Otvorený list slovenským hokejovým reprezentantom.

thumbnail

Milí slovenskí hokejoví reprezentanti,

presne štrnásť rokov pred vašou prehrou s Bieloruskom získali vaši starší kolegovia na majstrovstvách sveta vo švédskom Göteborgu zlaté medaily. Na jednej strane vám tým spravili službu, veď z hokejového šampionátu spravili najsledovanejšiu udalosť roka.

Na druhej strane na ďalšie generácie uvalili akúsi kliatbu. Komu sa nepodarí zlatých chlapcov napodobniť, tí budú len obyčajní babráci.

Tí z vás, ktorí pred štyrmi rokmi získali v Helsinkách striebro, si zrejme spomínate, ako ste doma boli za minimálne polobohov.

Dôvod je jednoduchý – po roku 1968 (našu krajinu obsadili „spriatelené“ armády Varšavskej zmluvy) sme si práve prostredníctvom hokeja začali dokazovať, že my to tým Sovietom aspoň v ňom ukážeme. A aj sa nám to darilo.

Hokej sa tak v Československu a neskôr v oboch krajinách stal symbolom, že aj malý národ sa môže postaviť veľkým, ktorí sa nás aspoň tie dva týždne do roka budú báť. A pokiaľ to tak zostávalo, všetko bolo v poriadku.

Horšie to však už je, keď nám tí veľkí dajú nakladačku a nestačíme ani na tých, ktorí sú približne na našej úrovni.

Hokej potom ľuďom zrazu pripomenie každodennú realitu. No a namiesto toho, že akí ste geniálni, musíte strpieť reči o tom, akí ste babráci. Už nie sme my Slováci, ale sme my Slováci a vy, slovenskí hokejisti.

Zrazu sa z vás stane ten sused, ktorému sa pokazilo auto, ale ja sa mu v duchu budem smiať, lebo som mu aj tak hovoril, nech si kúpi iné.

Alebo sa z vás stane ten kolega, ktorý vyrobil prúser. Ale ja sa mu budem v duchu (a aj pred inými kolegami) smiať, aký je to hlupák. Namiesto toho, aby som mu pomohol, veď sme súčasťou jednej firmy.

Najhoršie na tom je, že tieto pocity si Slováci pri hokeji nenechajú pre seba. Z krčmy sa presunú na sociálne siete, kde v dlhočizných analýzach bezchybne pomenujú dôvody prehry. Už im chýba len elektronická ceruzka Igora Tótha.

Ale je to prirodzené. Pretože hokej u nás nie je len športom. Hokej je niečo viac.

Musíte si však uvedomiť, že aj na tom facebooku je to ako na štadióne. Po hráčoch pokrikuje pár jednotlivcov a zvyšné stovky či tisíce si v tichosti lúskajú tekvicové jadierka. Kričiaca menšina prehluší mlčiacu väčšinu.

Preto si takýchto odborníkov netreba všímať. Namiesto sociálnych sietí zájdite so spoluhráčmi do ulíc Petrohradu a zapadnite v nejakom podniku. Vyzerá to, že pri pive bude o čom.

A ak vám ešte Ernest Bokroš nezobral telefóny, tablety a laptopy, odovzdajte mu ich sami. Teraz vám budú na nič, komunikovať by ste mali medzi sebou.

Vo zvyšných zápasoch sa vám už bude hrať ľahšie, proti favoritom môžete len prekvapiť. A presne táto pozícia slovenským športovcom vždy svedčala.

Myslite na to, že kričiacu menšinu už tak ľahko neuspokojíte. No tej mlčiacej väčšine bude stačiť, ak sa vo zvyšných zápasoch zomknete a budete bojovať.

zdroj: sportinak.sk

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)