľševizovaných vymytých mozgov.

Je to už takmer rok, čo otvorený list Angele Merkelovej od najprekladanejšieho slovenského spisovateľa, expolitika a diplomata Jozefa Banáša vyvolal na Slovensku aj v zahraničí veľký rozruch.

Na tvrdú Banášovú kritiku, jej imigračnej politiky síce nemecká kancelárka neodpovedala, známy slovenský spisovateľ však dostal množstvo listov od stále zúfalejších nemeckých občanov.

Aj preto sa rozhodol opäť najmocnejšej žene Európy napísať otvorený list v ktorom zároveň ľudí vyzýva, aby sa nenechávali klamať politikmi a médiami. Ak ľudstvo opäť uverí lžiam, možno neostane už nik, kto by kopal miliardy jám.

Video:

Kotlebu volili slušní, no zúfalí ľudia. Analýza Jozefa Banáša, ktorá štandardných politikov určite nepoteší

Kotlebu volili slušní, no zúfalí ľudia. Analýza Jozefa Banáša, ktorá štandardných politikov určite nepoteší

„Kotleba je len dôsledok neschopnosti, ignorantstva, sebectva a pýchy etablovaných politikov. Je úplne jedno, či sú ľavicoví, alebo pravicoví.“

Cestoval som krátko pred voľbami slovenskou krajinou a obdivoval som odhodlanie kandidátov nechať sa okiadzať až za hranice svojich možností len preto, aby nám – občanom mohli slúžiť. Minister znamená po latinsky služobník a my – nevďační voliči, namiesto toho, aby sme týmto ľuďom prejavovali úctu, si z nich uťahujeme. Počul som dokonca, že kdesi našli roztrhané telo politika, ktorý sa roztrhal v snahe urobiť nás šťastnými. Verím, že táto príkladná obetavosť podnieti kompetentných, aby postavili na Slovensku dôstojný Pamätník neznámeho politika, kam budú v budúcnosti pochovávať podobných obetavcov. Niektoré bilbordové heslá boli vzácne úprimné – „Poď voliť, ide (nám) o všetko!“ Podobne ma zaujalo nápadité heslo inej strany: „Za lepšie Slovensko!“ Vyhodnotil som si ho ako verejné oznámenie odchodu tejto strany zo Slovenska. Zatiaľ odišli len z parlamentnej politickej scény…

V mojej knihe Idioti v politike citujem niekdajšieho amerického prezidenta Ronalda Reagana: „Politika je druhé najstaršie remeslo na svete, a veľmi sa na to prvé podobá.“ To je v tejto chvíli zrejme všetko smiešne, čo mi v súvislosti so slovenskými voľbami schádza na um. A teraz to vážnejšie. Pokúsim sa o analýzu ich výsledkov i napriek riziku, že ma majitelia pravdy označia za sympatizanta Kotlebu či dokonca za fašistu. Po mnohých iných adjektívach, ktorými som bol počastovaný, som však už zvyknutý.

Ale pekne po poriadku. Slovenské voľby nemožno vnímať izolovane, ich výsledok pochopíme len v európskom, ak nechcem povedať svetovom kontexte. Kto lezie v tejto chvíli najviac Bruselu a pani Merkelovej na nervy? Vyšehradská štvorka svojou antiimigračnou rétorikou. Poľsko a Maďarsko sú v tejto chvíli nepriechodné, je tu šanca začať ju oslabovať Slovenskom. Idú voľby a strategický cieľ je – odpáliť Fica. Začínajú sa čudesne načasované štrajky učiteľov a zdravotných sestier. Ich organizátorov prijíma dokonca prezident. Fico robí navyše fatálnu chybu – dáva sa do nezmyselného súboja s Matovičom. Prichádzajú voľby a Fico z nich vyjde citeľne oslabený. Ako jasný víťaz z nich vychádza Kotleba. Ako jasný porazený favorizovaná strana Sieť. Slabý výsledok KDH predpovedali prieskumy. Mizivý výsledok Procházku a skvelý výsledok Kotlebu nepredpovedal ani jeden prieskum. Ani jeden! Nie je možné sa takto opakovane mýliť, z čoho mi vyplýva jediné – prieskumné agentúry zámerne klamali. Povráva sa, že jedno percento v prieskume stojí päťdesiattisíc eur. Mám pocit, že na prieskumné agentúry platí to isté, čo na banky: Amatérski lupiči prevádzkujú bankové lúpeže, profesionálni lupiči prevádzkujú rovno banky. Je to Brechtova myšlienka, nie moja.

Problémom Slovenska nie je Kotleba

Prezident prijal po voľbách takmer všetkých lídrov parlamentných politických strán. Pred stretnutiami s ním boli vyhlásenia lídrov o možnej spolupráci so Smerom okrem Matoviča, Sulíka a Kollára vágne. Po stretnutí už aj Procházka s razanciou hraničiacou s odvahou prehlásil: S Ficom nie! Kotlebu prezident neprijal. Nielenže tým dokázal, že na Slovensku síce máme demokraciu, len nám chýbajú demokrati, ale urazil tým 209 779 občanov Slovenskej republiky a čo je horšie, začal Kotlebovi predvolebnú kampaň. Pretože z toho, čo je k dispozícii, sa normálna a najmä stabilná vláda fungujúca na základe vzájomnej hodnotovej dôvery postaviť nedá. Teda, aby som bol presný – ak by sme mali v tejto krajine štátnikov, a Sulík by sa dokázal dohodnúť s Ficom v záujme Slovenska a nielen v záujme svojej strany, mohla by vzniknúť skvelá veľká koalícia tak, ako nám to dlhé roky ukazujú Nemci alebo Rakúšania. Ukázali by sme svetu, že sme ozaj vyspelá krajina. Toto je však v tejto chvíli úvaha za hranicami fantastiky, hoci by som sa rád mýlil. Takže späť do reality. Aj keď pán Danko nadšene vyhlasuje, že zachránil SNS, prudko sa mýli. Má dve možnosti – ísť do koalície s Bélom Bugárom, čo znamená skazu SNS alebo ísť do predčasných volieb, čo znamená rovnako skazu SNS, lebo ich zhltne Kotleba. Tak ako s heslom Za Boha, za národ odrovnal KDH. Iba ak by Danko riadne pritvrdil, ale to už robí Kotleba.

V podobnej situácii je Béla Bugár – ak pôjde do partie s Dankom – Most-Híd skončil a ak pôjde do predčasných volieb, zožerie ho SMK. A výsledok predčasných volieb by mal jasného víťaza – Kotlebu. Stavím sa, o čo chcete, že v predčasných voľbách Kotleba svoj zisk zdvojnásobí! Keďže tu nemáme štátnikov, Bugárovi a Dankovi začína zvoniť politický umieračik. Byť na ich mieste, riadim sa riekankou: „Vezmeme si hoblík pílku, lízneme si aspoň chvíľku.“ A navyše by sa mohli pred svojimi voličmi obhajovať štátnickou zodpovednosťou. Pri malosti slovenských politikov to však skôr vyzerá, že na novú vládu môžeme zabudnúť. Jediný, kto sa môže oprávnene usmievať, je Boris Kollár, lebo mu opäť jeden z jeho obchodných projektov vyšiel. Aj keď pravdepodobne nová vláda z týchto volieb nevzíde, neboli zbytočné. Bol to veľmi reprezentatívny prieskum verejnej mienky a aspoň mne ukázal nasledovné:

Problémom Slovenska nie je Kotleba, on je len reakcia na neriešenie problémov. Som posledný, kto bude obhajovať Kotlebu, ale som prvý, kto bude obhajovať pravdu. Alebo aspoň ju hľadať. Po voľbách som šokovaný z kľúčového faktu, v dôsledku ktorého nevidím budúcnosť Slovenska optimisticky. Sme jediná krajina na svete, v ktorej keď tesár nevie zatĺcť klinec, nadávame na kladivo!!! Kotleba je len dôsledok neschopnosti, ignorantstva, sebectva a pýchy etablovaných politikov. Je úplne jedno, či sú ľavicoví, alebo pravicoví. Moje tvrdenie zakladám na mnohých cestách po našej vlasti. Som ten slovenský spisovateľ, ktorý cestuje po krajine na besedy nepochybne najviac. Lebo píšem pre ľudí, a preto chcem o ich bolestiach a radostiach vedieť priamo od nich. Tri dni pred voľbami som absolvoval trasu: Bratislava – Rakovec – Michalovce – Strážske – Pušovce – Prešov – Sabinov – Stará Ľubovňa – Hniezdne – Podolínec – Kežmarok – Poprad – Bratislava. Po návrate z nej som vzal ceruzku a manželke som napísal na papier: Kotleba 9. Takmer som sa trafil. V okresoch, ktorými som cestoval a rozprával sa s ľuďmi, získal väčšinou viac ako mnou očakávaných deväť percent. Uvádzam okresy, kde získal nad desať percent: Stará Ľubovňa (10,13) Kežmarok (13,32) Poprad (10,31), Spišská Nová Ves (10,11), Gelnica (11,21), Revúca (13,64), Poltár (13,66), Veľký Krtíš (11,11), Detva (10,99), Brezno (14,06), Dolný Kubín (12,59), Tvrdošín (11,33), Námestovo (10,47) Krupina (15,35) Kysucké Nové Mesto (11,18) Žiar nad Hronom (12,09) Žarnovica (11,54) Aj s ostatnými 209 779 hlasov. Ak prekryjete mapu týchto okrskov s mapou nezamestnanosti a problémom Rómov, bude sa vám podozrivo zhodovať. Nech zodvihne ruku ten, kto je presvedčený, že títo ľudia sú fašisti. Ja o tom presvedčený nie som. Takže Kotlebu katapultovalo neriešenie zamestnanosti a Rómov.

Nazveme fašistom aj Jahnátka?

Odmietam Kotlebovo velebenie Slovenského štátu. Bol to vazalský štát v područí Hitlera, ale… Potom by sme museli zákonom zakázať vedúcu silu, ktorá za tohto štátu, ktorý poslal na smrť šesťdesiattisíc našich občanov, vládla a tou bola katolícka cirkev. Prezidentom bol dokonca farár. To by sa Kotlebovi asi nepáčilo. Rovnako by sme museli kategoricky odmietnuť naše štyridsaťročné moskovské vazalstvo a zákonom zakázať komunistickú stranu. Ak by sme to spravili, riskovali by sme, že o dvadsať rokov budú naši potomkovia kategoricky odmietať naše dnešné vazalstvo. A po tomto dnešnom možno ďalšie – moslimské… Odmietam Kotlebovo spochybňovanie holocaustu, ako aj jeho rodinkárstvo. Odmietam jeho znevažovanie Slovenského národného povstania. Možno má ešte dosť iných odmietnutiahodných vecí, ale nie som ten, kto má právo súdiť, a tak svoj výpočet odsudkov zastavím a sústredím sa na Kotlebove oficiálne predvolebné návrhy tak, ako som ich našiel na stránke jeho politickej strany:

1. Zatočíme so zlodejmi v bielych golieroch! (Súhlasíte?)

2. Zatočíme s príživníkmi v osadách! (Súhlasíte?)

3. Preč z NATO! (Ak sú politici presvedčení, že väčšina Slovákov je za zotrvanie v NATO, dá sa o tom presvedčiť a usvedčiť Kotlebu jednoducho – urobiť referendum alebo aspoň prieskum verejnej mienky. Nikto zatiaľ s takouto myšlienkou neprišiel. Prečo?)

4. Preč z EÚ! (Platí to isté, čo v prípade NATO. Ak sú si politici istí o našej vôli byť členom EÚ (najmä od začatia migračnej krízy), je tu možnosť rovnaká, akú majú občania Veľkej Británie – referendum. Briti ho môžu mať – my nie? Prečo?)

5. Sociálna politika na princípe zásluhovosti – čiže dať ľuďom namiesto dávok prácu. (Súhlasíte?)

6. Založenie domobrany. (Domobranu majú aj Švajčiari. Označuje ich niekto za fašistov?)

7. Obnovenie potravinovej sebestačnosti.(Ten istý cieľ vyhlásil aj minister Jahnátek. Je preto fašista?)

8. Obnovenie slovenskej koruny. (Svoje meny majú Veľká Británia, Poľsko, Maďarsko, Česko a ďalšie štáty. Sú preto fašisti?)

9. Zastaviť mediálne vymývanie hláv. (Ak niektoré mainstreamové médium chce dokázať opak Kotlebovho – a v tomto prípade i môjho tvrdenia – môže to urobiť okamžite! Zverejniť tento môj komentár.)

Tí, ktorí volili Kotlebu, nie sú žiadni fašisti. S viacerými som na východnom Slovensku hovoril osobne a sú to slušní, ale zúfalí ľudia. Učiteľka z rómskej školy, ktorá už niekoľkokrát zavšivavila seba i svoju rodinu, jej dcéra prekonala mums, jej kolegyňa dostala žltačku od rómskych detí, ktoré žijú v osadách v katastrofálnych podmienkach. Učiteľka by okamžite zutekala, keby mala kam. Na východnom Slovensku však prácu ťažko nájdete. Kotlebu volila aj úradníčka na úrade práce v istom východoslovenskom meste, lebo za štyristo eur (počujete dobre!) ju šikanujú rodinní príslušníci smerákmi dosadených funkcionárov. Kotlebu volil policajt, ktorý bojuje proti rusnáckej klike v jeho okresnom veliteľstve pružne sa prispôsobujúcej každej vláde. Kotlebu volili zúfalí otcovia, ktorých manželky udržujú nad vodou ich rodiny tak, že chodia utierať zadky rakúskym a nemeckým dôchodcom a doma sa im zatiaľ rozpadávajú manželstvá, Kotlebu volili zúfalci, ktorí majú za susedov Rómov, ktorých „systémové“ politické strany podporujú hlúpymi zákonmi v leňošení a v masovej produkcii detí. Rómske osady sú „no go zóny“ v ktorých, našťastie, neplatí šaría, ale neplatia tam ani slovenské zákony. Za incest, krádeže či znásilnenia ide každý biely do väzenia, Rómom sa to neraz prepáči. Neodsudzujem Rómov, ale tých, ktorí ich problémy neriešia. Bratislavskí aparátnici majú do Jarovníc, Luníka IX, Ľubice, Podolínca, Zborova, Letanoviec, Smižian, Šváboviec, Huncoviec, Žehry, Krásnohorského Podhradia, Sečoviec, Richnavy a ďalších rómskych alebo už takmer rómskych osád očividne ďaleko.

Chcete zbaviť Slovensko Kotlebu? Tak…

Po rokoch márneho volania doslova o pomoc k takzvaným systémovým stranám sa sklamaní ľudia obrátili na stranu nesystémovú. Teda na takú, ktorá tu, zatiaľ, pokiaľ mi je známe, nič neukradla, nesprivatizovala, neskorumpovala. Je iluzórne domnievať sa, že aj keby bol Kotleba súčasťou vládnej koalície, vyrieši zmienené problémy. Dal však ľuďom v ich zložitej situácii aspoň nádej. Čo je ďalšie posolstvo Kotlebu, o ktorom sa nehovorí? Postavil sa proti globalizácii. Postavil sa proti vykoreňovaniu národnej kultúry, rodného jazyka, vymývaniu mozgov zahraničnými médiami, proti tomu, aby nám do bíl, lídlov, kauflandov a iných globálnych reťazcov pchali nekvalitné potraviny, postavil sa proti tomu, že v Rakúsku so sedemnásobne vyššími platmi stojí benzín menej ako na Slovensku. V mojej knihe Dementi píšem, že už nemáme írečitého roľníka či gazdu, ale máme farmára, už nemáme správy, ale hedlájny, nemáme úroveň, ale level a bojím sa, že Pukanec čoskoro premenujú na Popcorncity. Som preto fašista?! V európskom kontexte nie je Kotleba žiadnou výnimkou. Voľby v Nemecku vynesú Pegidu a AfD, vo Francúzsku Le Penovú. V Maďarsku sa drží Orbán len preto, že je ochotný nechať si nadávať do fašistov a Jobbik ho posúva do stredu, v Rakúsku sa výrazne posilní FPÖ, a tak to pôjde vďaka Merkelovej pozvaniu naprieč Európou. Ten, kto vymyslel diabolský plán, zničenie európskych kultúr prostredníctvom imigrantov, si môže mädliť ruky. Vo výpočte dôvodov Kotlebovho volebného úspechu sú však imigranti menej dôležití.

No a na záver posledné – najriskantnejšie riešenie: Zakázať Kotlebovu stranu. Takéto riešenie by zaváňalo účelovosťou, lebo do volieb Kotlebov „fašizmus“ nikomu neprekážal, po voľbách by odrazu prekážal. Neviem, ktorý súd, na ktorý by sa Kotleba nepochybne obrátil, by to uznal. Ale počkajme, ako budú „systémové“ strany riešiť Pegidu a AfD v Nemecku alebo Národný front vo Francúzsku. Mám jednoduché a vcelku účinné odporučenie ako zbaviť Slovensko Kotlebu: Páni „systémoví“ politici, prestaňte hájiť záujmy svoje a svojich sponzorov a začnite hájiť záujmy občanov. A moje odporučenie voličom: Nenahovárajte si, že je záujmom politikov pravých, ľavých, stredových, horných, dolných, červených či modrých pomôcť vám. Preto voľte tých, ktorí najmenej sľubujú. Aspoň budete menej sklamaní. Viem, o čom hovorím. Bol som v politike a keď som sa o službu občanovi pokúsil, rýchlo som skončil. Je mi ľúto, lepšiu správu nemám. A ešte posledná poznámka. Keďže sa povolebná situácia vyvíja veľmi rýchlo – tento komentár som napísal v stredu 9. 3. 2016 o piatej ráno. Boh vie, kto sa s kým dohodne o deviatej a kto sa s kým poháda o jedenástej. Zdá sa, že v mojich knihách Idioti v politike a Dementi je viac pravdy, ako som si sám vedel predstaviť…

zdroj: jozefbanas.sk

Známy slovenský spisovateľ Jozef Banáš, ktorému písala Merkelová, sa rozhodol jej napísať necenzurovaný text v otvorenom liste.

Známy slovenský spisovateľ Jozef Banáš, ktorému písala Merkelová, sa rozhodol jej napísať necenzurovaný text v otvorenom liste.

Najprekladanejší slovenský spisovateľ, expolitik a diplomat Jozef Banáš napísal otvorený list nemeckej kancelárke Angele Merkelovej. Bola to práve ona, dnes asi najvplyvnejšia žena v Európe, ktorá ešte v roku 2011 napísala Banášovi, aby mu poďakovala za román Zóna nadšenia. Dnes, na sklonku roka 2015 sa však mnohé zmenilo, a list píše tentokrát Banáš Merkelovej.

Nejde však ani tak o poďakovanie, ako skôr o zamyslenie a rad otázok, ktoré trápia väčšinu Slovákov i Európanov a na ktoré majú plné právo sa nemeckej kancelárky opýtať. Či vôbec a ako Merkelová po doručení listu zareaguje, vás budeme informovať.

Znenie listu:

Milá pani spolková kancelárka Angela Merkelová,čas vianočný je časom stíšenia duší a premýšľania. Hrám sa v tomto čase s mojou vnučkou a premýšľam, kde bude o päť, desať rokov. V akej Európe bude žiť? Pri premýšľaní nad budúcnosťou Európy sa nedá nemyslieť aj na Vás. Ste najsilnejšia európska osobnosť, v ktorej rukách je do veľkej miery aj budúcnosť mojej vnučky. K osloveniu Vás ma inšpirovalo Vaše vystúpenie na nedávnom zjazde CDU. Osobne sa nepoznáme, ale som Jozef Banáš, ten slovenský spisovateľ, ktorému ste v máji 2011 poslali list, v ktorom mi ďakujete za román Zóna nadšenia (Jubelzone). Váš list ma úprimne potešil a mám ho odložený ako vzácny artefakt. Zóna nadšenia je príbeh nemeckého mladíka Thomasa a jeho slovenského priateľa Jozefa. Thomas a ja sme priateľmi dodnes, hoci naše priateľstvo bolo na tridsaťsedem rokov prerušené. Prerušilo ho opätovné stiahnutie železnej opony, ktoré nasledovalo po sovietskej invázii do vtedajšieho Československa. Obsadili nás nevítané vojská, ktoré boli v mojej i vo Vašej krajine proti vôli ich občanov.

Dnes je moja krajina bez cudzích vojsk. V tej, ktorej ste kancelárkou, je však ešte stále bezmála šesťdesiattisíc cudzích vojakov. Rozumel som dôvodu ich pobytu v čase, keď boli vo Vašej bývalej NDR sovietske vojská ako súčasť Varšavskej zmluvy. Dnes je Varšavská zmluva mŕtva, ale vojaci USA a Veľkej Británie u Vás naďalej sú. Prečo? Predpokladám, že poznáte slová, ktoré povedal prvý generálny tajomník NATO lord Baron Ismay, ktorými zdôvodnil pobyt cudzích vojsk v Nemecku: „To keep Americans in, the Russians out and the Germans down.“ (Držať Američanov vo vnútri, Rusov vonku a Nemcov dole.) Dnes sú už Rusi vonku, a tak logicky ostávajú len dva dôvody pobytu cudzích vojsk na nemeckom území, „držať Američanov vo vnútri a Nemcov dole“. Možno je aj iný dôvod pobytu Američanov u Vás, len nás, prosím, nepresviedčajte, že ním je ruská hrozba, ktorou nás neprestajne strašia médiá hlavného prúdu.

Milá pani Angela, začínam sa báť, že nás s Thomasom opäť rozdelí nová železná opona, do ktorej stavania európske krajiny svojou politikou vediete. Po páde komunizmu som mal ja, rovnako ako Vy pocit, že začíname budovať novú Európu bez plotov. Vy nás však nútite ploty stavať, lebo nám chcete nanútiť nešťastníkov, ktorí opúšťajú svoje domovy. Chcete nám nanútiť migrantov kvótami. Viete nám povedať, ako to chcete spraviť? Máme azda postaviť koncentračné tábory, v ktorých budeme týchto ľudí proti ich vôli zadržiavať? Vy by ste ostali dobrovoľne v krajine, v ktorej dostanete podstatne nižšiu sociálnu podporu ako v Nemecku? Chcieť od slovenského dôchodcu, ktorý sa v zime rozhoduje, či si z tristo eur kúpi drevo, alebo pôjde s boľavými zubmi k lekárovi, aby sa staral o „utečencov“, ktorí k nám prichádzajú v značkových odevoch s kreditnými kartami, považujem za nehoráznosť. Vy nám takúto nehoráznosť nanucujete! A my sa pýtame, prečo by mali byť Slováci, Česi, Poliaci, Maďari, Rumuni či Bulhari solidárni s Angličanmi, Francúzmi, Portugalcami, Španielmi, Talianmi, Belgičanmi, Američanmi, Holanďanmi alebo aj Nemcami, ktorí rabovali a do veľkej miery stále rabujú kolónie (aj keď sa tak už nenazývajú) a ubiedení Afričania či Ázijčania si teraz prichádzajú pýtať ukradnuté? Prečo by sme my – ktorí sme nerabovali, mali byť solidárni s tými, ktorých vaše vojny vyháňajú z domovov? Arogancia Bruselu nám začína liezť na nervy podobne ako kedysi arogancia Moskvy. Vy – ako dieťa socializmu dobre viete, ako sa pritom cítime. A tento nedobrý pocit mám napriek „vrúcnym“ objatiam a bozkom, ktorými spolu s Hollandom, Tuskom či Junckerom demonštrujete európsku jednotu. Neviem, prečo mi tieto objatia pripomínajú úprimnosť známeho bozku Honeckera s Brežnevom.

Navyše Vám chcem pripomenúť, že Nemecko dlho váhalo, kým povolilo Slovákom voľne u Vás žiť a pracovať. Mladíkov zo Sýrie či Iraku ste naopak pozvali. Teraz, keď vám to prerastá cez hlavu, žiadate solidaritu. Na nedávnom zjazde CDU ste slávnostne hlásali: „Dokážeme to!“ Zaujímalo by ma, či vôbec viete „ČO“ chcete dokázať, keď ani neviete, koľko je v Európe a v Nemecku migrantov a koľkí sa sem ešte chystajú. Váš vlastný poslanec v Spolkovom sneme Manfred Kolbe to povedal jasne: „Stále viac spoluobčanov mi hovorí – Merkelová nie je viac naša kancelárka.“ Váš prezident zamestnávateľských zväzov Ingo Kramer Vám hovorí jasne: „Nech si nikto nenahovára, že utečencami vyplníme nedostatok odborných pracovníkov v nemeckom hospodárstve.“ Hovoria Vám to jasne aj Vaši občania, len ich hlas nemecké noviny neprinášajú.

Na zjazde CDU 14. 12. 2015 ste vo svojom prejave spomenuli situáciu v Afganistane, vojnu v Sýrii a v Iraku, konštatovali ste, že v Líbyi je chaos a krajina je bez vlády. Hovorili ste o hotspotoch, o európskej pohraničnej stráži, o opatreniach, čo budeme robiť s vytekajúcou vodou. A lichotníci Vám tlieskali odušu. (Aj ja som kedysi tlieskal predsedovi, veď od neho záležala moja politická kariéra.) Mimo sály však už potlesk neznel. (Prirodzene, okrem servilných médií.) Ani v Nemecku, ani v Európe, aj keď ste mali na stene nápis: „Za Nemecko, za Európu.“ Rečnili ste, rečnili, ale položiť kľúčovú otázku – kto je na vine, ste si netrúfli. Na tom zjazde ste povedali: „Spoločnosť, v ktorej vládne strach, nemá budúcnosť.“ To bola dobrá veta, len som opäť čakal, že sa spýtate, kto nás od rána do večera straší. Putinom, Isisom, teroristami, imigrantmi a potom, keď nás vy – politici a Vaše médiá vystrašíte, vizionársky nás informujete, že nemáme budúcnosť. Nemôžete očakávať od národov Európy, ktoré podľa Vás nemajú budúcnosť, aby Vás podporovali. Ako chcete, aby sme Vás podporovali my – ktorých urážate a ústami Vášho ministra zahraničia nás chcete trestať. Dokonca sa Vám nepáčia vlády, ktoré si ľudia zvolili v slobodných voľbách. Mám nedobrý pocit, že po Kyjeve sa chystá nový Majdan vo Varšave. Pokiaľ náhodou o tom niečo viete, povedzte, prosím, tým, ktorí poľský Majdan pripravujú, aby si dali pozor a neprezrádzali sa tými istými červenými kartičkami, ktoré mali aj demonštranti, ktorí vlani v Prahe protestovali proti prezidentovi Zemanovi…

Počúvajúc Vaše nedávne vystúpenie na zmienenom zjazde CDU, mal som sto chutí začať nahlas tlieskať, keď ste povedali: “Nikto, bez ohľadu na to, z akých dôvodov sa vydáva na cesty, neopúšťa ľahkovážne svoju vlasť.“ Ruky sa mi nadvihli k potlesku v očakávaní, že príde druhá veta, ktorá nám konečne povie, prečo títo ľudia svoju vlasť neľahkovážne opúšťajú!? Tá veta – veta viet, kľúčové slová, na ktoré od Vás, pána Hollanda či Camerona čakáme, však neprišla. Nenašli ste odvahu povedať, že títo ľudia utekajú predovšetkým pred vojnou. Ľudia utekali či ešte stále utekajú pred vojnou v Laose, Bolívii, Vietname, Dominikánskej republike, Kambodži, Angole, Salvádore, Libanone, Iraku, Sudáne, Afganistane, Juhoslávii, Líbyi, Sýrii, Jemene a ďalších krajinách. Utekajú pred tými, ktorí im vypúšťajú vodu z vaní.

Skúste sa pri najbližšom stretnutí spýtať Vášho priateľa Baracka Obamu a predovšetkým jeho predchodcov, či nevedia niečo o tých, ktorí tie vane zámerne deravili a deravia, s cieľom vyvolávať chaos a nenávisť. A strach, vďaka ktorému nás budete môcť opäť dôkladnejšie kontrolovať a manipulovať. Ak nájdete odvahu a spýtate sa, začneme my, Európania, ktorí na Vás s nádejou hľadíme, z celej duše tlieskať. Zatiaľ však na potlesk dôvod nemám, hoci sa snažíte vytvoriť dojem, že Nemci majú dobré srdcia. Mňa o láskavosti nemeckých sŕdc presviedčať nemusíte. Žil som a pracoval s Nemcami trinásť rokov a mám Nemcov rád. Ste veľký národ, ktorý dal ľudstvu Gutenberga, Luthera, Bacha, Kanta, Goetheho, Schillera, Beethovena, Schopenhauera, Wagnera, Siemensa, Marxa, Nietscheho, Plancka, Manna, Einsteina a desiatky a stovky ďalších skvelých ľudí. Dali ste svetu aj jedného Hitlera, ktorého Vám, Nemcom, neustále omieľajú okolo uší. Vytvárajú vo Vás pocit viny – „Schuldgefühl“, ktorým Vás vydierajú. Vydierajú Vás predovšetkým tí, ktorí vyvolali spomínané a mnohé ďalšie vojny, v ktorých zahynulo viac ľudí, ako bolo tých, ktorých pozabíjali Hitlerovi vojaci. Obávam sa, že tu kdesi – v tom prekliatom pocite viny, je potrebné hľadať vysvetlenie pre Vaše servilné správanie. Vydieranie mi vysvetľuje, prečo nemecká kancelárka s otvorenou náručou prijíma mladých a silných Sýrčanov, ktorí namiesto toho, aby vo svojej krajine pozdvihli zbraň proti zlu, utekajú k Vám a namiesto nich posielate do Sýrie bojovať proti zlu Nemcov. Vydieranie Nemcov mi vysvetľuje, prečo moje doklady začiatkom novembra kontroloval Váš úradník na berlínskom letisku Tegel nezvyčajne prísnym až nedôstojným spôsobom, a pritom do Vašej krajiny prúdia státisíce ľudí bez akýchkoľvek dokladov. Nemecký komplex nazývaný Pocit viny mi vysvetľuje, prečo namiesto toho, aby ste zastavili deravenie vane, pokrytecky riešite problém, ako budete rozdeľovať vodu, ktorá z vane vyteká. Každý normálny človek predsa prvé, čo spraví, keď mu niekto prederaví vaňu, zapcháva dieru a rázne zastaví toho, kto vaňu deraví. Vy robíte opak.

Keďže Vás považujem za mimoriadne inteligentnú dámu, musí mať toto Vaše konanie iné dôvody. Tie sa, žiaľ, od Vás, a prirodzene ani z Vašich médií nedozvieme. Viem, že Vy osobne nás chápete, lebo ste – podobne ako ja – načierno s miliónmi občanov NDR (žil som v NDR v rokoch 1983 – 1988) sledovali západné médiá a tiež sa to komunistickým mocným nepáčilo. Dnes sa situácia začína opakovať a my, Slováci, spolu s tými Nemcami, ktorým ešte mainstreamové médiá úplne nevymyli mozgy, hľadáme pravdu opäť. Žiaľ, nie na Deutsche Welle, ZDF, ARD či RTVS, ktoré boli za komunizmu pre nás zosobnením slobody slova, ale v alternatívnych zdrojoch informácií. Jednoducho tým Vašim zdrojom neveríme. Mám nedobrý pocit, že ani Vám sa to nepáči… Podľa jedného slovenského prieskumu je u nás takých, ktorí takýmto médiám neveríme, 91 percent. Povedzte Vašim „novinárom“, že zabudli na jednu vec – odvykli sme si čítať očami a počúvať ušami, my to robíme srdcom. Uši a oči oklamete, srdce nie. Zdá sa, že sa Vám nedarí ani v Nemecku veľmi ovplyvňovať občanov. Týždenník Der Spiegel nedávno informoval, že veľká časť Nemcov sa „oddelila od demokratického konsenzu“, nemajú koho voliť, zavedené politické strany ignorujú a médiá hlavného prúdu už v podstate nesledujú. Tam to nemeckí, ale aj slovenskí politici a novinári svojím pokrytectvom dopracovali.

Milá pani Angela, aj moja kancelárka! Ste političkou, ktorá má šancu stať sa štátničkou, akou boli Charles de Gaulle či Konrád Adenauer. Boli to odvážni a veľkí politici. Veľkosť politika sa meria okrem iného aj podľa toho, že sa vzoprie násiliu skôr, ako ho povedú na popravisko. S Vašou krajinou padá alebo žiari Európa. Keď som v roku 1990 debatoval vo Viedni s Vaším veľkým predchodcom Willy Brandtom na tému vyrovnávania sa s minulosťou, povedal mi: „Minulosť každého spoznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Mal veľkú pravdu. Neviem, akú máte minulosť, ale viem si predstaviť, akú skvelú môžete mať budúcnosť, ak sa Vy a Nemci zbavíte pocitu viny. Keď som žil vo Vašej bývalej Nemeckej demokratickej republike, zašiel som si občas do lesov pod Berlínom neďaleko Halbe Teupitz. Sú od Vášho úradu vzdialené dajakých tridsať kilometrov. Leží v nich pochovaných viac ako päťdesiattisíc mladých Nemcov a Rusov, ktorí padli v bitke o Berlín v apríli 1945. K nenávisti ich vyprovokovali politici. Vždy, keď som tam bol – plakal som. Nad mladými Nemcami a Rusmi, ktorí ležia vedľa seba v pekne vyrovnaných radoch. Jeden rad ruský, jeden nemecký. Zájdite, prosím, do Halbe Teupitz aj s Obamom a Putinom, sadnite si na kamene mŕtvych a vôbec spolu nehovorte. Len mlčte. Ak nad krivdou biednych vyroníte slzu, pieseň nás – klamaných a ponižovaných, Vám zazvoní slávou. Milá pani kancelárka, želám Vám v Novom roku zdravie, šťastie, lásku. A predovšetkým odvahu. Ruky na potlesk máme s vnučkou pripravené.

S úctou Jozef Banáš, Slovensko

zdroj: svetkolemnas.info

Jozef Banáš o Paríži: Kto sú ozajstní teroristi a kto zradcovia Európy?

Jozef Banáš o Paríži: Kto sú ozajstní teroristi a kto zradcovia Európy?

OKNO DO EURÓPY JOZEFA BANÁŠA Plačeme nad obeťami streľby v parížskom klube Bataclan, ale sú tu milióny zabudnutých mŕtvych bezmocných, ktorí zbytočne hynuli v záujme mocných. Ak nebudeme plakať aj nad týmito mŕtvymi, náš plač nebude úprimný. A rovnako bude neúprimné a nedôveryhodné konanie bruselských, parížskych či berlínskych poskokov USA – všetkých tých európskych zradcov, nech už sa volajú Juncker, Tusk, Hollande či Merkelová, zamýšľa sa vo svojom komentári pre ParlamentnéListy.sk najprekladanejší slovenský spisovateľ, bývalý politik a diplomat Jozef Banáš. Prečítajte si iný pohľad na terorizmus, kto s ním začal, komu slúži a kto z neho v konečnom dôsledku ťaží.

To, čo sa stalo v Paríži, je nesporne strašné a odsúdeniahodné. Kladiem si otázku, akú majú motiváciu ľudia, ktorí sú natoľko oddaní svojej veci, že zabijú desiatky nevinných a napokon aj sami seba? Musí v nich byť neuveriteľná nenávisť a túžba po pomste zmiešaná s bezmocnosťou a zúfalstvom. Tvrdiť, že na bezhlavé vraždenie nevinných ľudí postačuje, aby bol niekto fanatický islamista, je, nazdávam sa, príliš málo. Tak sa zamýšľam, prečo nás – kresťanov, fanatickí moslimovia natoľko nenávidia? Aby som bol presný, prečo fanatickí moslimovia nenávidia fanatických kresťanov? Normálni moslimovia a je ich asi osemdesiat percent, ako mi to povedali moji moslimskí priatelia, sú rovnako benevolentní v chodení do mešít ako my v chodení do kostolov, v dodržiavaní dogiem či rituálov. Nebezpečných je tých zvyšných dvadsať percent. Rovnako ako medzi kresťanmi.

Navštívil som viacero islamských krajín a zamýšľam sa, prečo nás moslimovia, ale nielen oni, vidia ako novodobých križiakov. Možno si neuvedomujeme, ako pôsobí kresťanský symbol – kríž, na nekresťanov. Môj priateľ v Indii sa ma spýtal: „Ako má nekresťanský svet vnímať kresťanov, keď je vašim symbolom popravný nástroj?“ Aký by sme my mali názor na ľudí, ktorí by nosili na krku symbol šibenice alebo samopalu? A pritom Kristus nikdy symbol rímskeho kríža nepoužíval, symbolom raných kresťanov bola ryba alebo kríž rovnoramenný ako symbol rovnováhy. Možno tí, ktorí zvolili popravný nástroj za symbol kresťanstva, presne vedeli, čo robia. Nahnali nám strach. Ich nasledovníci v naháňaní strachu pokračujú. Pretože strach je najlepším a najistejším nástrojom na ovládanie ľudí. O úlohe strachu pri ovládaní más vedeli a vedia všetci mocní. Orwell to vo svojich románoch výstižne popisuje. A o naháňanie strachu ide aj v prípade brutálneho útoku v Paríži. Zavedenie totálnej kontroly občanov Európy v záujme ich bezpečnosti, jednoducho podobné opatrenia, aké zaviedli v USA po útoku na dvojičky. Po páde železnej opony a skončení komunizmu si svet vydýchol, začal sa menej báť. Ale keď sa nebojíte, keď nemáte nepriateľa, žiadny parlament, senát či kongres vám neschváli vysoké výdavky na zbrojenie. Tak dostali mocní strach, že by sa bezmocní prestali báť. Do našich životov bolo potrebné vrátiť strach.

Na to, aby ste sa báli, potrebujete nepriateľa. Komunizmus padol, USA potrebovali po skončení studenej vojny nového nepriateľa. Ak človeka ovláda strach, je ochotný vložiť sa do rúk mocných a nechať sa nimi chrániť. Kto má strach, ten sa nepýta. Jedenásty september 2001 bol kýženým objavením sa nového nepriateľa – terorizmu. To, že útoku akýchsi teroristov na obchodné centrum v New Yorku dnes už verí len menšina Američanov, to že dodnes nikto nevysvetlil, ako je možné, že sa zrútili nielen budovy „dvojičiek“, ale aj ďalšie, do ktorých žiadne lietadlo nevrazilo, mocných manipulátorov a ich mainstreamových mediálnych prisluhovačov nezaujíma. Predovšetkým pád 47-poschodového mrakodrapu WTC 7, ktorý bol takmer ideálnou demonštráciou kontrolovanej demolácie. V USA po „dvojičkách“ operatívne schválili 360-stranový Patriot act, ktorý si poslanci ani nestihli prečítať, nieto ešte o ňom diskutovať, umožňuje americkým vládnym a bezpečnostným orgánom bezprecedentne kontrolovať, odpočúvať, sledovať, vyšetrovať každého, o kom si zmyslia, že je protiamerický. Strach ovládol USA a svet. Zdá sa však, že málo. Európa zažila útoky v Madride i v Londýne, ale akoby sa dostatočne nezľakla. Prišiel január 2015 v Paríži a útok na redakciu Charlie hebdo. Opäť však s niekoľkými chybami krásy. Dodnes nikto nevysvetlil, ako je možné, že policajtovi ležiacemu na chodníku vpálil terorista do hlavy zo vzdialenosti asi pol metra dávku zo samopalu a namiesto toho, aby mu z hlavy ostal len mastný fľak (bol som na vojne a zo samopalu som strieľal), policajt si pokojne ľahol na chodník. Dodnes nikto nevysvetlil neuveriteľný diletantizmus jedného z útočníkov, ktorý si na zadnom sedadle zabudol občiansky preukaz. Dodnes nikto nevysvetlil záhadnú samovraždu vyšetrovateľa. Vraj bol prepracovaný… Podobne strelca, ktorý strieľal na tuniskej pláži v lete 2015, zastrelili, takže opäť nevieme, kto za ním bol.

Maslo na hlave USA

Pokiaľ Usáma bin Ládin bojoval proti Sovietom, bol pre Američanov bojovník za národné oslobodenie. Keď Sovietov v Afganistane Američania (aj my) vystriedali, stal sa teroristom. Senát USA vyhlásil už v roku 2007 odmenu 25 miliónov dolárov za jeho chytenie, prípadne za informácie vedúce k jeho odhaleniu. Taká veľká bola túžba USA dolapiť najväčšieho teroristu všetkých čias. Napokon ho aj dolapili. V máji 2011 ho špeciálne americké sily Navy Seals obkľúčili a zranili v jeho dome neďaleko pakistanského Islamabádu. Na prekvapenie však Američania namiesto toho, aby zraneného teroristu číslo 1 postavili pred súd, aby odhalili, kto za svetovým terorizmom stojí, vyviezli Bina Ládina na more a jeho telo vhodili do vôd. Dodnes nepredložili žiadny dôkaz ani fotografiu jeho mŕtveho tela…

Iba ten, kto vedieť nechce, nevie, že Islamský štát je dôsledkom zničenia štátnych štruktúr Iraku nezmyselnou americkou vojnou v roku 2003 pod lživou zámienkou zbraní hromadného ničenia, ktoré mal vlastniť Saddám Husajn. ISIS vznikol na území Iraku doslova pod nosom USA, ktorí Irak kontrolovali. Čudné, ale zrozumiteľné. Vtedajší guvernér Iraku Paul Bremer zničil velenie armády, bezpečnostných zložiek, odstránil sunitov a dosadil do kľúčových pozícií šiítov. Vytvoril mocenské vákuum, chaos. Ponížení a diskriminovaní suniti sa spojili s islamistami a začali v krajine zachvátenej chaosom budovať svoje silové zložky. Podľa americkej DIA (Defence Intelligence Agency) si Obamova vláda vznik Islamského štátu doslova želala. V roku 2014 sa spojili všetky protiasadovské organizácie v Sýrii a v Iraku. Podľa nemeckého Focusu sa USA snažili rozdrobiť moc v regióne a tak lepšie ovládnuť zdroje ropy a zemného plynu. Podpora Islamského štátu Spojenými štátmi fungovala aj preto, lebo stále bol pre USA prijateľnejší ako ruský kôň Asad. Republikánsky senátor Rand Paul otvorene zaútočil na jastrabov vo vlastnej strane, keď povedal: „Oni stvorili týchto ľudí.“ Fotografie Johna McCaina s predstaviteľmi ISIS sú notoricky známe. Rovnako je všeobecne známe, že v tureckej pohraničnej provincii Hatay sú nielen utečenecké tábory, ale aj výcvikové tábory bojovníkov ISIS. Dnes k nim pribudli špeciálne nemocnice pre zranených islamistických bojovníkov.

Kto zasial vietor terorizmu? Sme my kresťania bez viny?

Odhliadnem od dávno zabudnutých križiackych výprav, počas ktorých hordy sfanatizovaných kresťanov vyvraždili a olúpili moslimov, odhliadnem od dávno zabudnutého masového vyvraždenia Indiánov fanatickými kresťanmi, ktorí v časoch Kolumba vyvraždili 90 percent pôvodných obyvateľov Mexika. Z dvadsaťpäť miliónov ich ostalo o sto rokov po príchode Kolumba milión. Zo zlata ulúpeného Indiánom dal pápež Alexander VI. vyzdobiť strop slávnej rímskej baziliky Santa Maria Magiore, do ktorej dnes v bázni a obdive chodíme vyznávať kresťanskú lásku k blížnemu. Odhliadnem od koloniálneho drancovania prakticky všetkých afrických a ázijských krajín Angličanmi, Francúzmi, Španielmi, Portugalcami, Holanďanmi, Nemcami. Drancovali a delili si korisť a dnes, keď ožobračení Afričania, Sýrčania, Afganci, Iračania prichádzajú so žiadosťou vrátiť ukradnuté, európski zlodeji chcú, aby sme s nimi boli my – Česi, Slováci, Poliaci, Maďari, Bulhari, Srbi, Chorváti a ďalší, ktorí nelúpili, solidárni.

Odhliadnem od zločinov a rabovačiek dávno zabudnutých, ostanem pri tých, ktoré sa udiali v nedávnej minulosti alebo sa dejú stále. Prvý terorista v dvadsiatom storočí bol oslavovaný britský premiér Churchill, ktorý dal rozkaz bombardovať dediny na Blízkom východe s cieľom „zasadiť hrôzu do sŕdc necivilizovaných primitívov“. Britské kráľovské letectvo bombardovalo Kurdov, Afgancov, Iračanov. Keď tu vypuklo šiítske povstanie, Briti ho bombardovaním rozdrvili. Iný britský premiér Lloyd George sucho konštatoval: „Musíme si zachovať právo bombardovať negrov.“ Iskriť to na Blízkom východe začalo na konci tridsiatych rokov 20. storočia, keď americké ťažiarenské spoločnosti objavili v Saudskej Arábii ropu. Britov odstavili dekrétom prezidenta Roosevelta, ktorý vyhlásil, že Saudi sú demokratickým spojencom Američanov v boji proti nacizmu. Francúzov odtiaľ vykopli s poukázaním, že ich Vichystický režim kolaboroval s Hitlerom a teda sú porazenou mocnosťou. Briti sa pokúsili udržať si pozíciu na Blízkom východe štátnym prevratom v Iráne v roku 1953, v ktorom im Američania radi pomohli, za podmienky, že americké ťažiarenské spoločnosti dostanú 40 percent britských koncesií.

V susednom Iraku bola v roku 1958 počas vojenského prevratu vyvraždená kráľovská rodina, čo umožnilo postupný príchod na scénu Saddáma Husajna. CIA dodala jeho baasistickej strane dlhý zoznam ľavicových intelektuálov, ktorí boli všetci Saddámom popravení. V roku 1983 Saddám Husajn vo svojom paláci srdečne privítal amerického ministra obrany Rumsfelda. Najstabilnejším spojencom USA na Blízkom východe je Saudská Arábia, ktorá je najfundamentalistickejším islamským štátom na svete. Podľa Amnesty International popravia v tejto krajine každý druhý deň jedného človeka. Napriek tomu USA kráľovskú rodinu nikdy neoznačili za diktátorov. Možno preto, lebo z päťdesiatich štátov USA sa trest smrti vykonáva v tridsiatich štyroch. Kto je diktátor a kto nie, určuje Washington podľa kľúča: Máte naftu? Ak áno, pekne sa o ňu s nami podelíte. Ak nie, vaša vláda je diktátorská a treba ju vymeniť. O tom sa mohli v minulosti presvedčiť Chávez, Kadáfí či zmienený Saddám Husajn. V mene amerických národných záujmov, ktoré siahajú od Japonska až po Japonsko, nastolíme demokraciu, či sa vám to páči, alebo nie. Vyvoláme trebárs Arabskú jar, ale dáme si pritom veľký pozor, aby táto jar nezasiahla režimy, v ktorých sa vlády o naftu a plyn s nami delia. USA za darebácky štát vyhlásili Irán, lebo sa nechcel deliť. Oficiálny dôvod bol iránsky jadrový program. Ako vyriešili situáciu Američania? Tak, ako ju riešia zvyčajne. Hovorí o tom jeden z najuznávanejších amerických bezpečnostných a politických stratégov George Friedman.

Ostatní môžu aj zomrieť, Ameriku to nezaujíma

Na zasadaní Chicago Council on Global Affaires dňa 4. februára 2015 vysvetlil Friedman politiku a záujmy Spojených štátov. Prezradil, že hlavným cieľom Washingtonu je likvidovať všetkých, ktorí aspoň trochu môžu ohroziť postavenie USA ako svetového hegemóna. Amerika pociťuje nebezpečenstvo zo strany Ruska a EÚ, ale aj nevyspytateľného Nemecka, a preto Friedman bez okolkov priznáva, že Washington nesmie dopustiť žiadnu spoluprácu a bližšie vzťahy Nemecka a Ruska. Tiež pokojne prezrádza mnohé účinné metódy amerických tajných služieb, politikov a médií. Jeho logika je dojemne jednoduchá: „Všetko, čo je v prospech Ameriky, je dobré, a ostatní môžu aj zomrieť. Ameriku to nezaujíma.“ Friedman potvrdzuje taktiku „dvojitého metra“ – čo je dovolené Amerike, nemôže robiť niekto iný. V politickej diplomacii obhajuje starý dobrý americký postoj: „Je to síce lotor, ale je to náš lotor.“ Ilustruje svoje slová súčasným vedením Ukrajiny. Friedman ďalej pokračuje: „USA dodávajú zbrane do Pobaltia, Poľska, Rumunska, Bulharska a, samozrejme, na Ukrajinu. Konajú mimo rámec NATO, lebo v NATO musí byť stopercentný súhlas a ktorákoľvek krajina môže vetovať čokoľvek. USA sú pripravené vybudovať sanitárny koridor okolo Ruska. USA majú zásadný záujem mať pod kontrolou všetky oceány sveta. Vďaka tomu môžeme napádať ľudí, zatiaľ čo oni nás napadnúť nemôžu. Udržať si kontrolu nad oceánmi a vesmírom je základom našej moci. Najlepší spôsob, ako poraziť nepriateľskú flotilu, je zabrániť v jej výstavbe. Briti to zariadili tak, že žiadna európska sila nemohla vytvoriť flotilu, pretože prinútili Európanov útočiť na seba navzájom. Odporúčam viesť takú politiku, akú viedol Ronald Reagan proti Iránu a Iraku. Podporoval obe strany a zaistil tak, že nepôjdu proti nám. Je to cynické, nemorálne, ale funguje to. Británia neokupovala Indiu, zabrala len niektoré indické štáty, poštvala ich proti sebe a dodala im britských dôstojníkov.“ Tu máme ako na dlani taktiku USA na Blízkom východe – proti ISIS verbálne bojujeme, v skutočnosti ich však podporujeme.

V Afganistane hájili Američania demokraciu tak, že keď sa koncom roku 2014 uskutočnil v Kábule slávnostný ceremoniál zvesovania vlajky NATO pri príležitosti skončenia jednej misie a začatia druhej, afganský prezident Hamíd Karzaj podľa agentúry Reuters šokoval Američanov slovami: „Misia USA v Afganistane bola zradou. Washington si nikdy neprial, aby na území Afganistanu zavládol mier. Američania tu nechcú mier, lebo tu majú vlastné záujmy. Nie je to naša vojna, ale vojna, ktorú nám vnútili a ktorej sme obeťou. Mier v Afganistane nezavládne dovtedy, dokedy to USA a Pakistan nebudú chcieť.“ Karzaj odmietol podpísať bezpečnostnú zmluvu s USA, ktorá by umožňovala Američanom naďalej ostať v Afganistane, a tak ju podpísal až nový prezident Ašraf Ghani, ktorý sa ním stal až po šiestich mesiacoch od volieb po zásahu USA…

Plačeme nad obeťami streľby v parížskom klube Bataclan. Plačem aj ja. Ale plačem aj nad tisícmi, státisícmi a miliónmi zabudnutých mŕtvych Iračanov, Iráncov, Líbyjcov, Somálcov, Afgancov, Jemencov, Ukrajincov, Sýrčanov, Libanoncov, Čečencov, Rusov, Palestínčanov, Srbov, Chorvátov a mnohých iných bezmocných, ktorí zbytočne hynuli v záujme mocných. Preto plačem aj nad tisíckami amerických chlapcov, ktorí položili svoje životy za pofidérnu ideu amerických národných záujmov. Pretože ak nebudeme plakať aj nad týmito mŕtvymi, náš plač nebude úprimný. A rovnako bude neúprimné a nedôveryhodné konanie bruselských, parížskych či berlínskych poskokov USA – všetkých tých európskych zradcov, nech už sa volajú Juncker, Tusk, Hollande či Merkelová. To, čo sa stalo v Paríži, zapríčinili do veľkej miery svojím oportunizmom oni sami. Ak by bol slabučký Hollande chlap, abdikuje a umožní vypísanie nových volieb s nádejou, že sa vo Francúzsku objaví politik formátu de Gaulla. A podobný krok by mala spraviť aj Merkelová.

Jozef Banáš

zdroj: parlamentnelisty.sk