Neplatenie daní nie je zločinom

thumbnail

Na rozdiel od ostatných sa vám nechystáme poradiť, ako daňové priznania vyplniť, ani sa nechystáme na vás apelovať, aby ste sa daniam nevyhýbali. Naopak. Úplne v duchu našich princípov a povesti zástancov súkromného vlastníctva a vlády právami by sme radi pribehli na obranu tých jedincov, ktorí sú (tiež mnohými "liberálnymi" politikmi a "ekonómmi") odsudzovaní ako zločinci - chystáme sa na tomto mieste zastať daňových neplatičov, rebelov a odmietačov.

Najprv si ukážeme podstatu daní, aby sme potom pochopili, prečo ich neplatenie nielenže nie je zločinom, ale že v istom zmysle prospieva aj ostatným. Dúfame tak, že po prečítaní nasledujúceho textu bude všetkým zrejmé, že neplatič daní nie je zločincom, ale hrdinom ...

Čo sú dane?

Dane sú násilím vynútené platby vykonávané v prospech ľudí, ktorí sa označujú za štát. Spojenie medzi daňami a štátom nie je nijako náhodné. Prečo? Hoci štát nadobúdal v histórii rôznych podôb, všetkým štátom bolo a je spoločné nadradené, mocenské postavenie jeho predstaviteľov ("aparátu") nad zvyškom obyvateľstva. A boli a sú to práve predstavitelia štátu, kto rozhodovali o výške daní a ich platbu násilím vynucovali.

Niet potom divu, že ľudia oddávna chápali dane ako príkoria, prostredníctvom ktorého sa na ich účet vládcovia a nimi privilegovaní obohacujú. Takáto skutočnosť nebola vládcom dvakrát príjemná - ak ich totiž obyvateľstvo považovalo za banditov, hrozilo nebezpečenstvo, že sa proti nim vzbúria. Mnohý z vládcov tak na vlastnej koži poznal, ako malá jeho moc v skutočnosti je, ak už jeho obyvateľstvo prestane pasívne rešpektovať ako silnejšieho a postaví ak sa mu aktívne na odpor.

Aby vládcovia nebezpečenstvo odporu obyvateľstva znížili, potrebovali sa nejakým spôsobom odlíšiť od obyčajných banditov a lúpežníkov - potrebovali vypestovať v ľuďoch predstavu, že vyberanie daní nie je to isté čo lúpež. Dnešná predstava priemerného človeka o daniach je dôkazom toho, ako boli predstavitelia štátu v tomto svojom zámere úspešní. Ako to dosiahli?

Museli najprv ospravedlniť svoje nadradené postavenie nad ostatnými - museli nájsť ospravedlnenie pre samotnú svoju existenciu, pre existenciu inštitúcie štátu. Skúšali sa zastrešovať Bohom, ktorý je údajne k ich vládnutiu nad obyčajnými ľuďmi predurčil.

S radosťou sa chopili myšlienok Hobbesovho Leviathana "spoločenskej zmluvy". Nakoniec nepohrdli ani novšími teóriami, ktoré nutnosť existencie štátu obhajujú skrz neutrálne, "objektívne" poznatky niektorých vied (ekonómia, sociológia a pod.).

Akonáhle existovala u obyvateľov predstava, že štát musí existovať (tj. že im niekto musí vládnuť), stala sa obhajoba zdanenia (tj. jeho očistenie od spojitosti s obyčajnou krádežou) pomerne triviálnou záležitosťou. Ako by totiž mohol štát tieto "nepostrádateľné" funkcie vykonávať, keby k tomu nemal patričné ​​prostriedky?

Dane sa tak v očiach obyvateľov (a k radosti vládcov) postupne pretvorili z prostriedku k obohateniu vládcov na prostriedok na financovanie služieb, ktoré "obyčajným ľuďom" vládcovia "poskytujú". Práve také sú korene dnes toľko rozšírenej predstavy štátu ako firmy vyrábajúcej rôzne služby pre obyvateľov (ochrana majetku, cesty a pod.) A daní ako platby obyvateľov za poskytovanie týchto služieb.

Aj keby sme pripustili onú úplne naivnú predstavu, že všetka činnosť štátu spočíva v produkcii nejakých služieb, je paralela medzi firmou a jej zákazníkom na strane jednej a štátom a jeho obyvateľom na strane druhej zásadne mylná.

Každý, kto je schopný rozoznať dobrovoľnú spoluprácu od násilia, musí nutne vidieť, že zatiaľ čo zákazníci firiem sa môžu rozhodnúť, či si určitú službu zakúpia alebo nie, obyvatelia štátu žiadnemu takémuto rozhodnutiu ohľadom služieb "kupovaných" za dane nečelia!

Zatiaľ čo zákazníci firiem si od nich služby kúpia iba v prípade, že si ho budú ceniť viac ako iné služby, ktoré by bolo možné za dané prostriedky získať, "daňovník" sa musí svojich prostriedkov vzdať, aj keď si poskytované služby cení menej či vôbec .

Obrazom poňatia štátu ako firmy by bola v súkromnom sektore spoločnosť, ktorá by vám za asistencie tlupy silákov vliezla do bytu s tým, že stavia zábavný park, na ktorého vybudovanie musíte prispieť! Snáď ešte vernejším (a typickejším) obrazom štátu v súkromnom sektore je firma, ktorá vám tvrdí, ako veľmi potrebujete ochranu svojho majetku, sľubuje vám, že vás bude chrániť, a pritom vás upozorňuje, že nikoho iného nesmiete o túto službu požiadať, a vyhráža vám, že ak jej za to nezaplatíte, sama vám váš majetok zabaví!

V oboch vyššie uvedených prípadoch by bola taká firma celkom správne považovaná za zločineckú. Nie je potom dôvodu označovať rovnakú činnosť inými menami ("bezpečnostná politika", "poskytovanie verejných zdrojov" a pod.) Len preto, že si skupina týchto ľudí hovorí "štát".

Na násilnom charaktere daní nemôže nič zmeniť ani skutočnosť (nedávno publikovaná v médiách), že značná časť obyvateľstva je "spokojná" s výškou daňového zaťaženia. Aj keď totiž opomenieme otázku, ako môže byť niekto "spokojný" s tým, že ho niekto iný násilím k niečomu núti, stále sú tu ľudia, ktorí spokojní nie sú. Toto tvrdenie tak môže maximálne ospravedlňovať zdanenie tých, ktorým sa páči byť zdaňovaný. Pre zvyšok obyvateľov však dane zostávajú násilím!

Dane nie sú obdobou ceny platenej za služby na trhu, pretože dobrovoľnosť spolupráca nie je len obyčajným technickým detailom, ale zásadným rozdielom, ktorý stavia zdanenie na úroveň obyčajnej krádeže.

Použitie daní (k obohateniu vládcov či k pomoci nimi privilegovaných), práve tak ako spôsob použitia lupu (k obohateniu lupičov či k pomoci ich známym), je úplne irelevantné vzhľadom k legitimite spôsobu, akým boli prostriedky v oboch prípadoch nadobudnuté. Zlodej, ktorý lup použije na výstavbu materskej škôlky, alebo ktorý vám "výmenou" za lup vyasfaltuje cestu ku garáži, zostáva stále zlodejom!

V dôsledku štátnej propagandy sa však politikom podarilo zdanenia zbaviť akejkoľvek súvislosti s krádežou (zločinom). A nielen to! (prečo asi politikom toľko záleží na tom, aby všetci chodili do štátom ovládaných škôl? Prečo štát podporuje "vedu" a "intelektuálov", ktorí nás o nutnosti štátu presviedčajú ?!)

Podarilo sa im dokonca za zlodeja a zločinca označiť obete svojich každoročných (štvrťročných, mesačných) nájazdov - teda každého, kto sa plateniu daní úplne alebo čiastočne vyhýba.
Koľkokrát sme už počuli správy o tom, ako "podnikatelia okrádajú štát na daniach" (na clách, na zdravotnom poistení a pod.) ?! Poďme sa pozrieť, prečo je aj táto predstava zvrátená.

Neplatenie daní nie je zločinom

Ak nie je zdanenie o nič legitímnejšie ako krádež, je potom zrejmé, že odmietnutie platiť dane je asi tak rovnako nelegitímne ako odmietnuť vydať majetok zlodejom a že snaha sa daniam vyhnúť je rovnako nelegitímna ako snaha pred zlodejmi zatajiť majetok, ktorého si nevšimli, a tak ho na vás násilím nevymáhajú.

Keby malo byť neplatenie daní zločinom, musel by v dôsledku neplatenia daní existovať niekto, ktorého legitímne - tj. majetkové - práva boli poškodené. Pýtajme sa teda, čie práva poškodzuje ten, kto sa plateniu daní vyhýba:

Hoci to znie absurdne, začnime politikmi - sú takto poškodzované práva politikov? Existuje snáď niekto v spoločnosti (aj keď si hovorí politik), kto má nárok - "právo" na to, aby mu ostatní odovzdávali časť svojho majetku? Nie. Ani politík (ani zlodej) nemá právo na majetok druhého človeka, a preto neplatením daní práva politikov porušované nie sú.

Práva tých, v prospech ktorých politici daňové výnosy používajú? Ani tí, rovnako ako politici (nakoniec sa môže jednať o jedny a tie isté osoby ...), nemajú žiadny nárok na časť nášho majetku. Rovnako ako sused nemá nárok na to, aby som mu postavil dom, nemá ani nárok na to, aby mu ho postavil politik z môjho majetku. Ani práva týchto ľudí tak neplatením daní porušované nie sú a ani byť nemôžu.

A čo napríklad práva iných ľudí, ktorí dane platia? Ich práva bezpochyby porušované sú, nie však tými, čo dane neplatia, ale samotnými politikmi, ktorí na nich dane vymáhajú! Neplatenie daní z našej strany môže v niektorých z nich vyvolávať závisť, že sa iným podarilo sa daniam vyhnúť, však považovať to za porušenie ich práv zo strany neplatičov by bolo rovnako absurdné, ako tvrdiť, že ten, kto sa nenechal banditami okradnúť, porušil práva tých, ktoré banditi premohli či ktorí sa im podvolili.

Kde sa potom berie predstava o zločinnosti neplatičov daní? Kde sa berie predstava o povinnosti dane platiť? Mnoho ľudí stále mätie skutočnosť, že časť prostriedkov, ktoré sa na daniach vyberú, je použitá k projektom, z ktorých ťažia aj ľudia, ktorí dane neplatia.

Využívanie týchto projektov a neplatenie daní je potom prirovnávané k príslovečnej jazde vlakom načierno - tj. podvodu alebo krádeži. Zo skutočnosti, že niekto chodí po chodníku alebo že sa nepresťahuje vo chvíli, keď sú z daní nadobudnuté nové stíhačky, však ešte nevyplýva, že si daný človek služieb chodníka či stíhačiek cení viac, než koľko je po ňom na ich zaplatenie vymáhané.
Veľakrát z toho dokonca ani nevyplýva, že si takýchto projektov vôbec cenia. Toľkokrát omieľané "verejné služby" tak vôbec služby (tj. niečím, čo uspokojuje nejaké ľudské potreby) pre mnohých ľudí byť nemusia. Môže sa dokonca jednať o ich opak, tj. o niečo, čo ľudí poškodzuje a čo ľudia nechcú. Napriek tomu sú na ne všetci nútení prispievať.

Navyše, ak by bolo pravdou, že "služby" štátu sú prospešné všetkým obyvateľom bez výnimky a že dane sú platbou za tieto služby, potom by mali všetci obyvatelia prispievať na "služby" poskytované štátom rovnakým dielom, podobne ako je to v prípade ostatných služieb, za ktoré ľudia platia rovnako bez ohľadu na ich majetok, príjem, zamestnanie, vek a pod. Vyššie uvedený argument by tak ospravedlňoval nanajvýš "daň z hlavy" - tj. daň v rovnakej výške pre všetkých obyvateľov.

Kde sa ale berie ospravedlnenie pre existujúce dane? Zoberme si napríklad daň z príjmu. V akom zmysle môže vznikať človeku povinnosť odovzdať časť svojho majetku "spoločnosti" z toho dôvodu, že dosiahol príjem? Veď skutočnosť, že príjem dosiahol, je dôkazom, že niekomu inému prospel.

Ako to, že ten, kto je produktívny, a dosahuje teda príjem, musí platiť, lebo by inak údajne niečo spoločnosti "dlhoval", zatiaľ čo niekto iný, kto nič nerobí, nikomu neprospieva, a príjmu teda nedosahuje, platiť nemusí?

A čo dlhujú spoločnosti tí, čo vytvárajú vysokú pridanú hodnotu (a odvádzajú vysokú DPH), čo konzumujú alkohol (a platia spotrebnú daň), čo mali či majú produktívnych predkov či priateľov (a platia tak daň dedičskú či darovaciu), čo majú nehnuteľnosť či ju previedli na niekoho iného (a platia tak daň z nehnuteľnosti či jej prevodu), alebo tí, ktorí používajú auto na podnikanie (a platia tak daň cestnú)?

Zvlášť ak porovnáme ich s tými, ktorí žiadne hodnoty nevytvárajú (a žiadnu DPH tak neodvádzajú), ktorí sa napchávajú bôčikom (a žiadnu spotrebnú daň neplatia), alebo s tými, ktorí sa v autách preháňajú len tak pre osobnú radosť (a žiadnu cestná daň neplatia, na rozdiel od podnikateľov, ktorí jazdia autom v rámci poskytovania služieb ostatným)?

Ten, kto neplatí dane (z príjmu alebo z čohokoľvek iného), nie je zločincom, ale potenciálnou obeťou, ktorej sa podarilo zločincovi uniknúť.

Novinové titulky o "okrádaní štátu na daniach" sú len snahou skutočný morálny status štátu na strane jednej a daňovníka na strane druhej prevrátiť naopak.
(Kto a prečo len môže také články písať?)

Neplatenie daní je hrdinstvom

Zo skutočnosti, že neplatenie daní nie je zločinom, ešte nevyplýva, že sa jedná o čin hodný obdivu. Aby bolo zrejmé, prečo by tento počin bolo možné za hrdinstvo považovať, musíme najprv rozumieť tomu, čo sa stane vo chvíli, keď dane zaplatíme.

Zaplatením daní vzniká v štátnom sektore, ktorý je na daňových príjmoch závislý, priestor pre činnosť, ktorý je s radosťou byrokratov a politikov bezo zvyšku využitý.
Čím viac daní ľudia štátu odvedú, tým viac priestoru pre činnosť štátu pomáhajú udržať alebo vytvoriť.

V tejto súvislosti je nutné mať na pamäti niečo, čo je na stránkach tohto webu takmer zbytočné pripomínať: akákoľvek aktivita štátu - ľudí, ktorí sa za túto inštitúciu schovávajú - prebieha na úkor aktivít jednotlivcov a spoločnosti; kedykoľvek získava stáť nejakú právomoc, musí tejto právomoci zbaviť jednotlivca.

Ak ide nám o jednotlivca a jeho slobodu, potom je pre nás väčší priestor pre aktivity štátu zlou správou. Prečo? Aktivity štátu, realizované za daňové príjmy, obyvateľom (daňovníkom) škodia jednak tým, že predstavujú enormné plytvanie prostriedkami (ak štát stavia diaľnicu, môžeme si byť vcelku istí, že jej budovanie bude drahšie, než keby ju stavala súkromná spoločnosť ako svoj majetok ).

Naviac však existujú aktivity štátu, ktoré by boli škodlivé, aj keby daňovníkov nestáli vôbec nič. Práve sem spadá regulačná činnosť štátu, predstavujúca vedľa zdanenia ďalšie poškodzovanie majetkových práv jednotlivcov.

Mnohé štátne inštitúcie nás tak nielen stoja peniaze, ale škodia navyše priamo tým, že nám bránia obchodovať s kým chceme, jesť čo chceme, vyrábať čo chceme, bývať kde chceme a pod.

Ak pochopíme, že všetky aktivity štátu (vrátane samotného zdaňovania) sú podmienené úspešným zdanením ľudí, bude ihneď zrejmé, že čím menej daní štát od obyvateľov vyvlastní, tým menej svojich aktivít si bude môcť dovoliť financovať a vykonávať. A preto ten, kto nezaplatí dane, ktoré by normálne zaplatil, prispieva k obmedzeniu moci štátu, čo ho v našich očiach musí činiť hrdinom.

Ľudia by nemali prepadať ilúziám, opäť starostlivo šírenou štátnou propagandou, že vinou neplatičov daní existuje v štátnom sektore povestný nedostatok peňazí, ktorý by sa inak podarilo vyriešiť, "len keby všetci zaplatili tak, ako majú". Keby ľudia zaplatili viac na daniach, jedinou zmenou by bolo, že by vznikli nové "spoločenské problémy" a nové úrady, prostredníctvom ktorých by sa politici a byrokrati ujali spoločnosť "zdokonaľovať".

Je úplne naivné si myslieť, že by štátna byrokracia kedy by mohla vyhlásiť daňové výnosy za postačujúce ku všetkým funkciám, ktoré by táto byrokracia rada "pre spoločnosť" vykonávala a o výkone ktorých nakoniec sami politici rozhodujú. Veď nedostatok finančných prostriedkov je takmer definičným znakom štátneho sektora - pozrime sa na školstvo, zdravotníctvo, štátom podporovanú kultúru, ochranu životného prostredia, štátom platený výskum. Nemožno preto ani úplne vážne tvrdiť, že vinou neplatičov daní sú nútení "poctiví" daňoví poplatníci platiť viac.

Opäť, keby sa zrazu nikto platbe daní nevyhýbal a vybralo by sa tak viac, skôr než k poklesu daňového zaťaženia by v priebehu pár rokov došlo k opačnému javu: politici a byrokrati by vykonávali viac svojich deštruktívnych funkcií, které doposiaľ nevykonávali nie preto, že by nechceli, ale preto, že na to jednoducho nemali finančné zdroje.

Označením neplatičov daní za hrdinu nemáme v úmysle naznačovať, že sa daniam nevyhýba zo sebeckých dôvodov, že sa daniam vyhýba, aby obmedzením moci štátu pomohol ostatným. Ak to robí pre seba, avšak aj tu sledovanie svojho vlastného záujmu vedie k pozitívnym dôsledkom aj pre ostatných (s výnimkou politikov a byrokratov).

Cieľom pašerákov, či manažérov firiem so sídlom v daňových rajoch je tiež ich vlastný prospech, a napriek tomu svojou činnosťou prospievajú ostatným - ľudia kupujú lacnejší tovar a užívajú si statkov od firmy, ktorá by nebyť daňového raja napríklad nemusela existovať.

Takisto nemáme v úmysle tvrdiť, že tí, ktorí dane platia vo výške, v akej ich od nich štát vyžaduje, sú nejakými zločincami. Samozrejme, že sú predovšetkým obeťami, ktorým nemožno vyčítať, že sa násiliu zo strany štátu podvolili.

Hrozba represií zo strany štátu nie je nijako planá a mnohí z nás tak dajú nakoniec prednosť platbe daní pred rizikom znárodnenia svojho majetku či uväznenia.
O to viac však v porovnaní s nimi vynikne čin neplatičov daní, ktorý uvedené riziká podstupujú!

Neplatič daní tak skrátka nielenže nie je zločincom, pretože svojím konaním nepoškodzuje majetok nikoho iného, ​​ale je v istom zmysle jeho opakom - je hrdinom, ktorý obmedzovaním daňových príjmov štátu spôsobuje, že štát nemá takú moc, ako by rád mal. Majme toto na pamäti, kedykoľvek budeme sami priznávať príjmy, vyžadovať potvrdenky a platiť dane.

Každá koruna, ktorá zostane v súkromnom sektore medzi ľuďmi, ktorí skutočne vytvára bohatstvo tým, že spolu kooperujú, predstavuje zároveň o korunu menej pre tých (prezlečených za štát), ktorí naše bohatstvo obmedzujú a ničia.

Týmto Vás akokoľvek nevyzývame k neplateniu daní (to je predsa tiež "zločin" ...), môžete aspoň zvážiť, či sa takisto nestať hrdinom ...!

zdroj: dolezite.sk

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)