Najdôležitejšie musia byť práva bežného občana. Ako je to v skutočnosti na Slovensku s právom na prácu?

thumbnail

Zverejňujeme skutočný príbeh občana, ktorý vedie súdny spor so štátom v zmysle práva na prácu.

Skutočný príbeh Roberta Burgana:

Považujem za svoju povinnosť poďakovať sa najprv redaktorom tohto magazínu za možnosť oboznámiť jeho čitateľov s mojím prípadom, pretože všetky slovenské médiá, či už printové, alebo elektronické, odmietli slovenskú verejnosť informovať o súdnom pojednávaní, ktoré som inicioval a ktoré môže zásadným spôsobom zmeniť vzájomný vzťah medzi štátom a občanom. Po prvý raz v našich moderných dejinách – v prospech občana a nie všemocného štátu. Na úvod niekoľko základných myšlienok na objasnenie tohto dosť silného tvrdenia.

Ako mnohí viete, súčasťou slovenského právneho poriadku je aj Listina základných práv a slobôd, ktorá zaručuje alebo zabezpečuje slovenským občanom, ako vyplýva z jej názvu, všetky základné ľudské práva a slobody. Z pohľadu bežného občana však tieto práva a slobody nemajú rovnakú hodnotu. Pokiaľ je teda na slobode a môže rozhodovať o svojom osude, najdôležitejším právom z hľadiska jeho samotného prežitia je právo, ktoré je zaručené v ods. 3 Čl. 26 Listiny, podľa ktorého: „Každý má právo získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou.“ Štát pritom zabezpečuje ľudí, ktorí objektívne nemôžu pracovať.

Podľa niektorých názorov to znamená, že práca nie je nárokovateľná, nárokovateľná je vraj len možnosť slobodne si voliť prácu alebo povolanie. Až do mája 2013 sa však v zákone o službách zamestnanosti nachádzal ods. 7 § 34 daného zákona, podľa ktorého boli úrady práce v našej republike povinné ponúkať uchádzačom o zamestnanie buď vhodnú prácu, t. j. prácu, ktorá je v súlade s ich vzdelaním, pracovnými skúsenosťami a zdravotným stavom, alebo nejaké aktívne opatrenie na trhu práce, čím sa myslí buď rekvalifikácia alebo aktivačné (prípadne dobrovoľnícke) práce. Na tomto základe možno hovoriť, presnejšie, bolo možné až do mája 2013 hovoriť o vyváženom, skutočne právnom vzťahu medzi štátom a občanom.

Obidve stránky tohto vzťahu, štát aj občan, mali totiž nejaké povinnosti či záväzky – štát bol povinný raz mesačne občanovi vhodnú prácu (alebo aktívne opatrenie na trhu práce) ponúknuť a občan musel túto ponuku akceptovať. Vzhľadom na to, že zo strany štátu by pri skutočnej realizácii ods. 7 § 34 zákona o službách zamestnanosti museli výrazne narásť jeho náklady na uchádzačov, štát, presnejšie, úrady práce, túto svoju povinnosť ignorovali, čo však v praxi vyúsťovalo do krajnej nespravodlivosti voči uchádzačom, ktorí museli a musia celé roky živoriť z mimoriadne nízkej (aspoň na európske pomery) dávky v hmotnej núdzi.

Keďže som bol jednou z mnohých obetí takéhoto nezákonného a nespravodlivého postupu štátnych úradníkov, rozhodol som sa (potom, ako sa mi po dlhom boji s úradnou mašinériou Slovenskej republiky podarilo získať z Centra právnej pomoci právnika) štát alebo jeho úrad práce (konkrétne ten v Prievidzi) zažalovať a žiadať za jeho nečinnosť odškodné. V dôsledku nečinnosti štátu s ohľadom na ods. 7 § 34 zákona o službách zamestnanosti mi totiž reálne vznikla škoda, pretože ak by som mohol od novembra 2011 do konca augusta 2012 po ponúknutí vhodnej práce pracovať, moja hmotná situácia mohla byť oveľa lepšia.

Postupoval som pritom spolu s právnikom tak, že sme si najprv zistili priemernú mzdu v národnom hospodárstve v danom období a potom od nej odrátali dávku v hmotnej núdzi a príspevok na bývanie, ktoré som dostal počas daného obdobia. Na konci sa potom objavila suma vo výške asi 7 000 euro, ktorú žiadam od štátu v podstate ako ušlú mzdu, ktorú som si nemohol zarobiť v dôsledku nečinnosti Úradu práce v Prievidzi. V tejto súvislosti považujem za veľmi dôležité zdôrazniť dve skutočnosti. Po prvé, dôrazne sa ohradzujem voči námietkam, že z mojej strany ide len o snahu „prefíkanou špekuláciou“ sa dostať k veľkým peniazom.

Počas evidencie na Úrade práce v Prievidzi som si totiž z vlastných prostriedkov financoval moje doktorandské štúdium, ktoré som úspešne zavŕšil obhajobou doktorandskej dizertačnej práce, rozposlal po rôznych inštitúciách stovky žiadostí o prijatie do zamestnania, absolvoval desiatky konkurzov na pracovné miesto, na ktorých nikdy neboli jasne stanovené pravidlá, a tak som na nich nemal šancu uspieť aj napriek tomu, že ma na úspech priamo predurčovala moja rozsiahla publikačná činnosť. Najnovšie situácia dokonca dospela do štádia, keď ma už na konkurzy ani nepozývajú, pričom uvádzané dôvody sú proste absurdné.

Po druhé, zďaleka tu nebojujem len o svoje práva a svoje právo na prácu a život, pretože ak sa mi podarí prinútiť, spolu s vami, občania, štát (alebo poslancov Národnej rady Slovenskej republiky) k tomu, aby daný odsek 7 § 34 vrátil naspäť od zákona, kam organicky patrí, úrady práce budú musieť konečne začať robiť to, na čo boli štátom určené a za čo sú platení ich pracovníci – pomáhať uchádzačom o zamestnanie čo najskôr si nájsť vhodnú prácu a ak to nie je možné, pomôcť im pri rekvalifikácii alebo obnovení či udržaní si pracovných návykov v rámci aktivačných (alebo dobrovoľníckych) prác, aj keby kvôli tomu musela naša vláda požiadať Európsku úniu o uvoľnenie ďalších miliónov z jej scvrkávajúceho sa rozpočtu.

Pri takomto prístupe úradov práce a najmä slovenského štátu k svojim povinnostiam by totiž hneď v pomyselnej prvej vlne muselo zmiznúť z evidencie niekoľko tisíc občanov, ktorí by museli prijať ponúkanú vhodnú prácu, zatiaľ čo štát a úrady práce by si museli veľmi rozmyslieť, do akých rekvalifikačných kurzov investujú milióny eur, pričom tí, ktorí skutočne chcú pracovať a zmeniť svoj osud, by konečne od úradov práce dostali šancu. Aj preto dúfam, že ma dňa 5. novembra 2015 o 10:00 hod. prídu pred Okresný súd v Prievidzi podporiť nielen viacerí uchádzači o zamestnanie, ale aj všetci občania, ktorým naozaj záleží na tom, aby bola naša Slovenská republika právnym a spravodlivým štátom.

Článok bol zverejnený na žiadosť nášho čitateľa.

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)