Niečo tu nesedí: Ako sa vraždí samovražedný atentátnik?

thumbnail

Parížsky masaker aj zostrelený ruský Airbus majú podobného viac, než sa zdá. Kto drží v pozadí rozbušku vojny, do ktorej sa nikomu nechce? Čas pre vzburu?

LUBOMÍR VYLÍČIL prináša vlastné skúsenosti s "nádobíčkom" samovražedných atentátnikov a kladie si pri tom logické a mrazivé otázky, na ktoré nám oficiálne "vyšetrovanie" posledných atentátov odpovede určite nedá.

Pred mnohými rokmi, v roku 2003, som sa po nejakú dobu nachádzal v Irackej Basre. Tam som mal vzácnu možnosť - zoznámiť sa bližšie s vybavením vtedajších samovražedných atentátnikov.

Očakával som, odkojený informáciami medií, len akúsi narýchlo spíchnutú kazajku s vreckami na trhavinu (a nevyhnutné klince), s batériou a rozbuškou ovládanou tlačidlom na kuse zvončekového drôtu. Aké však bolo moje prekvapenie pri zhliadnutí originálu!

Tá odevná súčiastka bola ako zo žurnálu! Prevedenie v decentnej, tmavo modrej. Vrecká pravidelné, krásne vypracované, švy rovné, precízne zošité. K tomu i podšívka, elegantnej, krémovej farby. Rozhodne to nevyzeralo na amatérsku, k jednému použitiu určenú a po islamsky odfláknutú improvizáciu. To bola vestička ako od Versačeho!

Výbušný rubáš

Oficiálnym zdôvodnením bolo, že táto vesta predstavuje pohrebný rubáš hrdinu, a je preto zhotovovaná s láskou a pietou. No, neviem. Skôr som v tom videl veľmi profesionálnu dielňu. Možno aj vo veľmi vzdialenej krajine, kde v pokoji a mieri vyrábajú špeciálnu sériu pre náročného zákazníka.

Tým hlavným, čo ma vtedy prekvapilo však nebola "nevojnová" kvalita vestičky. Bol to jej, dosť špecifický "doplnok". Tým doplnkom a vylepšením bola druhá rozbuška, s vlastnou, nezávislou batériou, umiestnenou na chrbte (mimo dosahu atentátnika) a ovládaná prostredníctvom infračerveného domového zvončeka. Áno, také tie bežné vecičky, čo si v kúpite v nejakom Baumaxe, keď sa vám nechce kopať vedenie od vrátok záhradky cez záhony do domu. Také šikovné, lacné a dostupné "diaľkové ovládanie".

Takže pre atentátnika, ktorý túto vec na seba navliekol, už nebolo cesty späť. Do akcie ho, z bezpečnej vzdialenosti, sprevádzal akýsi "krstný otec". Ten mal situáciu "vyriešiť", keby atentátnik stratil odvahu.

To bolo dávno, v roku 2003. Bola to miestna improvizácia. Ale vedeli o nej (prinajmenšom) britskí špecialisti a prostredníctvom nich, ako predpokladám, aj celé velenie vtedajšej protisaddámovskej aliancie.

Zavraždení samovrahovia v Paríži

Táto spomienka sa mi vybavila po parížskych útokoch. Samovrahovia, motajúcí sa bezradne pred štadiónom a potom vybuchujúci. Monštrá, strieľajúci do bezbranného davu, ktorý nemá kam uniknúť, vybuchujúce prekvapivo medzi výmenou zásobníkov ...

A potom včerajší prípad "samovražednej atentátničky", ktorá sa odpálila pri policajnej razii proti teroristom v Paríži. "Počul som ženu, ako kričí: Pomôžte, pomôžte, pomôžte mi," tak opísal situáciu 20-ročný očitý svedok menom Christian. Ďalší svedkovia popisujú, ako vyšla s rukami hore. A nastal výbuch.

Všetky tieto prípady majú čosi spoločné. Prinajmenšom to, že z nich nebadať nejaké zvláštne odhodlanie atentátnikov. Skôr naopak. Nemôžem si pomôcť, ale vo mne vzbudzujú dojem obetí. Ľudí vydesených zo situácie, do ktorej boli vmanévrovaní.

Vojnu sa sluší začať ako "spravodlivú". Tiež verejnosť ju potom lepšie prijme.

Ak budem zaťatým a ku všetkému odhodlaným atentátnikom, a nedostanem sa tam, kam mám, teda na štadión, potom žiadna hrôza. Počkám. Veď za pol druha hodinky to skončí. A až budú ľudia vychádzať ... napríklad z krčmičiek a reštaurácií, na prasknutie nabitých, ako sa na piatkový večer patrí je všade okolo nadbytok. A našli by sa aj ďalšie, náhradné ciele pre toho, kto je odhodlaný za cenu svojho života spôsobiť "nepriateľovi" čo najväčšie straty.

Ak budem "nevestou smrti", nechám sa radostne zachrániť políciou. A až keď ma dovedú k autu a bude ich okolo aspon desiatka ...

Skrátka, niečo tu nesedí. Tá zúfalá nerozhodnosť až bezradnosť niektorých z týchto nešťastníkov má veľmi ďaleko k dôverujúcemu svätému odhodlaniu, s ktorým vybuchujú takzvaní "mučeníci" na trhoviskách Stredného východu alebo Afganistanu.

Aj to ich prekvapivé a (zrejme aj pre nich) nečakané odpálenie, uskutočnené zjavne na diaľku. Tentoraz už asi profesionálnym zariadením, žiadnou ľudovou improvizáciou ...

Operácie pod falošnou vlajkou

Až sa mi vybavujú Gliwice. To bolo v predvečer II. svetovej vojny. Nemecká vláda vtedy potrebovala akúkoľvek formálnu zámienku k prepadnutiu Poľska. Wehrmacht už stál na hranici. Tanky a lietadlá boli natankované, pešiaci vyfasovali ostrú muníciu ... Ale predsa len, vojnu sa sluší začať ako "spravodlivú". A tiež verejnosť ju potom lepšie prijme. Preto sa Hitler obrátil na odborníka, Heinricha Müllera, veliteľa gestapa, aby sa s tým nejako popasoval.

Stalo sa. V noci, 31. augusta 1939, malá skupina nemeckých vojakov dobyla (svoju vlastnú) vysielaciu stanicu a vyhlásila v poľštine, že Poliaci napadnú Nemecko. Aby to vyzeralo vierohodnejšie, bol pri stanici ponechaný mŕtvy, prestrieľaný Nemec Franciszek Honiok, ktorý pomáhal Poliakom a ktorý bol deň predtým zatknutý gestapom. Honiok bol prezlečený tak, aby vyzeral ako Poliak. Mal slúžiť ako dôkaz poľského útoku pre políciu a tlač.

A tak možno aj teraz, v Paríži. Mŕtvoly atentátnikov tu sú. V dostatočnom počte. Ich etnický a náboženský profil je nespochybniteľný. Na zvyškoch jedného z nich leží, pekne hore, v zásade nepoškodený sýrsky pas "utečencov". Tak ako kedysi nepoškodený pas istého Atty na troskách Svetového obchodného centra. Dôvod k vojne by tu bol. Zároveň sa, osvedčeným spôsobom, zamietli stopy - tí čo strieľali už hovoriť nebudú. Tak, ako kedysi Lee Harvey Osvald. A pri tej príležitosti sa možno niekto zbavil aj pár nespoľahlivých. Tých, čo sa tak nešťastne motali pri štadióne. Mŕtvi nehovorí.

K tomu ešte máme na stole to vyhlásenie Islamského štátu o napadnutie Európy. Podobné, ako bolo vtedy v Gliwiciach. Takže nepriateľ je jasný! Alebo nie?

A pretože každý požiar je lepšie založiť z viacerých strán, prichádza prakticky súčasne aj priznanie Islamského štátu, že zložil to nešťastné ruské lietadlo nad Sinai. Správu razom reprodukujú všetky agentúry, i s fotografiou inkriminovanej bomby. A tu tiež čosi veľmi nesedí.

Tretinka tritolu

Vyjadrenie egyptských i ruských vyšetrovateľov sa zhodujú, že lietadlo zničil výbuch o tritolovém ekvivalentu 1 až 1,5 kg. O tomto takzvanom TNT ekvivalentu sa hovorí preto, že stopy na lietadle ukazujú na "amatérsky vyrobenú výbušninu".

Keď sa v médiách tak pekne zastrene a tajomne hovorí o "amatérskych výbušninách" používaných teroristami, jedná sa spravidla o takzvané peroxidové traskaviny. Sú v zásade dve: hexametylentriperoxiddiamin (HMTD) a acetondiperoxid (ADP). Ich výroba je jednoduchá, rozhodne oveľa jednoduchšia ako by si človek predstavoval pri tých strašidelných názvoch. Z nejakéhosi mne neznámeho dôvodu dávajú teroristi prednosť tej druhej z nich, hoci je menej bezpečná a menej stabilná (sublimuje). Čo je však podstatné - ide o traskaviny, teda látky oveľa, oveľa citlivejšie na teplo, tlak, náraz, než bežné vojenské trhaviny. Ich "pracovný výkon", či už ide o detonačnú rýchlosť, tlak, objem plynov, je však výrazne menšia, než u trhavín. V danom prípade je viac-menej polovičná v porovnaní s uvádzaným TNT.

Vytvoril Islamský štát, tekutého nepriateľa, ktorý je všade a nikde. Nepriateľa, ktorý sa prelieva tam, kam je potreba a s ktorým je možné bojovať večne.

A teraz k snímkam onej bomby. Plechovka na ňom je "tretinka", teda s obsahom 300 - 350 ml. Do toho sa rozhodne kilo tritolu nevojde, o pol ani nehovoriac. Už tu uvedená sila bomby nesedí. A teraz si predstavte, koľko sa do toho nasypete HMTD alebo ADP ... Tie zlúčeniny sa získavajú v podobe bielych, načechraných kryštálikov. Lisovať by som ich rozhodne nedoporučoval, citlivosť je na úrovni nitroglycerínu.

Takže tu máme nejakých 200 gramov amatérskej traskaviny (s polovičným výkonom než TNT) a explóziu s tritolovým ekvivalentom 1 - 1,5 kg. Áno, samozrejme, aj tak ide o veľmi nebezpečnú vec a viem si predstaviť, že jej priložením k okienku môže dôjsť k jeho prerazeniu a následnej ničivej dekompresii. Ale že by to stačilo k deštrukcii tak náhlej, rozsiahlej a ničivej, že by piloti neboli schopní povedať ani slovo do záznamu, alebo dať hlášku na vežu, tomu neverím. Skrátka zdá sa, že nás tu niekto veľmi hojdá a že zo všetkých lumpární sveta teraz zrazu začínajú trčať ceduľky s podpisom - Islamský štát.

Mastigoforovia

Nedá mi nespomenúť na jedno zaujímavé povolanie v starom, antickom Ríme. Viete, kto to boli mastigoforovia? Boli to zriadenci, ktorí vstupovali do arény za zápasníkmi, gladiátora. Boli vybavení dlhými bičmi a ich povinnosťou bolo šľahať a pobádať bojujúcich, keby sa im do toho zápasu na život a na smrť akosi nechcelo.

Taká sa javí aj dnešná situácia. Ktosi rozplietol veniec (moslimských) štátov, obkľučujúc z juhu a juhovýchodu Európu. S nesmiernym úsilím a veľkými nákladmi prinútil k invázii do Európy stotisíchlavú (islamskú) armádu. Vytvoril Islamský štát, tekutého nepriateľa, ktorý je všade a nikde. Nepriateľa, ktorý sa prelieva tam, kam je potreba a s ktorým je možné bojovať večne.

Teraz tu tie armády, masy, štáty a kultúry ležia proti sebe, ako unavení gladiátori. Do zničujúceho boja sa im stále akosi nechce. Stále sa len oťukávajú ...

A tak nastupujú mastigoforovia. Zozadu, ako je ich obvyklým postupom. Švihajú do toho, čím ďalej silnejšie - tak vy bojovať nebudete? Tak tu máte zámienku! S Ruskom ste bojovať nechceli (a toľko miliárd to stálo), ale teraz už budete musieť. Ide vám o krk. A na Rusov nespoliehajte, tých v tom vypláchame tiež!

Nie je čas siať ducha vzbury? Spomeňme na Spartaka!

zdroj: protiproud.parlamentnilisty.cz

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)