Liečil prezidentovo srdce, dnes je na ulici.

thumbnail

Príbeh Ľubomíra sa začína v roku 1984. Nie je to síce jeho rok narodenia, ale práve v tomto období sa podujal na šľachetné povolanie lekára. Rozhodol sa, že bude liečiť ľudské srdcia. Svoje vlastné, zlomené životom a ľudským nešťastím, však vyliečiť nedokáže.

Ako ste začínali svoju lekársku prax?

V Olomouci som promoval na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého. Po skončení školy som nastúpil do Českej Lipy. Boli tam veľmi dobré podmienky. Postavili novú nemocnicu s novými zariadeniami, ktoré boli jediné vo vtedajšom Československu.

Strávil som tam 5 rokov. Neskôr som odišiel do Prahy, kde som pracoval ako kardiológ. Našiel som si tam aj ženu. Po troch rokoch sa to medzi nami skomplikovalo a objavili sa problémy.

Aké problémy?

Preháňal som to trochu s alkoholom. Vlastne nie trochu, ale dosť. Musel som sa dohodnúť s riaditeľom nemocnice pánom Pavelkom na pauze, aby som mohol ísť na liečenie na Prednú Horu. Tam som strávil tri mesiace. Odvtedy som bol čistý, takže som sa mohol vrátiť naspäť do nemocnice v Prahe

Čo sa dialo potom?

Prišiel rok 1993 a Československo sa rozpadlo. Vtedy začali mať moji kolegovia hlúpe narážky, lebo som bol Slovák. Pritom som ani poriadne nevedel, kto je Mečiar. Po nejakom čase som to už prestal zvládať a dal som výpoveď. Zhodou okolností som potom šiel pracovať na Prednú Horu, kde ma liečili. Po pár rokoch som skončil v Rakúsku.

Prečo ste išli do Rakúska? Čo ste tam robili?

Dostal som jedno pozvanie od môjho známeho, ktorý kedysi emigroval do Kanady. Dnes je zástupcom spoločnosti Hewlett-Packard. Teraz behá po svete a predáva ultrazvukové prístroje do nemocníc.

Pozval ma do Rakúska. Jednej nemocnici predával prístroj a chcel, aby som ho vyskúšal. Pracoval som tam viac ako osem rokov. Tu som dokonca liečil prezidenta Schustera.

Aký ste mali plat?

Zarábal som slušne. Mesačne som mal okolo 3200 eur. Z toho som dokázal vyžiť aj vo Viedni, pretože je drahá. Mal som vlastný byt neďaleko nemocnice.

Keď ste mali tak úspešný život, čo sa pokazilo?

Za všetko môže môj nebohý otec. O mŕtvych len v dobrom, ale celý život týral moju mamu, ktorú som miloval. Občas som cez víkend chodil do Bratislavy pozrieť mojich rodičov, ktorí boli už rozvedení.

Zastavil som sa u otca, kúpil som víno a keď si trochu vypil, začal byť ku mne hrubý. Bol agresívny a zrazu na mňa vytiahol 27-centimetrový nôž. Začal po mne kričať, že ma podreže a zabije. Tak som si na obranu zobral aj ja nôž a bodol som ho do sleziny.

Súdili vás za to?

Áno, súdili ma. Sudca ma tu v Bratislave odsúdil na sedem rokov za ublíženie na zdraví. Ja som to nazval nutnou obranou, pretože v trestnom zákone sebaobrana neexistuje.

Sudca mi povedal, že existuje v zákone paragraf o nutnej obrane, ale za 15 rokov, čo bol sudcom ho nikdy neakceptoval. Tak som si pomyslel, že super... Tak potom načo tento paragraf existuje?

V ktorom väzení ste skončili?

Bol som v Hrnčiarovciach nad Parnou, kúsok od Trnavy. Po piatich rokoch ma na podmienečné prepustenie pustila pani sudkyňa Gajdošová. Videla ten spis a poznala celý príbeh, takže mala na to svoj názor.

Nepýtali ste si amnestiu? Predsa len ste pomohli prezidentovi...

Ale napísal... Prezidentovi Schusterovi som nepísal, pretože už nebol vo funkcii. Takže som písal len pánovi Gašparovičovi, ale ten nevidel dôvod na moje prepustenie. Napísal som aj pánovi Kiskovi. Ten mi prisľúbil, že sa pokúsi niečo urobiť a po pár mesiacoch ma podmienečne prepustili.

Aký bol život vo väzení?

Bolo to ťažké. Štrnásť mesiacov som sedel v Justičáku, pretože som sa stále odvolával. Tam som spoznal iné kalibre... Mafiu a tak, ale o tom sa nechcem rozprávať. Nebolo to jednoduché, chcel som pomáhať po medicínskej stránke, ale nedalo sa.

Chalani aspoň chodili za mnou a ja som sa im snažil pomôcť. Napísal som im na papierik názov lieku, ktorý si majú pýtať. Pani kapitánka, ktorá mala na starosti zdravotníctvo, mi často „ďakovala“, že liečim za ňu.

Čo ste urobili ako prvé, keď vás prepustili?

Chcel som ísť do bytu, ktorý som mal tu v Bratislave. Ja sám a s jedným murárom sme ho zrekonštruvali. Prišiel som tam, ale nemohol som otvoriť dvere. Moja šikovná sestra ten byt predala, kým som sedel v base.

Ona je inak viceguvernérka City Bank, momentálne ešte v Dubline. Snažil som sa s ňou skontaktovať, ale márne. Hotovosť som mal asi 3,50€, takže som ich investoval radšej na cigarety, pretože byt si za ne aj tak nekúpim. Takto som sa ocitol na ulici.

Ako ste na tom boli s prácou?

Našťastie bolo leto, takže som mohol prespávať na lavičkách. Šiel som sa opýtať na prácu k Milosrdným bratom. Doniesol som im diplom, atestácie, nech mi dajú prácu. Už som bol tak hotový, že mi bolo jedno, čo by som robil.

Chcel som robiť sestričku, sanitára... čokoľvek. Len som chcel nejaký plat a posteľ, kde by som zatiaľ mohol prespávať. Oni mi na to povedali, že ma nemôžu zamestnať na takéto pozície, pretože som doktor.

Neskúšali ste si nájsť prácu v Rakúsku?

Chcel som ísť do Rakúska, ale mám dvojročnú podmienku, nemohol som. Krajské riaditeľstvo policajného zboru, konkrétne pán riaditeľ Csaba Faragó, napísal vzorový list, že neodporučuje prácu v zahraničí, pretože mám podmienku a nechce, aby som opustil Slovensko.

Neviem odkiaľ sa dozvedel o nejakom chudákovi lekárovi, ako som ja. Takže sa mi zamkli dvere aj v Rakúsku.

Ako doktor má dvere zatvorené.

Ako doktor má dvere zatvorené.

Máte rodinu?

O mojej „úžasnej“ sestre som vám hovoril a inak už mám len krásnu dcéru, ale nie som s ňou v kontakte. Vyrastala s mojou exmanželkou. Sú to už roky a pochybujem, že vedia o mojej situácii.

Rodičov už tiež nemám. Mama zomrela pred niekoľkými rokmi a môj otec tiež. Zabudol som vám však povedať jeden detail: ja som môjho otca nezabil. Zomrel na úplne niečo iné. Dva roky po tom incidente.

Čo robíte celý deň?

Môj deň je naozaj jednoduchý. Musím čo najskôr zmiznúť a nemôžem sa dlho zdržiavať na jednom mieste, lebo policajti sú všade. Cez noc prespávam v jednej starej a nefunkčnej nemocnici, kde som kedysi nosil pacientov. Takže tam poznám každú tehlu.

Dnes sa mi akurát stalo, že som sa nadránom zobudil na rachot. Videl som tam dvadsať feťákov. Radšej som ušiel, pretože vyzerali nebezpečne. Mám po meste kamarátov. Jeden mi dá rožok, druhý salámu a takto sa o seba navzájom staráme. Čo sa týka práce, na Slovensku to ružovo nevidím. A predsa už nie som najmladší, mám šestdesiatku na krku.

Štát sa vám nesnažil pomôcť?

Prvé tri mesiace, ako som vyšiel z basy, som dostával 61 eur. Šesťdesiat som minul na ubytovanie a na celý mesiac mi ostalo euro, aby som prežil. Po troch mesiacoch mi stopli aj tieto peniaze. Takže štát mi už teraz vôbec nepomáha. Keby som bol mladší, mal by som aj perspektívu, ale už som starý a nie som už taký, akým som býval.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí majú vysoké školy a ambície?

To je ťažká otázka. Nie som žiadnym učiteľom národov. Hlavne nech sa k životu správajú zodpovedne. Ak človek má tú výšku a zamestnanie, nech pracuje na sebe ďalej.

Keď občas vidím v novinách tie katastrofálne čísla nezamestnanosti, tak to je horor. Je to bieda. Preto sa treba učiť jazyky, jazyky, jazyky a určite ísť von do zahraničia.

Európska únia je veľká a treba skúsiť aj Ameriku. Určite treba ísť von. Keď je to tu na Slovensku tak, ako to je. Ja sám ovládam nemčinu, francúzštinu a trošku angličtinu a ruštinu. A pozrite, kde som sa ocitol.

Ľubomír si preskákal mnohými udalosťami, ale úsmev z tváre mu nezmizol Ľubomír si preskákal mnohými udalosťami, ale úsmev z tváre mu nezmizol

zdroj: noizz.sk

Bezdomovectvo je produktom kapitalizmu - VIAC TU >>

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)