Sme na prahu jadrovej vojny s Ruskom. Martin Koller po summite NATO bije na poplach. A tajné služby už vraj zrejme chystajú veľký záťah na nepohodlných občanov

thumbnail

Summit NATO vo Varšave, ktorý sa konal cez víkend, potvrdil snahu tejto organizácie vymedzovať sa tvrdo proti Rusku. Čo táto konfrontácia môže do budúcnosti priniesť, to s ParlamentnímiListy.cz rozobral vojenský analytik Martin Koller.

Výsledky summitu NATO vo Varšave sú pomerne nekonkrétne. Na jednej strane sa hovorí o potrebe dialógu s Ruskom a na druhej sa posilňujú vojská okolo jeho hraníc. Ktosi vymyslel komickú teóriu, že štyri prápory v Pobaltí budú akýsi drôt, o ktorý útočiaci Rusi zakopnú. Rusko sa naopak obáva stáleho posilňovania vojsk štátov NATO okolo svojich hraníc a budovanie ďalšej vojenskej infraštruktúry. Čo nové podľa vás po varšavskom summite nastane v medzinárodných vzťahoch?

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že summit nepriniesol nič nové. Ani nemohol, pretože takéto summity sú iba vopred pripravené divadlo s dávno dohodnutým programom. Stále rovnaká klamná a nenávistná protiruská rétorika, snaha o ďalšie rozširovanie aliancie a posilňovanie amerických pozícií v Európe a tesne okolo hraníc Ruska. USA sa navyše snažia stále intenzívnejšie zatiahnuť do svojej vojny proti Rusku európske krajiny, vrátane neutrálnych.

Pri posudzovaní, kto je v súčasnom geopolitickom strete USA a Ruska agresorom, si môžeme položiť dve základné otázky. Ako ďaleko je americký vojak od najbližšieho ruského mesta a ako ďaleko je ruský vojak od najbližšieho amerického mesta? Kto má sklady jadrových zbraní a stovky základní na cudzom území? Európske krajiny sú v tejto hre len sluhami amerických záujmov.

Zvlášť dôležitým faktorom je pokrytecká snaha vedenia USA o zamaskovanie svojich vojenských agresii vytváraním medzinárodných koalícii. Stačí, keď spojenci pošlú len niekoľko vojakov a podporujú USA politickou propagandou, aby sa z americkej agresie stala ilúzia oficiálne mierotvornej a humanistickej koaličnej vojny za demokraciu a ľudské práva. Dokladom sú Kosovo, Irak, Afganistan, ale aj vývoj na Ukrajine. Nedávno sa za britskú účasť na americkej agresii proti Iraku pod zámienkou boja proti zbraniam hromadného ničenia Saddáma Huseina úboho ospravedlňoval známy americký sluha a bývalý britský premiér Tony Blair. Podobne sa americký prezident Obama nedávno ospravedlňoval Líbyjčanom. Pokrytecké neskoré komédia, ktorá nikomu život, zdravie a majetok nevráti. Dnes je podobnou zámienkou vymyslené ohrozenia krajín NATO Ruskom. Po jadrovej vojne s Ruskom sa už možno nebude mať kto a komu v Európe ospravedlňovať.

NATO stoja na prahu jadrovej vojny s Ruskom. O mnoho ďalej už vo svojich provokáciách ísť nemôže. Vzhľadom k tomu, že sa podarilo úplne premiešať NATO a vojenské sily štátov EÚ, môžeme konštatovať, že takisto EÚ je v rovnakej situácii. Aktuálne dokonca horšie ako USA, za ktorých záujmy bojuje protiruskými sankciami v novej studenej vojne. Kto zažil minulú studenú vojnu vidia, že vývoj je prakticky rovnaký, bez ohľadu na lži a pokrytecké výhovorky reprezentantov aliancie. Dokladom je aj výrok prezidenta Obamu, že USA neopustia Európu v dobrom, ani v zlom. Kto by tiež opúšťal svoju perspektívnu kolóniu, ktorá má niesť následky súčasnej studenej aj chystanej jadrovej vojny s Ruskom.

Rusko, ktoré je vojensky podstatne slabšie ako NATO, si nemôže vyberať pri použití prostriedkov na odrazenie útoku. Preto musí už v prvej fáze obrany zničiť jadrovými údermi americké protiraketové systémy a infraštruktúru NATO (veliteľstvo, základne, letiská, sklady ...) na území európskych štátov okolo svojich hraníc. Bez logistiky závislé na infraštruktúre toho totiž vojaci moc nenabojujú, zvlášť žoldnieri USA a NATO nemajú motiváciu k boju. Ruská obrana logicky povedie k drastickým stratám predovšetkým na civilnom obyvateľstve, pretože vojaci sú na vojnu pripravení. Jeden vojak NATO na sto aj viac európskych civilistov. V mrňavom Pobaltí, kde sa tamojší politici snažia plniť každý americký rozkaz, by to pravdepodobne viedlo k vyhubeniu väčšiny obyvateľov.

V takmer paralelnej následnej fáze ruskej obrany by boli vedené údery proti infraštruktúre, základniam a sklady NATO a členských štátov NATO v Európe. S veľkou pravdepodobnosťou by boli prednostne zničené elektrárne, rozvodné systémy elektriny, komunikačné centrá, priehrady, letiská, dôležité mosty a pozemné cestné a železničné križovatky. Súčasné európske záchranárske a zdravotné systémy by neboli schopné zabezpečiť ani desatinu potrebnej lekárskej starostlivosti a odstraňovanie následkov jadrového úderu, a to aj z dlhodobejšieho hľadiska. O zásobovanie potravinami a vodou nehovoriac, zvlášť v našom prípade, keď nie sme potravinársky sebestační ani v mieri. V prípade zimnej vojny by bola situácia ešte podstatne horšia.

Pritom už nemožno rozlišovať, či sa v Európe jedná o civilné či vojenské ciele a tiež či ide o vojenské ciele európskych krajín podriadené NATO, alebo len domáce vojenské sily, ktoré sa vojny oficiálne akoby nezúčastňujú. Práve nasadenie európskych mnohonárodnostných vojenských útvarov okolo ruských hraníc zámerne dokonale stiera rozdiely medzi EÚ a USA v americkej agresii proti Rusku. Počnúc Britániou a Francúzskom smerom na východ nebude existovať v EÚ akákoľvek krajina alebo zóna, ktorá by mohla deklarovať, že sa jej vojna netýka.

Vedenie NATO vyjadrilo na summite rozhodnutie pokračovať v prehranej vojne v Afganistane na večné časy a vyhádzať na to ďalšie miliardy dolárov. Najväčšia svetová produkcia drog a výcviková základňa islamského terorizmu bude ďalej prekvitať. Niekto na tom dobre zarába. Keby americkí mierotvorcovia z Afganistanu odišli, nestalo by sa z hľadiska svetovej bezpečnosti nič zvláštne. Narkomafiáni by sa pobili medzi sebou, a tak by poklesol ich záujem o podporu terorizmu.

Obdobná situácia je v Gruzínsku, údajne ohrozenom ruskou agresiou. Pritom Rusko mohlo Gruzínsko obsadiť už pred rokmi po výprasku, ktorý udelilo tamojšej armáde. Hlavný politruk NATO súdruh generál Pavel zdôraznil ochotu NATO prijať Gruzínsko, pretože spĺňa predpoklady. Tým zrejme myslel nepriateľstvo časti tamojších elít k Rusku. Spomenul pritom právo národov na sebaurčenie. Je zvláštne, že pri tom zabudol na to isté právo pre Abcházcov a Osetincov, ktorí sa nechcú nechať terorizovať gruzínskymi nacionalistami, a pre ruských obyvateľov Krymu, ktorí nechcú žiť pod vládou fašistických oligarchov na Ukrajine. Že Gruzínsko by bez Ruska už dávno neexistovalo a bolo len tureckým islamizovaným pašalíkom, bojachtivý súdruhovia z Tbilisi i NATO akosi zabúdajú.

Rovnako sa prehliada fakt, že Gruzínsko má súhrnný dlh vo výške jedného ročného HDP, čo z nej robí ekonomicky nestabilnú krajinu na pokraji krachu. Gruzínsko je síce geograficky ešte na okraji Európy a väčšinu obyvateľstva tvoria pravoslávni kresťania, ale vnútropolitická realita zodpovedá skôr islamským krajinám. Zem ovládajú kmeňové klany ako pred stovkami i desiatkami rokov. Za cára boli ruskými šľachticmi, za Stalina vysokými straníckymi kádrami. Aj keby Rusko Gruzínsko obsadilo, nestalo by sa z medzinárodne bezpečnostného hľadiska vôbec nič. Iba by vládu prevzal nejaký takzvaný proruský klan. Problém by mali iba USA, ktoré by nemohli vytvárať ďalšiu oblasť napätia a provokovať na hranici Ruska s podporou Turecka.

Z vojenskej pomoci NATO sa má tešiť tiež Ukrajina. Rozkradnutý a ekonomicky zrútený štát živí EÚ a vyzbrojujú USA. Po americkom prevzatí majdanu je určený predovšetkým ako nástupište k vojne s Ruskom. Na právo ruských obyvateľov Donbasu na sebaurčenie sa bojovníci z NATO neobzerajú. Dokladom ich mierumilovnosti je tvrdošijný odpor ukrajinského vedenia proti zriadeniu bezpečnostného koridoru okolo Donbasu. Tak by bolo možné jednoznačne zistiť, kto neustále vyvoláva prestrelky, čo im samozrejme nevyhovuje. Ich neochota k mierovému riešeniu dokazuje, kto na Donbase vyvoláva vojnu s podporou USA a EÚ.

Po zastavení bojov by nemohli omieľať v médiách nezmysly o ruskej agresii proti Ukrajine a vojenskej podpore separatistov zo strany Ruska. Potentáti z NATO hovoria neustále o mohutnej vojenskej podpore Donbasu zo strany Ruska a pritom nie sú schopní nič doložiť, rovnako ako v prípade zostrelenia kórejského dopravného lietadla. Celá ich nenávistná rétorika sa opiera o výmysly, ohováranie a zatajovanie faktov. Pritom Rusi mohli dávno zabrať celú Ukrajinu a ešte by boli vítaní ako osloboditelia od chudoby a teroru zlodejských oligarchov, ktorí si urobili zo štátu súkromnú firmu. Bez ruskej humanitárnej pomoci by pravdepodobne došlo s podporou NATO ku genocíde obyvateľov Donbasu rovnako ako Srbov v Kosove a nikomu z európskych humanistov a bojovníkov za sebaurčenie národov by to nevadilo.

Rozmiestnenie štyroch práporov NATO v Pobaltí vyzerá takmer nevinne. Velenie NATO vyhlasuje, že sú slabé na to, aby mohli ohroziť Rusko. V tom prípade sú samozrejme slabé aj na to, aby pred Ruskom ubránili pobaltské krajiny, kde je pomerne úzky manévrovací priestor s morom za chrbtom. Pri použití jadrových zbraní by sa zástavy z veľkej časti vyparili v niekoľkých sekundách a zvyšná výzbroj i munície by bola z veľkej časti nepoužiteľná. Na prvý pohľad teda ich dislokácia v Pobaltí nedáva žiadny vojenský zmysel s výnimkou akejsi demonštrácie sily a vojensko-politického zapojenia krajín EÚ do americkej agresie proti Rusku. Smiešna teória, že budú tvoriť akýsi drôt, o ktorý útočiaci Rusi zakopnú, sú dobré len pre naivných vojenských "odborníkov" vystupujúcich v ČT 24 a dôverčivých divákov. Rusko nemá potenciál k útočnej vojne proti NATO.

V praxi sa jedná o viac ako 4000 vojakov, čo je jedna mechanizovaná brigáda americkej armády a výrazne viac než podobná naša brigáda. Počty vojakov sú ťažko kontrolovateľné. V čase striedania a cvičenia môže počet vojakov NATO v Pobaltí výrazne vzrásť. V takom prípade by získali s využitím námornej a leteckej prevahy NATO a s podporou mobilných amerických síl dostatočne silnú pozíciu k útoku na Rusko. Tu nesmieme zabúdať, že Rusko má iba okolo 300 000 vojakov pozemných síl a bráni hranicu od Nórska na severe po Gruzínsko na juhovýchode, teda front okolo 3000 km. K tomu ešte rozsiahle oblasti na ďalekom východe a na severe. Vychádza s biedou nejakých dvadsať či tridsať vojakov na kilometer obrany v Pobaltí. Tí sa musia samozrejme striedať a všetci nie sú príslušníkmi bojových útvarov, takže reálne počty sú nižšie ako 250 000 nasaditelných vojakov, čo je menej ako nemecký Bundeswehr a poľská armáda dohromady. Na kilometer hranice ich bude v najviac ohrozených oblastiach nanajvýš okolo piatich, a to bez záloh. Aj v prípade logického sústredenia do mobilných útvarov je to úplný nedostatok k účinnej obrane, zvlášť v prípade útoku na niekoľkých miestach. Počty poklesnú aj z dôvodu bojových a nebojových strát. Jedna či dve brigády NATO môžu v takomto prípade znamenať veľa. Aj "obyčajné" štyri prápory nebezpečne ohrozujú ruskú enklávu v priestore Kaliningradu, čo naopak povedať nedá. V tomto priestore je umiestnená časť protilietadlovej a protiraketovej obrany Ruska chrániaca predovšetkým Petrohrad. Už v prípade jej napadnutia možno očakávať ruský jadrový úder.

Úlohou uvedených práporov či brigády je predovšetkým zoznamovanie vojakov európskych krajín NATO s priestorom útoku proti Rusku. Preto má dochádzať k rotácii. V jej prípade možno zakryť aj narastaniu počtu vojakov zostavajúcich na mieste. Vojaci ďalej budú pripravovať zodolnenú infraštruktúru a sklady vojenského materiálu, ktoré majú umožniť rýchle nasadenie veľkého počtu ďalších vojakov NATO v Pobaltí. Mnohonárodné prápory NATO možno preto hodnotiť ako nepriateľský akt prípravy k agresii proti Rusku.

NATO sa tiež chystá zvyšovať počet svojich vojakov a techniky v priestore Čierneho mora. Tu sa môžeme spýtať, či tam dochádza k ohrozeniu niektorého štátu NATO. Samozrejme nie, takže k posilňovaniu neexistuje reálny dôvod okrem americkej rozpínavosti a agresie. Iba došlo k tomu, že USA stratili možnosť vybudovať svoju námornú základňu na Kryme, zameranú proti Rusku. Preto sa USA bezohľadne snažia pomocou európskych sankcií donútiť Rusko na vrátenie Krymu s jeho obyvateľmi zfašizovaným ukrajinským oligarchom. V prípade potreby bude vylodenie amerických a tureckých síl na juhu podporovať americkú agresiu v Pobaltí a na Ukrajine. Čo by sa stalo, keby USA nezvyšovali počet svojich lodí a vojakov v Čiernom mori? Samozrejme by sa nestalo nič. Ruská armáda mohla už dávno stáť na hraniciach Rumunska, ale evidentne nemá o niečo také záujem, pretože nechce vyvolať vojnu.

Niektorí reprezentanti NATO sa na summite rozhodli pokrytecky prezentovať ako mierotvorcovia tvrdeniami, že je potrebné pokračovať v dialógu s Ruskom. Zároveň však Rusko označujú za nebezpečenstvo a ohrozenie krajín NATO, s ktorým je potrebné konať z pozície sily, a zvyšujú počty vojakov okolo ruských hraníc. Je tu evidentný rozpor slov a činov. Od vzniku NATO zatiaľ nedošlo k útoku Ruska (predtým podstatne silnejšieho ZSSR) na niektorú z členských krajín. Vzhľadom k pomeru síl na to pravdepodobne ani nedôjde. Z čoho teda vyplýva mediálna kampaň o ruskej agresii a ohrození štátov NATO? Ide iba o snahu na vytvorenia podpory obyvateľov EÚ s americkou agresiou proti Rusku.

V neposlednom rade sa objektom summitu NATO stalo horúčkovité vyzbrojovanie európskych armád, samozrejme predovšetkým americkými zbraňami. Krajiny EÚ potácajúce sa dlhodobo v chronickej hospodárskej kríze a zadlženosti s desiatkami miliónov nezamestnaných majú miesto oživenia ekonomiky a investícií do svojich občanov živiť akcionára amerického zbrojného priemyslu.

Pri hodnotení summitu NATO vyvstávajú pochybnosti a postojoch Nemecka a Francúzska. Prezident Hollande označil Rusko za partnera k veľkej nevôli mnohých činovníkov Aliancie. Zároveň pokračujú práce na ropovode North Stream z Ruska do Nemecka. V nemeckej pravicovej tlači sa množia útoky proti sociálnym demokratom, ktorí sú označovaní ako trójske kone Kremľa. Ozývajú sa hlasy o potrebe dialógu s Ruskom a pochybnosti o podpore Ukrajine.

Práve táto otázka ukazuje, že všetko je prepojené so všetkým, predovšetkým bezpečnosť a ekonomika. Možno konštatovať, že v hlavách niektorých reprezentantov európskych štátov NATO pravdepodobne začína svitať. Zrazu im dochádza, že ich Európa by sa skutočne mohla stať dejiskom jadrovej vojny s Ruskom vyvolanej súčasnou vládou USA. A mŕtvi a zdravotne postihnutí by sa pravdepodobne počítali na stovky miliónov. Predstavy našich mediálnych vojnových štváčov, že by sa im jadrové žiarenie a spad vyhli (snáď preto, že verne slúžia USA?), len ukazujú ich odbornú úroveň.

Súčasná nová studená vojna a politika protiruských sankcií nariadených z USA poškodzuje predovšetkým nemeckú a francúzsku ekonomiku. Nemecké miliardové kontrakty na železničné vozidlá a metro v Moskve prevzala Čína. Na uvedenom kontrakte sa mali podieľať aj slovenské divízie spoločnosti Siemens. Naše hospodárstvo, predovšetkým priemysel, je silne naviazané predovšetkým na najviac postihnuté Nemecko. Oficiálne tvrdenie, že embargo sa nás takmer netýka, má ďaleko k realite. A taký kontrakt sa získava raz za niekoľko desiatok rokov. Vtip je v tom, že čím dlhšie sankcie potrvajú, tým menšia bude možnosť vrátiť sa na ruské trhy, pretože ju obsadia iní. Naopak americký export do Ruska rastie.

Poľnohospodári vo Francúzsku a v Poľsku nevedia, čo s mäsom a zeleninou, ktoré predtým vyvážali do Ruska. Niektorí už skrachovali. Ďalší sa snažia s mohutnou finančnou podporou svojich vlád dostať svoju produkciu na slovenský trh, ktorý naša vláda nechráni, ako obvykle. Tu si môžeme pripomenúť "skvelé" prístupové podmienky prerokované v Bruseli bývalým socialistom Teličkou, dnes jedným z pilierov hnutia ANO. Tým je ohrozená a ničená naša poľnohospodárska výroba (s výnimkou Agrofertu), vrátane bezpečnostných a sociálnych dôsledkov. O nejakej sebestačnosti z hľadiska produkcie bravčového mäsa a ďalších produktov už nemôžeme v rámci EÚ ani snívať. O kvalite tiež nie. Vďaka sankciám sme zaznamenali ďalší pokles a dosahujeme už len 60% schopnosti samozásobenia mäsom v porovnaní s koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Výrobu cukru sme takmer celú zničili. Situácia je horšia ako po skončení druhej svetovej vojny. V rade potravinových komodít sme na tom horšie ako Rusko, a mnohí naši politici a mediálny pracovníci sú celí žhaví ísť do vojny.

Namiesto aby sme potraviny vyrábali, prípadne so ziskom vyvážali (s výnimkou piva), musíme ich nakupovať v zahraničí. A budeme tak na zahraničí čoraz viac závislí, čo je bezpečnostná katastrofa. Znamená to ďalšie zbytočné výdavky do budúcnosti. Kde vezmeme peniaze na stále rozsiahlejší nákup potravín, energetických surovín, zvýšenie úbohých platov väčšiny pracujúcich občanov, dôchodky na úrovni zodpovedajúcej životným nákladom, podporovanie mračná umelcov, parazitov v politických neziskovkách a ich migrantov a ešte mohutné zbrojenia, keď minister obrany (ANO) sľubuje s podporou ministra financií (ANO) nárast výdavkov na zbrojenie z 1% na 2,5% HDP?

Samozrejme si požičiame u nejakej americkej banky, aby sme mohli nakupovať nekvalitné americké potraviny a americké vrtuľníky na americkú vojnu proti Rusku. Aby aj naši vnuci mali celý život čo splácať, zatiaľ čo iní sa budú bezpracne váľať v peniazoch. Summit NATO nie je len o vojne s Ruskom, ale aj o životnej úrovni a budúcnosti prevažnej väčšiny z nás občianskej väčšiny. Nezabúdajte na to pri voľbách!

Snaha niektorých európskych politikov o zachovanie kooperácie s Ruskom z hľadiska obchodu s ropou a zemným plynom je logická. Predovšetkým ide o zachovanie rôznych zdrojov energetických surovín z hľadiska možného výpadku niektorého z nich. Rusko reálne nikoho neohrozuje a svoje záväzky plní. Je logické, že nie je pripravené neustále zásobovať zadarmo nepriateľský ukrajinský režim. Európske krajiny zároveň pochopili, že dodávky ruskej ropy sú menej náchylné k výkyvom ako konkurenčné z vojnou a bezpečnostnou nestabilitou zmietaných regiónov severnej Afriky a islamských krajín. Mnohé islamské krajiny sa navyše snažia pri obchodnej kooperácii presadzovať politické podmienky od možnosti migrácie svojich občanov, až po ich voľný pohyb do Európy v rámci islamizácie, ako Turecko. Rusko si politické podmienky nekladie a jeho občania nie sú migrantmi a žiadateľmi o sociálne dávky v Európe.

Nemožno sa preto čudovať, že niektorí európski politici volajú po zachovaní partnerských vzťahov s Ruskom. Konečne tak nasledujú nášho prezidenta, ktorý dáva vo svojich prejavoch vo vzťahu k Rusku dlhodobo prednosť národným záujmom a uvážlivému hodnoteniu situácie pred hysterickými, primitívnymi a emotívnymi prejavmi, ktorými sa predvádzajú v médiách jeho protivníci v cudzích službách.

Nela Lísková reprezentujúca spoločne s pánom Obrtelom samozvanú Národnú domobranu sa vyhlásila za honorárnu konzulku takzvanej Doneckej republiky. Lidové noviny zároveň napadli Národnú demokraciu a jej Národnú domobranu s tým, že vytvárajú ozbrojené formácie a disponujú v republike deväťdesiatimi pobočkami. Aký je váš názor?

Akcia Nely Lieskovej nepostrádajú rysy komična a je pravdepodobne vedená snahou o zviditeľnenie sa za každú cenu. Žiadna Donecká republika neexistuje, a neuznáva ju ani Rusko. Honorárna konzulka by mala byť vybavená patričnými dokumentami a potvrdená, či aspoň akceptovaná úradmi. Inak totiž nemá žiadnu praktickú hodnotu. Konzuli napríklad realizujú vízovú agendu. Jej čin môže viesť nanajvýš k tomu, že národná domobrana bude v médiách prezentovaná ako spolok nebezpečných proruských agentov. Ale aj to je možno cieľom.

Zažil som vystúpenie dvoch reprezentantov národnej domobrany v priestoroch snemovne parlamentu ČR pri prezentácii návrhu zákona o referende poslankyňou Havlovou za Úsvit. Jeden vykrikoval, že majú sto tisíc ozbrojených a skvele vycvičených príslušníkov a urobia v tejto krajine poriadok, a druhý, že za všetko môžu židia. Nikomu to nevadilo a nič sa nedialo. Nestačil som sa čudovať. Keby niečo také povedal verejne Martin Konvička, tak by ho odtiahli v putách.

Keď porovnám situáciu s nenávistnou mediálnou kampaňou a šikanovaním Martina Konvičku za akési dávne reči na Facebooku, niektoré i vymyslené, a trestným stíhaním Martina Meliorisa (predtým ČS vojaci v zálohe) za jednu vetu v televízii, nemožno prehliadnuť úplne rozdielny prístup prokurátorov a polície. Bez ohľadu na všemožné výhovorky je národná domobrana súčasťou národnej demokracie a je vedená pánom Krejčím, ktorý je zástupcom Adama Bartoša pre Juhočeský kraj. Krejča bol najprv vylúčený pre svoje antisemitské a rasistické názory z aktívnej zálohy AČR. Následne musel po hanebnej dezercii Marka Obrtela z rovnakého dôvodu opustiť vlasteneckú iniciatívu ČS vojaci v zálohe. Tú sa snažil s pomocou doktora Obrtela premeniť vo formácii podriadenú národnú demokraciu a zároveň využiť ako výťah do politiky. Apolitickí záložáci však politické ambície tejto dvojky sklamali. Partajnicky zameraná činnosť viedla zároveň k mediálnej diskreditácii uvedenej iniciatívy poctivých vlasteneckých záložákov s cieľom ju rozbiť, čo sa čiastočne podarilo.

Celý projekt národnej domobrany silne pripomína provokačnú akciu tajných služieb, v súčasnosti by sa logicky jednalo o BIS. Možno predpokladať, že svojimi agentmi infiltrovala vedenie národnej domobrany, ak priamo neiniciovala jej založenie. Cieľom je v prvej fáze vytvorenie zoznamov spurných občanov a následne pravdepodobne vyprovokovanie, ak nie doslova vytvorenie nepriateľskej konšpirácie (najlepšie s ruskými agentmi z Donecka), prípadne agresívne protištátnej akcie.

Schéma pripomína akcie štátnej bezpečnosti v päťdesiatych rokoch, avšak rozsah je podstatne väčší. Nejaký aktívny, či manipulovateľný hlupák nepoužívajúci vlastný mozog sa na špinavú prácu ľahko nájde. Prípadne možno niekoho vydieraním donútiť, či podplatiť. V praxi sme to videli pri profesionálne organizovanom rozbití vlasteneckej iniciatívy Blok proti islamu, pretože spoločne s úsvitom - Národná koalíciou vytvárala najsilnejšiu vlasteneckú politickú stranu ako alternatívu antinárodnej koalície vedenej hnutím ANO.

Možno predpokladať, že cieľom je vytvorenie podmienok pre zásah silových zložiek štátu voči nespokojencom s politikou USA, EÚ a našej vládnej antinárodnej fronty, ďalej zákaz všetkých vlasteneckých organizácií kritizujúcich EÚ a NATO, a v neposlednom rade odobratie legálne držaných zbraní bezúhonným občanom. Môže sa tak diať aj cestou nejakého českého majdanu, ktorý rovnako ako na Ukrajine nepovedie k lepšiemu životu, ale naopak k posilneniu oligarchizáce a pozícií reprezentantov cudzích záujmov z vládnej antinárodnej fronty. Výsledkom bude predovšetkým ďalšie obmedzenia občianskych práv a slobôd, zastrašenie obyvateľov a posilnenie útlaku, počnúc cenzúrou internetu. To sa prejaví vo voľbách znížením podpory vlasteneckých euroskeptických strán, pokiaľ budú ešte existovať. Článok v lidovkách môže byť prvým krokom.

Najvyšší štátny zástupca Zeman vo výročnej správe Najvyššieho štátneho zastupiteľstva uviedol, že Polícia ČR je v rozklade, pričom policajti nie sú schopní nielen vyšetriť konkrétne kauzy, ale dokonca ani spísať riadne protokoly. Navyše uviedol možnosť prenikaniu organizovaného zločinu do štruktúr polície. Nejedná sa o doklad zrútenia základov bezpečnosti a právneho štátu?

Problémy našej polície vyplývajú z toho, že nie je apolitická. To by mal byť základná požiadavka na všetkých úradníkov a ďalších pracovníkov štátnej správy, konkrétne vojakov, policajtov, colníkov, pedagógov na školách všetkých stupňov platených štátom, personál štátnych podnikov, štátnych médií a ďalších pracovísk, vrátane nemocníc platených štátom.

Namiesto toho je polícia už štvrť storočia cieľom všemožných politických tlakov, horších než v prípade armády. Najskôr sa z ideologických dôvodov zbavila veľkej časti odborníkov s praxou. Pritom policajt sa dobrým policajtom stáva zhruba po desiatich rokoch služby. Od koho sa má začiatočník učiť ako od skúseného kolegu? Nemožno sa čudovať, že kriminalita po novembri 1989 vzrástla o 300% a nedarí sa ju znížiť. Realitou je skôr ďalší nárast maskovaný byrokratickými opatreniami, pričom kriminalita v oblastiach drog a majetku, predovšetkým korupcia, je už v podstate mimo kontrolu, nieto postihu.

V rámci rezortu vnútra je možné dosadiť civilné osoby z oblasti mimo rezort na vysokú vedúcu pozíciu v polícii a udeliť jej k tomu hodnosť až plukovníka, hoci takýto človek neodslúžil ani hodinu. Takéto politické hrátky samozrejme dlhodobo rozvracajú rezort. Keď sa k tomu pridá súčasná destabilizačná snaha majiteľa firmy ÁNO o ovládnutie polície ČR, možno situáciu hodnotiť ako skutočne vážnu. Nemožno si predstaviť nič horšie ako privatizáciu polície. Určitým kladom je fakt, že uvedené problémy zasahujú predovšetkým horné poschodia polície.

Avšak nemožno prehliadnuť naozaj podivuhodné príhody typu údajnej samovraždy českej dievčiny trinástimi ranami nožom na večierku u islamského narkomafiána, ktorú potvrdili policajní vyšetrovatelia. A nejedná sa len o tento prípad. Predovšetkým mladší policajti rýchlo strácajú ilúzie, ak zatknú páchateľa trestnej činnosti a sudca ho krátko nato prepustí na slobodu. Základom nespokojnosti policajtov a klesajúceho záujmu o kvalitný výkon služby je okrem byrokracie práve tendencia podporovať práva zločincov nad práva ich obetí a netrestať porušovanie zákona. Takáto dezilúzia môže viesť aj ku korupcii.

Právny štát je len chimérou, ak sa právo a zákony neopierajú o spravodlivosť a záujem občianskej väčšiny. Naša republika však pôsobí dojmom štátu, kde zákony slúžia predovšetkým k vlastnému porušovaniu, nemožnosti vymáhania práva a stabilnej nespravodlivosti v prospech samozvaných antinárodných elít. Dokladom je už fakt, že u nás dodnes neexistuje funkčný zákon o referende v dôležitých, predovšetkým medzinárodných otázkach, aký je v civilizovaných krajinách bežný. To však nie je vinou polície, ale politikov, a to ako mnohých našich, tak z Bruselu. Súčasnú EÚ môžeme označiť za karikatúru spravodlivosti a zákonnosti.

Ilegální migranti ostávajú stáť na hranici medzi Maďarskom a Srbskom, pretože Maďarsko minimalizovalo možnosť ich priechodu a vracia ich väčšinu späť. Čo bude ďalej?

Maďarsko sa statočne postavilo islamizácii východnej Európy a musíme mu za to byť naozaj vďační. Chráni totiž aj slovenskú a našu južnú hranicu. Migranti sa pravdepodobne budú ešte nejakú dobu pokúšať, s pomocou rôznych neziskoviek, nejako pokračovať na svojej ceste za nemeckými sociálnymi dávkami. Dôležité je, že bol vydaný jasný signál. Tadiaľ cesta nevedie. Výrazné obmedzenie balkánskej trasy islamskej invázie do Európy je zásluhou predovšetkým vlád a ozbrojených síl Macedónska a Maďarska, nie politiky Nemecka a vedenia EÚ, ktoré sa snažili všetkými spôsobmi uzavretie cesty odďaľovať a vytvárali nefunkčné a drahé spojenectvo s Tureckom.

V súčasnosti nás ďaleko viac ohrozuje ilegálna migrácia zo severnej Afriky, predovšetkým do Talianska. Tu opäť účinne pomáhajú EÚ aj NATO svojimi loďami pri zachraňovaní ilegálov na dohľad afrických brehov a ich prepravou cez stredozemné more do Európy. Do konca roka ich pravdepodobne bude rovnaké množstvo ako v minulom roku. Len sa o tom v médiách veľa nehovorí. Nemožno samozrejme prehliadnuť ani oficiálnu legálnu migráciu, ktorú vyrábajú rôzne neziskovky. Stačí sa pozrieť, koľko evidentných Afričanov pribudlo za posledný rok v Prahe. Zaujíma sa niekto, čím sa živia? Multikultúrna islamská invázia potichu pokračuje s neztenšenou intenzitou za podpory NATO a vedenia EÚ.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)