Lajčák u Lavrova: Plač nad nesprávnym hrobom?

thumbnail

Nejasný účel, formálny obsah a rozpačitý priebeh. Tak by sa dala charakterizovať minulotýždňová cesta ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka do Moskvy (10. 5.), kde sa deň po ruských oslavách konca Druhej svetovej vojny stretol so svojím ruským rezortným kolegom Sergejom Lavrovom. Udalosť, ktorú svetové médiá takmer ani nezaregistrovali, mala podľa dostupných informácií charakter skôr informatívneho stretnutia než produktívneho rokovania. Podľa tlačového odboru MZVaEZ SR sa obaja rezortní partneri okrem obligátnych tém ako situácia na ukrajinskom východe, napĺňanie Minských dohôd, migračná kríza či konflikt v Sýrii dotkli aj sporného plynovodu Nord Stream 2, ktorého budovanie podpísalo Rusko s európskymi firmami.

Protikladnosť postojov prezidenta a predsedu vlády sa už stihla zaradiť medzi nové konštanty slovenskej politickej scény. K divergenciám v zahraničnej politike pribudla najnovšie aj oblasť energetiky. Kým moralizujúca hlava štátu – aby nespochybnila svoju lojálnosť k EÚ – nevidí v avizovanom rozšírení prepravnej kapacity Nord Stream 2 „čisto obchodný zámer“, ale príležitosť na diverzifikáciu zdrojov, pragmatický premiér varuje pred vysokými finančnými stratami, ktoré nám obídenie Ukrajiny (a tým aj SR) v tranzite ruského plynu spôsobí.

Hoci Lajčák Lavrovovi vysvetlil dôvody, prečo Slovensko s takýmto riešením nesúhlasí, jeho argumentácia o negatívnom dopade plynovodu na našu ekonomiku i energetickú bezpečnosť znela vo svetle podpory, ktorú Slovensko doteraz preukázalo a fakticky naďalej preukazuje strojcom protiruských sankcií – pôvodcom celej energetickej vojny, ako „plač nad nesprávnym hrobom“.

Nevedno, ako sa slovenskému záujemcovi o post generálneho tajomníka OSN pozeralo do Lavrovových očí, keď mu najprv tlmočil vďačnosť Slovenska za „úlohu, ktorú ruskí občania, spolu s ostatnými národmi vtedajšieho Sovietskeho zväzu, zohrali pri oslobodzovaní našej krajiny od fašizmu“ a vzápätí sa mu pokúšal morálne zdôvodniť hanebnosť sankcionovania ich potomkov „celkovou atmosférou vzťahov EÚ s Ruskom“. A preto niet divu, že si hľadanie nových projektov, ktoré označil Lavrov za východisko z tejto situácie, Lajčák nemohol osvojiť ako svoju potrebu.

Hlavným a zrejme jediným motívom stretnutia bolo nadchádzajúce predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ, ktorého sa zhostí 1. 7. 2016. Ako šéf slovenskej diplomacie na úvod schôdzky prezradil, svojho ruského kolegu prišiel podrobne informovať o prioritách SR na tomto poste. Je však nanajvýš diskutabilné, či jednotlivá členská krajina (a navyše taká nesebavedomá a nesvojprávna ako Slovensko) môže o nejakých „svojich prioritách“ vôbec hovoriť. A tak Lajčákovu zmienku o tom, že Rusko je globálny hráč, bez ktorého nie je možné riešiť žiaden z problémov súčasného sveta, nemohol Lavrov vziať inak, než ako jeho „osobný kompliment“.

Už len posledná „dôležitá maličkosť“. Z agentúrneho servisu čitateľ nemá možnosť zistiť, či sa Lajčákova cesta do Moskvy, ktorá by bola za iných okolností ihneď terčom koordinovaných mediálnych útokov a opovrhnutia „demokratickým spoločenstvom“, uskutočnila z poverenia slovenskej alebo bruselskej diplomacie. Lebo – aj keď to znie napohľad absurdne – obsahová strohosť sprostredkovanej informácie by mohla poukazovať skôr na to, že o tlmočenie postojov SR opäť nešlo.

zdroj: zemavek.sk

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)