Schyľuje sa k boju "buď-alebo". Nemecko uzavrelo pakt s Ruskom. A víťazom sa stáva ...

thumbnail

Na úvod niekoľko správ: Ruské systémy S-400 v Sýrii menia pravidlá hry. Rusko má proti IS zahájiť veľkú operáciu. Tisíce ruských vojakov mieri k arménsko-tureckej hranici. Rusi sa v Sýrii opevňujú. Dalo by sa pokračovať, vybrala som len tie nejbombastickejšie. Všetky možno zhrnúť do faktu, že v Sýrii prituhuje. Prečo? Tú najpodstatnejšiu informáciu priniesol pred niekoľkými dňami Miroslav Topolánek, keď bol hosťom ČT24 na tému zdanlivo nezávislému. Musím s ním súhlasiť s jeho kritikou, že médiá informujú tak, že vôbec nevedia, o čo ide (a obávam sa, že sa to týka aj alternatívnych médii). Predovšetkým ale súhlasím s jeho vetou, že "Nemecko uzavrelo pakt s Ruskom". A úplne chápem jeho rozhorčenie zo zostrelenia ruského lietadla Tureckom - americké plány a ich niekoľkoročná snaha tým práve dostali veľmi na frak. Ale o Topolánkovi neskôr.

Všetko začalo rozpadom ZSSR

Rozpad Sovietskeho zväzu a pád komunizmu prebehol pod taktovkou globálnych vodcov - GP. Zorganizovali ho politici, ktorí slúžili záujmom globalistov - na ruskej strane bol tým najväčším Gorbačov, jeho pokračovateľom bol Jeľcin. Dnes všetci vedia, že rok 89 bol organizovanou akciou, ktorá mala spojiť Západ a Východ v jeden celok. Účelom bolo rozložiť to, čo bolo, a znova to zložiť v nový celok (ako v roku 1993 spieval Karel Kryl - Pod střechou velké partaje zase se všichni sejdem). Zjednotená EÚ, rozšírená o bývalé sovietské republiky až do Ruska. Potom zjednotený Blízky východ, tiahnuci do Európy a plán o európskom kalifáte. Všetko išlo ako po masle - Európa nastúpila západnú cestu privatizácie, homosexuality, multikulturalizmu, likvidácie kresťanstva. To isté úspešne prebiehalo aj v Rusku - kým v roku 2000 Jeľcina nenahradil Putin. Jeho vlastenecká politika sa stala prekážkou pre Globálneho prediktora, ale zhatila aj hegemonské záujmy USA, ktorým Jeľcin veľmi dobre slúžil . USA nepochopili, že zjednocovanie Európy a rozklad Ruska sa dejú kvôli nástupu Číny na ich miesto a po nástupe Putina rozohral svoju hegemonsku hru, známu ako plán "Sedem krajín do piatich rokov" - pozri video, z ktorého citujem:

"V roku 1991 som mal stretnutie s Paulom Wolfowitzom (bývalý prezident Svetovej banky a v tom čase 2. námestník Ministerstva obrany USA, čo bola veľmi vysoká funkcia) a povedal som mu, že musí byť iste spokojný s operáciou Púštna búrka (Kuvajt). A on mi odpovedal: No, hej, ale nie tak celkom, pretože pravdou je, že sme sa chceli zbaviť Saddáma Husajna a to sa nepodarilo. Ale jednu vec sme sa naučili - zistili sme, že môžeme na Blízkom východe použiť svoje vojská a Sovieti nás nezastavia. Máme teraz tak päť až desať rokov, aby sme vyčistili túto oblasť od starých sovietskych vplyvov skôr, ako vstane nová veľká superveľmoc, čo nám bude môcť byť rivalom.

Desať dní po 11. septembri som prechádzal Pentagonom (kde inde by som vtedy mal byť) a zavolal mi veliteľ pobrežných vôd USA, nech prídem k nemu do kancelárie. Tam mi povedal, že chce, aby som vedel, že napadne Irak. Prečo? Spýtal som sa ho, má to nejakú súvislosť s teroristickými útokmi? Bohužiaľ, je to ešte oveľa horšie. Práve som dostal toto Memorandum od Ministerstva obrany. Píše sa tam, že máme zaútočiť a zničiť vlády v siedmich krajinách do piatich rokov. Začneme Irakom, potom sa presunieme do Sýrie, Libanonu, Somálska, Sudánu a Iránu. Toto je oficiálny bojový plán? - Spýtal som sa ho. Áno, pane! "

Plán sa začal po nástupe Putina, a to v Afganistane v roku 2001. Po Kuvajte (1991 - pokus o zvrhnutie S. Husajna a potvrdenie, že na Gorbačova je spoľahnutie a Sovieti naozaj nechávajú v tejto oblasti USA voľnú ruku) prišiel teda na rad Afghanistán (október 2001). A ďalšie: Irak (2003 a zvrhnutie Husajna), Sýria (2011 a občianska vojna),) Libanon (strategické územie pre Izrael a Sýriu a večné boje, v roku 2006 cedrová revolúcia). Ďalej sa USA angažujú v Afrike: Sudán (1996 útoky kvôli pobytu bin Ládina na tomto území, v roku 2003 povstanie). Pod názvom "Arabská jar" sú do hry ťahané ďalšie africké štáty: Líbya (2011 a zvrhnutie Kaddáfího), Egypt (2011 a zvrhnutie prezidenta Mubaraka). Tiež nevynechajte Alžír (1991 zvrhnutie prezidenta a doteraz vojenská vláda a výnimočný stav) a Maroko (od roku 1999 vládne kráľ Mohamed IV., Ktorý má s USA dobré vzťahy, preto o Maroku moc nepočujeme). Etiópia je tiež priateľ USA (v roku 1991 sa odvrátila od Sovietov a stala sa strážcom amerických záujmov cez vojny so susednou Eritreou). V hľadáčiku USA je ďalej Somálsko (vstup americkej armády v roku 2007) a na úplne opačnej strane je to dokonca aj Pakistan, sused Afganistanu a predovšetkým Ruska (Al-Kájida, atentát na Buthovou v roku 2007).

Čo je na týchto akciách podstatné je, že ladili so záujmami GP. Nielen USA, ale ani GP si nepraje silné Rusko, pretože ako USA tak GP v ňom vidia konkurenta svojich záujmov. A obom sa 11. septembra a "teroristický" útok v New Yorku hodili, pretože to bol spúšťač nástupu USA na Blízkom východe v rámci hegemonských záujmov a začiatok konfliktu dvoch náboženstiev a nástupu Iránu a Číny v rámci globálnych záujmov. Do dvoch rokov od pádu komunizmu a do roka od nástupu Putina došlo k začatiu toho, čo dnes na Blízkom východe (ale aj v prisťahovaleckej kríze Európy) vidíme ako veľké finále, ktoré prebieha na turecko-sýrskej hranici a v Sýrii.

Za všetkým je uhlík a jeho rúrky

Od "Napadnutia Kuvajtu" a od vstupu USA do Afganistanu v roku 2001 Rusko sa celému dianiu prizeralo. Na Blízkom východe malo len jeden záujem - Sýriu, ktorá je brzdou pre prívod blízkovýchodnej ropy a plynu do Európy. Sýria je poistkou, že Európa je energeticky závislá na Rusku. Rusko ekonomicky stojí predovšetkým na exporte plynu a ropy, ale rovnako tak platí, že kto má moc nad svetovými zásobami plynu a ropy, ten má moc nad celým svetom. A o túto moc usiluje ako GP, tak USA. Najväčšie zásoby ropy a plynu mimo Ruska sú na Blízkom východe - Saudská Arábia, Katar, Kuvajt, ale aj Irak a obzvlášť Irán (Irán má po Rusku druhé najväčšie zásoby plynu na svete a údajne Rusko dokonca už predčil). A zatiaľ čo USA sa snažia energeticky významné krajiny striedavo ovládať (od Saudskej Arábie k Iránu), GP sa snaží tieto krajiny zjednotiť (sunniti a šiiti vs. kresťania) a potom ich ovládnuť ako jeden celok (európsky kalifát).

V roku 2002 vznikol plán, ako ovládnuť blízkovýchodné zdroje a stať sa vodcom sveta. Boj prebieha medzi USA a globálnym prediktorom, obaja hráči však majú ešte spoločného nepriateľa - Rusko. Keby Blízky východ získalo na svoju stranu a na to pripočítalo vlastné zdroje, bol by to veľký globálny hráč. USA i GP pritom potrebujú Rusko slabé a chudobné, preto ho vytláčajú z exportu zdrojov a znižujú predajné ceny. Na čom sa od nástupu Putina najviac pracuje, je energetická nezávislosť Európy na Rusku.

K tomu v roku 2002 vznikol veľký projekt Nabucco. Plynovod mal v budúcnosti zásobovať Európu plynom z Ázerbájždánu (partner NATO), prechodne plynom z Ruska cez Turecko a do budúcnosti plynom a ropou z Egypta, Iraku a - Iránu! V budúcnosti ale mal úplne odstaviť ruské energetické zdroje z Európy.

Na oboch obrázkoch je zjavné, že projekt okrem Azerbajdžanu počítal s blízkovýchodnými zdrojmi (Irán), prechodne počítal aj s Ruskom (South stream) a blízkovýchodný zdroj vedie cez územie Turecka. Po dlhých rokovaniach, kedy najväčšou prekážkou bolo Turecko, ktoré si diktovalo podmienky, bol projekt v roku 2009 schválený a v Ankare podpísaný. Pri tej príležitosti vtedajší premiér Topolánek vyhlásil, že Nabucco zabezpečí Európe slobodu, čím vlastne povedal, že Európa sa odkloní od Ruska a potvrdí spojenectvo s USA (čím o i potvrdil, aké záujmy vo vláde reprezentoval).

Plynovod Nabucco bol schválený bez ohľadu na to, že sa v tom čase vôbec nevedelo, z akých zdrojov bude naplnená taká kapacita, akú Európa potrebuje a akú má istú z Ruska. Azerbajdžan bol schopný dodávať iba nejakých 30 percent a Irán bol v tej dobe v nedohľadne. Zrejme aj to bol dôvod, prečo v roku 2013 projekt Nabucco skrachoval a Európa naďalej zostala energeticky závislá na Rusku - viď Fiasko pre EÚ.

Snahy o oslabenie Ruska vedú cez Ukrajinu a Turecko

Nabucco skrachovalo v roku 2013. Vo februári 2014 došlo k ukrajinskému Majdanu, ktorého cieľom bolo zatvorenie ruských rúrok do Európy a tým ekonomické oslabenie Ruska, a ďalej snaha o vyvolanie občianskej vojny v Rusku a v neposlednom rade snaha o vyvolanie vojny s Ruskom. Medzitým sa však intenzívne pracovalo na Blízkom východe s tým cieľom, aby z neho boli energetické rúrky do Európy zavedené. Po odstavení Ukrajiny čo by tranzitnej krajiny si Turecko začalo uvedomovať svoj tranzitný význam ako pre plyn z Ruska, ako aj z Blízkeho východu (obzvlášť z pre neho konkurenčného Iránu). Turecko začalo svoj tanček, kedy bolo tu na strane USA a Európy, tú na strane Ruska, a opäť si chcelo diktovať podmienky. Výsledkom bola dohoda o South streamu - plynovodu, ktorý povedie z Ruska do Európy cez Čierne more tak, že vynechá Turecko.

K tzv. Anexii Krymu došlo na jar roku 2014. Leto prinieslo sankcie proti Rusku a jeseň prudké znižovanie cien ropy a tým pád rubľa. Nízke ceny ropy sa k likvidácii Ruska osvedčili už pri rozpade Sovietskeho zväzu, preto nastúpila rovnaká metóda. Okrem sankcií a nízkych cien ropy začala EÚ (v záujme USA) tlačiť na európske krajiny, aby zastavili výstavbu plynovodu South stream. To sa ale hodilo Turecku, pretože South stream by obišiel jeho územie a Turecko by prišlo o príjmy za tranzitu. Po tlaku EÚ prišlo na konci roka 2014 ruské oznámenie o odstúpení od South Streamu. A po návšteve Putina v Turecku vznikla dohoda o výstavbe Turkish streamu s tým, že cestu pre plyn z Turecka si Európa musí postaviť sama.

Islamský štát

Medzitým sa ale neprestalo pracovať na tranzite blízkovýchodných energetických zdrojov do Európy miesto ruských. Preto po celý rok 2014 pokračovalo dianie na Ukrajine, ale čo je najdôležitejšie, vo veľkom do hry v lete 2014 vstúpil Islamský štát.

Bol vytvorený Spojenými štátmi. A ako je známe, Spojené štáty nemajú priateľov, majú iba záujmy. Pre udržanie hegemónie dolára mal IS ovládnuť a dostať pod kontrolu všetky blízkovýchodné zdroje ropy a plynu, teda oblasti na území Líbye, Egypta, Iraku a Iránu. Predovšetkým ale mal IS odstrániť Asada - tú sýrsku brzdu, ktorá stráži, aby sa blízkovýchodné zdroje do Európy nedostali cez Stredozemné more. Rovnakou brzdou sa ale stalo aj Turecko tým, že ruskému plynu do Európy ponúklo cestu cez svoje územie (Turckish stream). Inak povedané - Turecku sa nedalo veriť ako vo vzťahu k Rusku, tak v podmienkach, ktoré si diktoval.

Na dohode s Iránom už sa pracovalo, rysoval sa teda zdroj, ktorý úplne pokryje potrebu Európy, problémom ale stále je Turecko a u Stredozemného mora Asad. Situáciu má vyriešiť vznik úplne nového štátu, ktorý zaberie kus Turecka, kus Iránu, Iraku a Sýrie. Na jeho území budú najbohatšie zdroje a za ďalšie na východe bude končiť tak, že bude mať spojenie so Stredozemným morom. Plán na konečné riešenie energetickej nezávislosti Európy na Rusku bol na svete. Pracuje sa na vzniku štátu, ktorý bude zahŕňať časť Iraku, Iránu, Sýrie a - Turecka a tým štátom je Kurdistan. Jeho spájajúcim prvkom sú Kurdi, ktorí nikdy vlastný štát nemali. Tí budú za vznik vlastného štátu vďační, v tranzite plynu a ropy teda nebudú robiť problémy. A Turecko "utrie" . K vytvoreniu Kurdistanu bol stvorený IS - neoficiálne armáda USA.

Keď to zhrnieme, USA potrebujú Turecko, pretože je proti Sýrii a potrebujú IS, pretože je tiež proti Sýrii, hlavne ale búra hranice a obsadzuje územia s ropou a tým pripravuje pôdu pre vznik Kurdistanu. Rusko potrebuje Sýriu, pretože tá je proti Turecku a tým proti záujmom USA. Ale aj Rusko je pre vznik Kurdistanu, a to z dôvodu konečného vyriešenia osmanskej otázky, s ktorou má svoje skúsenosti. Vznik Kurdistanu je spoločným záujmom USA, GP i Ruska. Význam Kurdistanu je ešte v tom, že na jeho území budú koncentrované energetické zdroje Blízkeho východu. Z toho vyplýva, že kto založí Kurdistan, ten nad ním získa vplyv a tým získa moc nad jeho zdrojmi. A ten bude vládnuť budúcnosti sveta. Inak povedané - kto umožní vznik Kurdistanu, bude mať na svojej strane predovšetkým aj Irán, o ktorý hrá tak veľké preťahovanie.

Čo je ešte významnejšie, vznik Kurdistanu je v záujme GP, pretože ten v ňom vidí zjednotenie islamských sunnitov a šiitov, ich spoločný boj proti kresťanom a vo výsledku úplne nové náboženstvo, resp. najstaršie náboženstvá sveta, náboženstvo Jezidov. To má korene pod biblickou horou Ararat na tej časti tureckého územia, ktorá má byť súčasťou Kurdistanu.

Koho GP nepotrebuje, to je Turecko (pozostatok Osmanskej ríše, ktorá trvala od roku 1299 do roku 1922), USA (ich dominanciu má nahradiť Čína) a Rusko (v globalizačných plánoch je konkurentom). Od nástupu Putina k moci Globálne prediktor prihliada súboju USA-Rusko a na Blízkom východe dáva prednosť tú jednej, tú druhej strane (naposledy chemické zbrane v Sýrii v roku 2013 a márnej snahy USA o bombardovanie v Sýrii). A pretože v odstraňovaní ruského vplyvu sa jeho záujem zhoduje so štátnymi záujmami USA, nevadil mu ani Islamský štát, ktorého účelom je vznik Kurdistanu.

V hlavnej úlohe Kurdistan

Keď som cca pred dvoma rokmi prvýkrát písala o význame Kurdistanu a Iránu a plynovodoch, netušila som, ako aktuálny článok to pre všetky ďalšie diania je a akým je vysvetlením všetkého, čo sa od tej doby na Blízkom východe deje, a to až po vyššie zmieňované vyhlásenie Topolánka v Českej televízii.

Tak si to zhrňme: V roku 2000 nahrádza Jeľcina Putin a Rusko zahajuje vlasteneckú politiku. To sa nehodí USA ani GP. V roku 2001 dôjde v USA k útoku na WTC a okamžite k nástupu USA na Blízky východ. Dianie prinesie pád vodcov tamojších krajín, pokračuje Arabskou jarou, ukrajinským Majdanom, vznikom Islamského štátu, ovládnutím ropných území a nastolováním kurdskej otázky. Rusko je odstavované od Európy a Turecko je postavené pred voľbu medzi USA a Ruskom, v oboch prípadoch však pred nutnosť vzdania sa časti územia v prospech Kurdistanu. Turecko lavíruje medzi USA a Ruskom, v medzičase sa pridáva na stranu IS v nádeji, že tým zabráni vzniku Kurdistanu, netušiac, že ​​Spojené štáty vytvorili IS práve za tým účelom. Nech s IS alebo s Kurdmi - Turecko nemá na výber, v oboch prípadoch ide o záujem USA.

Rusko prihliada a do diania nevstupuje - kým v roku 2014 nedôjde na Ukrajinu. S ňou by mohlo stratiť Krym a tým vplyv na Čiernom mori a tomu zabráni zaradenie Krymu. Trpezlivo znáša sankcie a manipuláciu s cenami ropy a prihliada, ako sa dianie na Blízkom východe posúva smerom k odstráneniu brzdy exportu ruských energetických zdrojov do Európy - Sýrie a v nej Assadom. A to nielen cez IS, ale predovšetkým cez Turecko. Od jesene 2014 začína ťaženie IS na turecko-sýrskej hranici a hlavnou témou správ sa stáva mesto Koban. Pentagon sa vyjadruje, že nemôže Kurdom proti zverstvám IS pomôcť:

Kurdom nemôže pomôcť ani Turecko, pretože by tým bolo samo proti sebe, preto robí mŕtveho chrobáka. Zo spiaceho stavu je Turecko prebudené v lete 2015, kedy dôjde k teroristickému útoku v jeho meste Suruc a kde zomiera cca 30 ľudí. Čo je pritom dôležité je, že opäť išlo o turecko-sýrske hranice, len sa boje posunuli viac na Západ - teda bližšie k Stredozemnému moru, ktoré pre Rusko stráži Asad.

Turecko bolo touto akciou donútené k nejakej reakcii. A zvolilo takú, že na jednej strane "akože" nastúpilo proti IS, ale v skutočnosti bombardovalo Kurdov. Svet bol v šoku - Turecké útoky na Kurdov sú zradou, vyhlásil aj Schwarzenberg. Bol august roku 2015 a Turecko, ktoré sa ocitlo v pozícii zradeného, ​​reagovalo tak ako reagovalo - vypustilo do Európy vlnu utečencov. A ďalej bombardovalo Kurdov a podporovalo IS v nádeji, že tak zabráni vzniku Kurdistanu.

Od Koban cez Curuc sa ale boje na turecko-sýrskych hraniciach posúvali presne tak, ako to bolo pre vznik Kurdistanu naplánované a kedy jeho najzápadnejšou časťou má byť pobrežie Stredozemného mora, teda presne to, ktoré už toľko rokov Sýria stráži v záujme Ruska:

Aj v lete roku 2015 sa Rusko stále len prizeralo, na jeseň však prišiel zlom. Bol to Putinov prejav na pôde OSN, po ktorom nasledoval nástup Ruska v Sýrii a teda proti IS. USA a Západ zostali v šoku z ruských zbraní a bojových úspechov, ten najväčší šok však spôsobil fakt, že by to mohlo byť Rusko, kto nakoniec vytvorí Kurdistan. Pretože ten, kto vytvorí a ovládne Kurdistan, ten ovládne blízkovýchodné energetické zdroje a ten získa moc nad svetom, pretože Kurdistan, to je Irak, Irán, Sýria a kus Turecka.

A cez Kurdistan všetky cesty do Európy. A je náhoda, že v Arménsku v lete prebiehala farebná revolúcia a že sa na turecko-arménsku hranicu sa sťahujú ruské vojská?

Boj o vytvorenie Kurdistanu ide do finále

Mapa ukazuje postup bojov na turecko-sýrskej hranici. Začalo to na jeseň 2014 v sýrskom Kobane, pokračovalo v lete 2015 cez turecký Suruc a teraz sa boje koncentrujú v oblasti Latakie, kde má Rusko leteckú základňu. A kde nie sú základne IS, ale iba "umiernená sýrska opozícia".

Koban, Suruc a teraz Latakia a vedľa nej výbežok hraníc Turecka, kde bolo zostrelené ruskej lietadlo
Koban, Suruc a teraz Latakia a vedľa nej výbežok hraníc Turecka, kde bolo zostrelené ruskej lietadlo
Turecká mapa trasy zostreleného ruského lietadla - čím viac k Stredozemnému moru, tým viac dianie graduje
Turecká mapa trasy zostreleného ruského lietadla - čím viac k Stredozemnému moru, tým viac dianie graduje

V reakcii na zostrelenie lietadla Rusko premiestnilo krížnik Moskva: "Po útoku tureckej stíhačky F-16 na ruský bombardér SU-24, krížnik Moskva, nachádzajúci sa vo východnej časti Stredozemného mora od konca septembra, bol predislokovaný bližšie k pobrežiu Sýrie. Podľa informácie Generálneho štábu Ozbrojených síl RF gardový raketový krížnik Moskva, vybavený systémom protivzdušnej obrany Fort, analogickým C-300, 25. novembra zaujal určenú pozíciu v pobrežnej časti sýrskej provincie Latakia a začal svoju bojovú službu na zabezpečenie PVO ruskej leteckej základne Hmeimim.

Dodoha s Iránom

V lete 2015 došlo ale aj k inej veľmi zásadnej udalosti - bola uzavretá jadrová dohoda s Iránom. Tým došlo k ukončeniu proti-iránskych sankcií a tým k možnosti exportu jeho energetických zdrojov. Došlo teda k tomu, s čím už v roku 2002 do budúcnosti počítali USA projektom Nabucco - teda k možnosti nahradiť ruský plyn iránskym a tým konečne docieliť energetickú nezávislosť Európy na Rusku. Brzdou ale stále bolo Turecko, cez ktoré by tranzit viedol, preto sa naďalej pracovalo na vzniku Kurdistanu, ktorý by turecké územie nielen nahradil, ale zároveň prepojil všetky blízkovýchodné energetické zdroje. Po dohode svetových mocností s Iránom a po teroristickom útoku v tureckom meste Suruc Turecko aj Rusko pochopili, že vznik Kurdistanu je na spadnutie. A že teraz ide o to, kto bude jeho stvoriteľom. A že tým bude ten, kto ovládne najvýchodnejšiu časť, teda tú, ktorá predstavuje vstup na Stredozemné more. A ktorú dlhodobo chráni Asad v prospech Ruska.

Ak zvíťazí USA, bude to znamenať nielen ich ovládnutie blízkovýchodných zdrojov, ale súčasne aj odstavenie ruských. A to je záujem, o ktorý okrem USA ide aj GP, preto necháva USA hrať ich hru. A to vrátane migrácie do Európy a vrátane vzostupu Iránu.

A v tejto fáze do diania vstupuje vstupuje Rusko a stavia sa na stranu Asada. V skutočnosti ale ide o boj o to, kto stvorí a následne ovládne Kurdistan. Je to boj medzi USA a Ruskom a konflikt Turecko vs. Sýria je iba zástupným. Ale súčasne je to boj medzi GP a Ruskom a tým boj o to, čie predstava globalizácie zvíťazí. Pretože kto ovládne blízkovýchodné zdroje, ten bude vládnuť svetu.

A zatiaľ čo Sýrii (a zrejme ani Iránu) by Kurdistan pod vplyvom Ruska nevadil, Turecko sa v nádeji, že vzniku Kurdistanu zabráni, spojilo s IS. Ale tým s USA, ktorým ide iba o vznik Kurdistanu a tým o udržanie dolára cez ropu a plyn, nie o Turecko. Ropu a plyn nemá ani Európa, ani Čína. Rusko by mohlo zostať sebestačné, ale teraz ide o to, kto bude ropu a plyn predávať Európe a Číne. Ide o nadvládu nad Európou a Čínou, o tu ale ide ako USA, tak GP. Čo ich spája je záujem, aby na Blízkom východe nezvíťazilo Rusko. Preto to súperenie o spojenectvo s Iránom. USA a GP k tomu ešte využívajú Turecko - či už ako tranzitnú krajinu pre energie, či ako krajinu, ktorá Európu zavalí utečencami a v neposlednom rade ako krajinu, ktorá spôsobí svetový vojnový konflikt. A tu od leta nastali veľmi zásadné udalosti.

Jún 2015 - "Ruský plynárenský gigant Gazprom uzavrel so svojimi najväčšími európskymi odberateľmi plynu predbežnú dohodu o zdvojnásobenie kapacity plynovodu Nord Stream, ktorý privádza plyn z Ruska do Nemecka po dne Baltického mora. Na projekte bude pracovať s nemeckým energetickým koncernom E.ON, rakúskou spoločnosťou OMV a britsko-holandskou skupinou Royal Dutch Shell. Týmto projektom chceme pokračovať v našej úspešnej aliancii s Gazpromom a rozšíriť ju. Skúsenosti získané prácami na Nord Streamu preukázali, že preprava plynu Baltským morom je spoľahlivým riešením energetických potrieb EÚ z ekonomického, technického a ekologického hľadiska, "uviedol k dohode člen predstavenstva E.ON Klaus Schäfer. "Zemný plyn bude hrať v európskom energetickom mixe ďalej veľkú úlohu, a nové projekty sú tak dôležité, najmä v situácii, keď domáca európska ťažba plynu klesá," povedal šéf Shellu Ben van Beurden.

Plynovod Notrh stream, ktorým ruský plyn prúdi do Nemecka bez Ukrajiny a Turecka
Plynovod Notrh stream, ktorým ruský plyn prúdi do Nemecka bez Ukrajiny a Turecka

V júni 2015, keď bola dohoda medzi Ruskom a Európou podpísaná, bol stále v hre aj plynovod Turkish Stream, ktorým by ruský plyn do Európy prúdil mimo územia Ukrajiny a ktorý by nadväzoval na konečne realizovaný tranzit Nabucco, tzn. že cez Turecko by Európa konečne naplnila predstavy USA a odoberala plyn z Iránu a z Blízkeho východu a prestala byť závislá na ruskom. Za tým účelom bol vytvorený projekt Eastring, ktorý počítal ako s ruským plynom, vedúcim cez Turecko (Turkish stream, nahrádzajúci South stream), tak predovšetkým s plynom z Iraku a Iránu:

Plynovod Eastring sa mal stať súčasťou plynovodu Eustream, ktorý by do Európy viedol plyn cez Slovensko a ktorý by v budúcnosti úplne obišiel Rusko. A jedným z šéfov Eustreamu sa mal stať Topolánek. Bývalý premiér Mirek Topolánek sa v decembri stal manažérom monopolného slovenského prepravcu plynu Eustream. Správa je z januára 2015, tzn. z doby, keď ešte nebolo jasno v jadrovej dohode s Iránom a kedy ešte bolo ďaleko ako do júnovej dohody Európy s Gazpromom, tak do európskej migračnej krízy aj do vstupu Ruska do Sýrie. A do krokov, ktoré urobí Turecko. Mnohé české médiá vtedy spievali na Topolánka ódy za to, že odstaví Európu od Ruska.

Zostrelenie ruského lietadla Tureckom - 1: 0 pre Rusko, a to vlastným gólom Západu

Turecko zostrelilo ruské lietadlo nad územím, ktoré má zohrať finálnu úlohu vo vzniku Kurdistanu a v tom, pod čí vplyv pripadne. Ak je pravda, že ruské lietadlo sa do tureckého vzdušného priestoru skutočne dostalo, jeho zostrelenie po prípadných 17-tich sekundách v tureckom vzdušnom priestore ukazuje, že sa na takú situáciu čakalo ako na vyprovokovanie konfliktu medzi USA a Ruskom, nie že išlo o obrannú reakciu . Turecko urobilo len to, o čom bolo presvedčené, že sa od neho od vzniku IS očakáva - išlo na ruku záujmom USA a ich spojencom. Celkom logicky sa ihneď obrátilo na NATO a celkom logicky očakávalo solidaritu. A výsledok? USA aj Európa sú zdržanlivé a názory, či lietadlo bolo zostrelené nad Tureckom či nad Sýriou sa rôznia. Zo všetkého najviac je cítiť strach z vojny, pretože Turecko je členskou krajinou NATO, navyše s druhou najväčšou armádou v NATO. Stačilo, aby sa Rusko nechalo vyprovokovať k odvete a na svete je článok 5 NATO.

Ale výsledkom je úplne iná vec - Rusko zbiera tromfy. Dohoda o výstavbe Turkish streamu je v ohrození, pretože Rusko nielen sankciami môže reagovať na akciu Turecka. V rovnakej dobe navyše dochádza k blackoutu na Kryme po tom, čo Ukrajina cez anti-ruských aktivistov odstrihne Krym od elektriny. Rusko tým získava ďalší tromf - nikto sa nemôže čudovať, že chce Ukrajine zastaviť nielen dodávky uhlia, ale aj dodávky plynu. A pre Európu sa aktualizuje téma energetickej závislosti. Zostrelením ruského lietadla sa Turecko ukázalo ako nespoľahlivé, navyše hrozí, že Rusko odstúpi od výstavby Turkish streamu, na ktorý mali nadviazať plynovody Eustream a Eastring. To všetko sa naraz zdá pasé a Európa na pozadí utečeneckej krízy a hrozby jadrového konfliktu uprednostňuje rozšírenie Nord Streamu, tzn. plynovodu, ktorým prúdi ruský plyn do Nemecka. Teda celkom mimo Ukrajinu aj Turecko. A úplne i mimo Slovenska, na ktorom mal Topolánek získať svoj lukratívny post.

Nebudem komentovať, že Nemecko sa rozšírením Nord Streamu dostane do pozície, kedy aj energeticky bude veliť celej Európe. Ako významnejší považujem Topolánkov komentár, že Nemecko uzavrelo s Ruskom pakt. Inak povedané to znamená, že Nemecko sa vymaňuje z vplyvu USA (a nimi tvoreného Kurdistanu a nimi riadeného Turecka a IS) a energeticky svoju budúcnosť spája s Ruskom. A ak tak činí Nemecko, je to dobrá správa aj pre Európu.

 

Európa v moci Turecka

"Na spoločnom postupe v snahe zmierniť migračný prúd do Európy sa dnes na summite v Bruseli zhodli Európska únia a Turecko. Po rokovaní to oznámil predseda únijných summitov Donald Tusk. EÚ poskytne Ankare tri miliardy eur (asi 81 miliárd Sk) na zlepšenie situácie tamojších sýrskych utečencov.

Turecko hrá vabank - je bábkou v rukách USA. Európu majú obaja v moci ako cez hrozbu svetového konfliktu, tak cez utečencov a vznik európskeho kalifátu. Spojené štáty hrajú podobný vabank - na Európe im nezáleží a čím horšie, tým lepšie, pretože vojna v Európe pre nich už dvakrát znamenala zisk. Iba Rusko vie, že nad všetkým je globálna elita, ktorej nejde ani o Turecko ani o Európu a ani o USA, ale jej záujmom je Čína a Irán. Čínsky juan sa práve stal súčasťou menového koša MMF a Čína dobýva Európu. Čím boli v 20. storočí USA, tým sa novo má stať Čína, medzitým je Rusko. Rusko, ktoré porazilo Osmanskú ríšu a ktoré práve koncentruje vojenské sily okolo sýrskej Latakie a kde mu súperom majú byť USA a NATO. Situácia vôbec nie je bezpečná.

Víťazom sa stane ten, kto vytvorí Kurdistan. A víťazom bude každý, komu nehrabne, čo najviac hrozí u Turecka.

zdroj: aeronet.cz

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)