Sranda končí, Česi sa naštvali. Praha nie je Kyjev.

thumbnail

Lenka Procházková na konci roka o akciách proti Zemanovi, ČT, islamu, chamtivej cirkvi a ďalších veciach.

ROK 2015 - A ČO ĎALEJ? "Hlavne nech je mier." To počúva na sviatočných stretnutiach signatárka Charty 77, spisovateľka a aktivistka Lenka Procházková. S ParlamentnímiListy.cz hovorila nielen o hrozbe vojny a terorizme, ale aj o svojich "večných" témach, ako je odmietanie cirkevných reštitúcií či kritika ČT. Spomenula tiež krátky film "Lavička Františka Havla", pričom naozaj nejde o chybne uvedený názov.

Niektorí označujú rok 2015, ktorý je takmer za nami, dokonca za najzložitejší rok od zamatovej revolúcie. Masová nelegálna migrácia, občianska vojna na Ukrajine, grécka kríza, teroristické útoky a hrozba ich pokračovania ... Bol podľa vás rok 2015 niečím prelomový?

Udalosti roku 2015 sú pokračovaním dejov z rokov predchádzajúcich. Možno to prirovnať k televíznemu seriálu, pri ktorého tvorbe sa striedajú scenáristi, takže výsledkom je chaos, ktorý desí a odpudzuje "divákov". Producent to mieni riešiť tým, že v budúcom roku pár protagonistov vymení, ku príkladu úlohu prezidenta USA obsadia neokukaným hercom, možno bude predčasne ukončená aj pracovná zmluva s anjelskou heroinou M. a k výmene zrejme dôjde aj v kyjevskom tíme. Zlé jazyky tvrdia, že herec predstavujúci ukrajinského premiéra, už sa beztak chcel z natáčania vytratiť, ale na letisku ho chytili a odviezli ho späť na pľac.

Jarná epizóda venovaná Grécku sa obzvlášť nepodarila a u tých, ktorí ju sledovali pozorne, vzbudila súcit s poníženým štátom, ktorému bolo zakázané ísť cestou vlastných reforiem, pretože by sa dotkli oligarchov. Charizmatický predstaviteľ ministra financií na svoju úlohu rezignoval, pretože sa do nej vcítil natoľko, že neuniesol predpísaný prevod gréckych majetkov do cudzích rúk. Najväčšie problémy však v tomto roku nastali s komparzom, ktorý sa nedisciplinovane vymkol pokynom režiséra, a tak sa niektoré davové scény s imigrantmi museli dotáčať, inokedy dokonca vzniknutý chaos riešila polícia, čím sa seriál nielen značne predražil, ale začal "divákov" desiť. Teraz cez vianoce je našťastie jeho sledovanosť menšia, ľudia si chcú od toho rozčuľujúceho a nelogického teátra oddýchnuť, dať si pauzu a venovať sa chvíľu sami sebe a svojim blízkym. Mnohí sa totiž obávajú, že v budúcom roku by mohli prísť o copyright na vlastný príbeh a stať sa nedobrovoľným komparzistom v ďalšej epizóde seriálu. Niektorí si zaobstarávajú zbrojný pas a tí najbohatší budujú bunkre a zásobujú ich "balíkmi pre prežitie". Najkvalitnejším výrobcom a dodávateľom týchto balíkov je vraj Fínsko. Okrem vákuovaných potravín a liekov vraj obsahujú aj tablety, ktoré z každej vody urobia pitnú. Na tých niekoľkých predvianočných stretnutiach, kam som bola pozvaná, bolo najčastejším prípitkom želanie: "Hlavne nech je mier".

Z úst niektorých analytikov však opakovane počujeme konštatovanie, že už vo vojne sme, len nám to ešte nepovedali. A politici to konkretizujú, keď tvrdia, že sme vo vojne s terorizmom.

Globálny terorizmus je už dlho jedným z hlavných tém seriálu. Museli by sme si ale staršie epizódy pustiť znova, aby sme spätne pochopili, kto to dračie semeno zasial, vycvičil a vyzbrojil. A prečo do neho investuje. Už bez horkého humoru podotýkam, že používanie terorizmu ako metódy na dosahovanie mocenských a politických cieľov je zhubné a nakoniec sa obráti proti svojim krstným. Keď niekto v dvadsiatom prvom storočí presadzuje svoje zámery za pomoci svoriek zdivočených ozbrojencov, ktorí majú aj protilietadlové rakety, nie je to krok späť, ale skok do tmy. Pripadá mi teda, že sme vo vojne s šialencami. Lenže vo zvieracej kazajke sa namiesto nich ocitá pravda.

A čo Česká republika? Názorová polarizácia v našej spoločnosti sa v tomto roku ešte viac prehĺbila. Myslíte si, že v budúcom roku bude ešte gradovať?

Kým rozmanitosť názorov je prirodzený jav, ktorý demokracia podporuje a garantuje, dravá polarizácia spoločnosti, to znamená jej rozdelenie na dve antagonistické skupiny, môže viesť ku konfliktu. Niekedy ide o stret dopredu naplánovaný a po vypuknutí organizovane usmerňovaný. V českých pomeroch by sa zrejme neodohral na ulici. Že Praha nie je Kyjev, pochopili podporovatelia "našich majdanistov" a vrhačov vajec už vlani, takže si prehĺbili znalosť českej národnej povahy a nad hradom zaviali miesto práporu s levom červené spodky. Lenže zase to neodhadli. Česi sa síce vedia vysmievať druhým aj sami sebe, ale keď im niekto ukradne symbol, ktorý majú na dresoch aj hokejisti, tak sranda končí. A ona skutočne končí, keď je možné beztrestne strhnúť zo sťažňa aj prezidentskú štandardu, hoci páchatelia boli stotožnení. V demokratických štátoch existujú tri zložky moci: zákonodarná, výkonná a súdna. Každá z nich má mechanizmus kontroly proti zlyhaniu. Ak týmto "kontrolkám" dôjdu batérie, takže nespustia alarm, má demokracia v zálohe ešte strážnych psov, teda médiá. Ak ale niekto v predstihu vybaví týchto obranárov obojkami, ktoré ich svojimi impulzami od štekania odradia, potom nám z demokracie zostáva len etiketa na prázdne flaše.

V českej republike má koncesiu na objektívne, overené a vyvážené informácie Česká televízia. Jej vysielanie je zákonom deklarované ako služba verejnosti. V súčasnosti je to ale práve ČT, ktorá prispieva k polarizácii spoločnosti.

Nie je jej spravodajstvo skôr len spätným odrazom toho stavu?

To by sa nesmelo prikláňať k jednému z oných pólov. Rada ČT tiež vyfasovala obojky proti štekaniu, a na sťažnosti divákov títo nami živené psíky zvysoka kašlú. Veľa koncesionárov už to pochopilo a pud sebazáchovy ich zahnal k internetu. Tí zotrvačnejší ale ešte "svojej" televízii dávajú šancu a dúfajú, že ide o prechodný jav, ktorý pominie. Ja tak optimistická nie som. Poznáme síce prípady, keď sa trénovaný alkoholik niekedy prepil až ku triezvosti, ale to neznamená, že by sa trénovaní klamári mohli preklamať až k pravde.

Podľa prieskumov ČT je však značná časť opýtaných divákov s jej spravodajstvom spokojná.

Aj keby tieto prieskumy boli vierohodné, o čom to vypovedá? Prečo tí "spokojní" koncesionári ČT necítia potrebu overovať si platené informácie aj z iných zdrojov a porovnávať mieru manipulácie? Najskôr preto, aby nemuseli meniť svoj postoj. Miesto postoj by som mohla povedať postroj. Prirovnala by som ich ku koňom zapriahnutým do vozidla. Taký kôň, keď má nasadené klapky na očiach, ťahá káru a nevníma, čo sa deje okolo, pretože nemá širokouhlé videnie. Ten rebriňák, ku ktorému sú zapriahnuté, je oblepený billboardami a heslami. Napríklad: Zeman nie je náš prezident! Alebo: Putin je vojnový štváč! Prípadne: NATO je zárukou našej bezpečnosti. Alebo najnovšie heslo: Turecko bude pre EÚ prínosom!

A čo nie zrovna televízne heslo: Nič než národ! To sa vám páči viac?

To je primitívny slogan, prevzatý z inej kultúry, ktorý má byť reakciou na aktuálnu imigračnú vlnu do Európy, ale o dlhodobé príčiny úpadku nášho národa sa nezaujíma. Na tento typ demonštrácií nechodím.

A na aký druh zhromaždenia chodíte?

Akcie, ktorých sa zúčastňujem, spoločne s ďalšími znekľudnenými občanmi a iniciatívami, majú vždy konkrétne témy a navrhujú riešenia. Momentálne napríklad plánujeme verejnú konferenciu o histórii NATO, z ktorej by mal vzísť návrh zákona o špeciálnom referende, v ktorom by sa občania vyjadrili k tomu, či by ČR mala v tomto agresívnom pakte, ktorý nedodržiava ani vlastné pravidlá, naďalej zotrvávať. V marci a v auguste sme žiadali vládu, aby zverejnila hlasovanie svojich členov, ktorým bol vyslovený súhlas s prejazdmi amerických konvojov republikou. Z úradnej veľavravnej odpovede vyšlo najavo, že žiadne hlasovanie neprebehlo. Herec v úlohe ministra obrany zrejme usúdil, že takými "detailami" sa kabinet suverénneho štátu zdržiavať nemusí. Súhlas s preletmi vojenských lietadiel nad naším územím dáva vláda a parlament ad hoc. Zrejme to ani nečítajú, jednoducho veria, že ide o zmysluplnú vec. Takže v čase, keď naše prenajaté Gripeny strážili nebo nad Pobaltím a potom Islandom, nebolo nikoho, okrem vševedúceho Boha, kto by tušil, kto a s akým vybavením lieta nad našimi hlavami.

Očakával som, že vo výpočte vašich protestov pripomeniete boj proti cirkevným reštitúciám. Už ste sa zmierila s prehrou?

Nie. Stále pokladám prijatie tohto zákona za nemravný čin. Národ sa vytvára a kultivuje stovky rokov a jeho vývoj vždy súvisí s nejakou základnou ideou. Pre Čechov a Moravanov to bolo hľadanie a hájenie pravdy a presvedčenie o tom, že ak podvody a klamstvo sú povýšené na zákon, musí sa spoločnosť brániť. Pre menšie národy a ich štáty je smrtiace, keď na odkaz predkov rezignujú a prispôsobujú sa cudzím vzorom a záujmom. A to sa nám práve deje, je to proces, ktorý za ďalšiu generáciu už môže byť nevratný. Aké svojbytné zdroje naša republika má? Býval to priemysel, vzdelanosť, um našich občanov, špecifická kultúra, veda. Takže slogan "Nič než národ!" Je plytký, keď vníma iba vonkajšie nebezpečenstvo a prehliada, že sami svojou prispôsobivosťou a pohodlnosťou postupne prichádzame o hodnoty, na ktoré náš národ býval hrdý. Keď pred niekoľkými rokmi, vo výročný deň Pražského povstania, cirkev slúžila v korunovačnej katedrále omšu, v ktorej ďakovala verejnoprávnej televízii za propagandistickú pomoc pri presadzovaní zákona o tzv. Cirkevných reštitúciách, bol to výsmech českým dejinám, Masarykovi a všetkým kriticky zmýšľajúcim občanom. Vlastne tým požehnávala zbraniam hromadného ničenia zdravého rozumu.

Nie je ale práve kresťanstvo tou hodnotou, ktorú ľudia, obávajúci sa islamizácie Európy, chcú brániť?

Kresťanstvo nepodporuje zlodejinu. Hromadením majetkov sa teda kredit cirkvi svätej nijak neposilnil, naopak ho stratila, čo vyvolalo nezadržateľný pokles veriacich. A to osudovo práve v čase, keď sa schyľuje k lámaniu chleba. Keď cirkevní hodnostári dávajú svojimi skutkami najavo, že neveria v existenciu vyšších zákonov, než sú tie, ktoré prijíma skorumpovaný parlament, pôsobí to ako vypratanie pozícií. V tomto mi to pripomína atmosféru v Európe v predvečer druhej svetovej vojny, kedy vtedajší pápež pomohol nekresťanmi Hitlerovi k posilneniu moci. Dnes sa tvrdí, že nerozoznal veľkosť nebezpečenstva. Neomylnosť pápeža však nepodlieha skúmaniu, pretože je jedným z dogiem katolíckej cirkvi.

Vy ste evanjelický?

Nepatrím k žiadnej konfesii, ale srdcom a rozumom som to, čomu sa hovorí český kacír. Takých je nás stále veľa. My "kacíri" hľadáme oporu v evanjeliách a nie v cirkevných dogmách. Z tohto hľadiska je aj súčasný pápež František "kacír".

Milióny ľudí na svete nachádzajú oporu v Koráne ...

Korán bol inšpirovaný ako starým zákonom, ako aj novým. judaizmus, kresťanstvo aj najmladší islam majú spoločného Boha a mnoho takmer totožných princípov, napríklad Desatoro. Páči sa mi, že islam neuznáva dedičný hriech a že z evanjelií, ktorá bola spísaná o stovky rokov skôr ako súry, prevzal nabádanie k odpúšťaniu. Nový zákon je však prehľadnejší, dodržiava časovú postupnosť a tiež je vrúcnejší, takže jeho posolstvo pôsobí aj dnes ako dobrá navigácia, ktorá vedie človeka k láske a nádeji, že božie kráľovstvo môže existovať už na zemi.

V modlitbe otče náš pokladám za najdôležitejšie verše: "A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom". Zo skúsenosti viem, ako zložité a naozaj ťažké je niekomu odpustiť. Je to beh na dlhé trate, ktorý si vyžaduje aj ochotu vcítiť sa do situácie nášho "vinníka". Keď ale pochopíme jeho motív a okolnosti, časť hnevu sa rozplynie. Pocit ukrivdení ešte zotrváva, ale práve v tejto fáze prichádza k slovu láska, keď cítime, že "vinník" je schopný ľútosti. Odpustiť mu je potom veľkým obojstranným darom, pretože človek svojho "vinníka" neodsudzuje doživotne, prestane ním pohŕdať a tým rozviaže uzol, ktorým si sám čoby "obeť" blokoval ďalšiu slobodnú cestu. V tomto je kresťanstvo geniálnym návodom, ako si okrem pokory zachovať aj úctu sám k sebe.

Môže to fungovať aj vo vzťahu medzi národmi?

Môže, ale tam je odpúšťanie oveľa dlhší proces. Môj otec tvrdil, že malý národ musí vedieť odpúšťať aj veľké krivdy, aby prežil. Zauzlovaný vzťah našich ľudí k Nemcom je síce politicky dávno prekonaný, ale skutočné odpustenie sa uskutoční až rozhodnutím potomkov tých ponížených či zabitých v dobe protektorátu. Tú dlhú cestu za nás nemôže zástupne prejsť žiadny minister, ani premiér, taká púť za odpustením závisí na vnútornom rozhodnutí státisícov ľudí.

Platí to aj o našom vzťahu k Rusom?

Tu mám s odpúšťaním vlastnú skúsenosť. V roku 2008 som bola pozvaná do Moskvy, kde som vo výročný deň Palachovej smrti mala prednášku pre tamojších novinárov a študentov. Premietala som im dokumentárne zábery z augustovej invázie, hovorila o Pražskej jari a čítala úryvky zo svojej knihy o Palachovi. Trvalo to viac ako dve hodiny. Sála bola plná, niekoľko sto ľudí. Potom bola ešte debata. V jej priebehu vstal muž v poslednom rade. "Nie som novinár," povedal. "Som jeden z tých vojakov, ktorí v noci dvadsiateho prvého augusta prišli obsadiť Prahu. Bolo mi dvadsať. Tak ako Janovi Palachovi. Dnes som prišiel, pretože sa chcem ospravedlniť ... "Sála napäto čakala, čo urobím. "Ospravedlnenie sa prijíma," povedala som. A potom som tomu mužovi stojacemu v poslednom rade išla podať ruku.

Taký silný zážitok ale nemôže prežiť každý.

Nemôže, preto ho odovzdávam ďalej. Ten večer bol jedným z najdôležitejších v mojom živote. Oslobodil ma od nenávisti a prinútil k štúdiu odtajnených politických dokumentov a k rozhovorom s pamätníkmi. Takže dnes už viem o motívoch k invázii viac. V skutočnosti nešlo iba o potlačenie Pražskej jari, ale aj o reakciu Varšavskej zmluvy na rozmiestňovanie základní NATO vybavených jadrovým arzenálom v Bavorsku atď. Napriek tomu si stále myslím, že invázia bola osudová chyba. Strach býva zbrklým radcom. Najviac sa vtedy báli predstavitelia NDR a Poľska, ktorí inváziu presadzovali najhlasnejšie. Niektorí kremelskí politici boli proti, ale nakoniec ich prehlasovali jastraby. My sme za ich vtedajšie rozhodnutie zaplatili demoralizáciou v priebehu dvadsaťročnej okupácie - a v dôsledku toho aj neskorším rozdelením a rozkradnutím štátu, keď v nás (dočasne?) odumrel obranný inštinkt. Maďarsku, ktoré sa tiež invázie zúčastnilo, ale dnes pomáhame strážiť hranicu Schengenu, a to spoločne so Slovákmi, u ktorých majú Maďari viac vrúbkov než Česi a Moravania. Zdá sa teda, že aktuálne spoločné ohrozenie môže byť urýchľovačom pri odpúšťaní starých krívd.

Čierne okuliare, ktorými zotrvačne hľadíme na dnešné Rusko, ktoré sa komunistickej ideológie niekdajšieho ZSSR dávno vzdalo, nám ale bohužiaľ stále zabraňuje vidieť skutočnú úlohu Ruska v dnešnom chaotickom svete. Hovoriť o nutnej obrane kresťanských hodnôt Európy, a pritom nedokázať, a ani nechcieť odpustiť niektorým svojim vinníkom, a iným áno, je nielen trochu pokrytecké, ale aj hlúpe.

Ako hodnotíte politickú kariéru a vôbec osobnosť ruského prezidenta Putina?

Dalo by sa povedať, že vo svete, kde je absolútny nedostatok politických osobností, je pre Vladimira Putina ľahké vyniknúť. Ale ono je to inak, pretože v súčasnosti žiadny vrcholný politik žiadnej krajiny neprešiel tak ťažkými skúškami a nečelil toľkým útokom, a pritom to nevzdal. Od chvíle, keď z Kremľa konečne odišiel Boris Jeľcin, ktorému bola za "dobrovoľnú" rezignáciu sľúbená beztrestnosť aj pre členov jeho zlodejskej rodiny, sa rozvrátená krajina, ktorá bola celé roky korisťou pre supy a miestni ľudia tam doslova umierali hladom a zimou, krok za krokom začínala dvíhať z dna. My sme to vtedy sledovali len v útržkoch škodoradostne skresľovaných informácií a až spätne si niektorí z nás uvedomujú, že išlo o porovnateľnú obnovu ako po vojne. Nové vedenie malo proti sebe spočiatku silnú opozíciu, ktorá mala oporu v zahraničí. Boj s oligarchiou, ktorý nás možno ešte len čaká, prebieha v Rusku vlastne od nástupu Putina, ale výsledky začínajú byť zreteľné až teraz. Záchranný program, ktorý postupne obnovil zamestnanosť, zreformoval školstvo a zmodernizoval zdravotníctvo, novo vybudoval armádu, staval obytné domy, továrne, rozvíjal vedu, výskum a kozmonautiku, tak rozsiahly program bol sústavne narušovaný teroristickými akciami, nutnou obranou proti vnútorným zradcom a v neposlednom rade aj prírodnými katastrofami, rozsiahlymi požiarmi a podobne. Napriek tomu sa za iba pätnásť rokov v Rusku mnohonásobne pozdvihla životnú úroveň, znížila emigrácia a postupne sa dvíha už aj pôrodnosť. V dôsledku toho sa tamojším obyvateľom vrátila energia a duševná sila, ktoré sú pri budovaní a obrane štátu podstatné. Dnes svojho prezidenta a jeho tím podporuje viac než osemdesiat percent občanov Ruskej federácie, a to vrátane moslimských enkláv. Nedivím sa im.

Pohľadom Západu je ale Vladimir Putin vnímaný ako diktátor a dokonca agresor ...

Už dlho mi pripadá, že "Západ," aby sme hovorili zaobalene, uznáva a venčí len tých, ktorí spievajú podľa jeho nôt. Každý štátnik, ktorý sa pokúša o samostatný spev, je vnímaný ako nebezpečný rival. Zámienka k jeho výmene (občas aj zabitie) sa vždy nájde. Niekedy sú odstreľované aj jeho vlastné, samostatne mysliace osobnosti, napríklad John Kennedy. Žijeme ale v čase, keď sa začína schyľovať k výmene samotného dirigenta. Konkrétne povedané vedúca úloha USA vo svetovej politike končí. Otrasy, ktoré tu historickú zmenu sprevádzajú, sú nebezpečné hlavne pre Európu. Keď v roku 2007 na konferencii v Mníchove, kde sa debatovalo o bezpečnosti, predniesol Vladimír Putin odvážny prejav, v ktorom dokazoval, že unipolárny model je nefunkčný a že vojenské konflikty vyvolané snahou o jeho udržanie, sa budú stále vŕšiť, a keď predvídavo volal po dialógu medzi civilizáciami, tak na neho zástupcovia štyridsiatich štátov hľadeli studenými rybími očami. A ani dnes, keď sa ono proroctvo začína napĺňať, sa väčšina z tých lídrov a ich následníkov nepoučila a nevzchopila. Pre administratívu USA stále platí doktrína Zbygnieva Brzezinského, ktorú opísal v knihe "Jediná svetová veľmoc", v ktorej hlása, že je potrebné za akúkoľvek cenu zabrániť tomu, aby sa Nemecko v budúcnosti zblížilo s Ruskom, pretože nemecký priemysel a um a ruské suroviny musia byť navždy oddelené, aby neboli záujmy USA ohrozené a Európa sa nestala suverénnym hráčom svetovej politiky. Že tento návod kopírujú aj ministri zahraničných vecí krajín EÚ je známkou ich omeškania. Pripadá mi, že osud Európy leží viac na srdci Putinovi než im. Ako sa hovorí v evanjeliách, po ovocí poznáte ich.

Médiá stále pripomínajú Putinovu niekdajšiu službu v rozviedke. Vám nevadí, že bol pracovník KGB?

Ak je neodstrániteľnou škvrnou v životopise politika to, že bol za mlada radovým pešiakom v rozviedke, ako je možné, že George Bush starší bol jedenásť rokov riaditeľom CIA, a napriek tomu sa potom stal uznávaným prezidentom USA? Napokon tento Bush otec dnes kritizuje rozhodnutie svojho syna pre inváziu do Iraku.

Ako vnímate sankcie proti Rusku? Nie je spravodlivé trestať štát, ktorý porušuje medzinárodné právo?

Medzinárodné právo porušujú predovšetkým Spojené štáty, keď používajú vojenskú silu bez rozhodnutia OSN a keď zaťahujú členské štáty NATO do svojich výbojov. O spolupráci amerických scenáristov pri písaní "majdanských epizód" sa iste podrobnejšie šíriť nemusím. Tiež o svojom odsúdení sankcií už som hovorila viackrát, takže len stručne. Je to obranný manéver, ktorý má spomaliť ekonomický rozvoj Ruskej federácie. Ale nielen to, sankcie predsa spätne dopadajú aj na Európu a to "náhodou" práve v čase najpriaznivejšej. Iste to súvisí nielen s vybudenou imigráciou, ktorej Európa dnes čelí, ale aj so zmluvou TTIP, ktorá, ak bude v budúcom roku prijatá, vyluxuje aj tie omrvinky demokracie, ktoré nám v Európe ešte ostali.

Rokovania o TTIP prebiehajú v utajení, ale aj z informácií, ktoré zatiaľ prenikli (napríklad na Wikileaks), je zrejmé, že legislatíva národných štátov EÚ má byť podriadená záujmom korporácií, že vzrastie nezamestnanosť, zhorší sa životné prostredie, internet bude pod policajným dohľadom, obrovský dovoz modifikovaných potravín zničí európskych farmárov aj naše zdravie ... Z toho všetkého a z ďalších poznatkov odborníci usudzujú, že ide o protizákonnú zmluvu, ktorá odporuje Charte OSN. Protestnú petíciu STOP TTIP už podpísalo viac ako tri milióny ľudí, z toho päťsto tisíc vo Veľkej Británii, v októbri sa konala obrovská demonštrácia v Berlíne, farmári protestovali aj v Bruseli. Avšak politici EÚ neberú hlas verejnosti na vedomie. Zatiaľ! Je nutné v odpore pokračovať. Zmluvu ACTA nakoniec Európsky parlament zamietol, pretože proti nej občania bojovali. Vtedy aj za zreteľnej podpory obyvateľov našej krajiny. Nie sme tak bezmocní, ako si pripadáme.

Nakoniec mi dovoľte osobnú otázku, čo teraz píšete, okrem komentárov a prejavov na demonštráciách?

Na písanie románov nie je správna doba, ale zhromaždila som svoje početné politické texty za rok a pol do zbierky s názvom "Nie sú to bohovia!" V týchto dňoch kniha vychádza v elektronickej podobe, v budúcom roku bude aj tlačená verzia. A pred niekoľkými týždňami som v náhlej inšpirácii napísala scenár pre krátky film. Volá sa "Lavička Františka Havla". S niekoľkými priateľmi sme to natočili. Herci sú amatéri, ale kameru, strih, hudbu a zvuk robili profíci. Zadarmo a s chuťou. Takže ide vlastne o akýsi samizdat. Na Silvestra budeme mať premiéru (so štábom a rodinnými príslušníkmi) a potom to dáme na internet. Je to len desaťminútovka, ale pomerne "výživná". V úlohe bezdomovcov sa predstaví docent Radim Valenčík, mestského policajta hrá Ján Korál a metarku Evička Novotná, hovorkyňa iniciatívy Nie základniam. Na natáčanie sme mali len jeden deň, takže v posledných záberoch už svietia pouličné lampy a okná žižkovských činžiakov, čo snímke dáva patričnú atmosféru.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)