Jozef Banáš o Paríži: Kto sú ozajstní teroristi a kto zradcovia Európy?

thumbnail

OKNO DO EURÓPY JOZEFA BANÁŠA Plačeme nad obeťami streľby v parížskom klube Bataclan, ale sú tu milióny zabudnutých mŕtvych bezmocných, ktorí zbytočne hynuli v záujme mocných. Ak nebudeme plakať aj nad týmito mŕtvymi, náš plač nebude úprimný. A rovnako bude neúprimné a nedôveryhodné konanie bruselských, parížskych či berlínskych poskokov USA – všetkých tých európskych zradcov, nech už sa volajú Juncker, Tusk, Hollande či Merkelová, zamýšľa sa vo svojom komentári pre ParlamentnéListy.sk najprekladanejší slovenský spisovateľ, bývalý politik a diplomat Jozef Banáš. Prečítajte si iný pohľad na terorizmus, kto s ním začal, komu slúži a kto z neho v konečnom dôsledku ťaží.

To, čo sa stalo v Paríži, je nesporne strašné a odsúdeniahodné. Kladiem si otázku, akú majú motiváciu ľudia, ktorí sú natoľko oddaní svojej veci, že zabijú desiatky nevinných a napokon aj sami seba? Musí v nich byť neuveriteľná nenávisť a túžba po pomste zmiešaná s bezmocnosťou a zúfalstvom. Tvrdiť, že na bezhlavé vraždenie nevinných ľudí postačuje, aby bol niekto fanatický islamista, je, nazdávam sa, príliš málo. Tak sa zamýšľam, prečo nás – kresťanov, fanatickí moslimovia natoľko nenávidia? Aby som bol presný, prečo fanatickí moslimovia nenávidia fanatických kresťanov? Normálni moslimovia a je ich asi osemdesiat percent, ako mi to povedali moji moslimskí priatelia, sú rovnako benevolentní v chodení do mešít ako my v chodení do kostolov, v dodržiavaní dogiem či rituálov. Nebezpečných je tých zvyšných dvadsať percent. Rovnako ako medzi kresťanmi.

Navštívil som viacero islamských krajín a zamýšľam sa, prečo nás moslimovia, ale nielen oni, vidia ako novodobých križiakov. Možno si neuvedomujeme, ako pôsobí kresťanský symbol – kríž, na nekresťanov. Môj priateľ v Indii sa ma spýtal: „Ako má nekresťanský svet vnímať kresťanov, keď je vašim symbolom popravný nástroj?“ Aký by sme my mali názor na ľudí, ktorí by nosili na krku symbol šibenice alebo samopalu? A pritom Kristus nikdy symbol rímskeho kríža nepoužíval, symbolom raných kresťanov bola ryba alebo kríž rovnoramenný ako symbol rovnováhy. Možno tí, ktorí zvolili popravný nástroj za symbol kresťanstva, presne vedeli, čo robia. Nahnali nám strach. Ich nasledovníci v naháňaní strachu pokračujú. Pretože strach je najlepším a najistejším nástrojom na ovládanie ľudí. O úlohe strachu pri ovládaní más vedeli a vedia všetci mocní. Orwell to vo svojich románoch výstižne popisuje. A o naháňanie strachu ide aj v prípade brutálneho útoku v Paríži. Zavedenie totálnej kontroly občanov Európy v záujme ich bezpečnosti, jednoducho podobné opatrenia, aké zaviedli v USA po útoku na dvojičky. Po páde železnej opony a skončení komunizmu si svet vydýchol, začal sa menej báť. Ale keď sa nebojíte, keď nemáte nepriateľa, žiadny parlament, senát či kongres vám neschváli vysoké výdavky na zbrojenie. Tak dostali mocní strach, že by sa bezmocní prestali báť. Do našich životov bolo potrebné vrátiť strach.

Na to, aby ste sa báli, potrebujete nepriateľa. Komunizmus padol, USA potrebovali po skončení studenej vojny nového nepriateľa. Ak človeka ovláda strach, je ochotný vložiť sa do rúk mocných a nechať sa nimi chrániť. Kto má strach, ten sa nepýta. Jedenásty september 2001 bol kýženým objavením sa nového nepriateľa – terorizmu. To, že útoku akýchsi teroristov na obchodné centrum v New Yorku dnes už verí len menšina Američanov, to že dodnes nikto nevysvetlil, ako je možné, že sa zrútili nielen budovy "dvojičiek", ale aj ďalšie, do ktorých žiadne lietadlo nevrazilo, mocných manipulátorov a ich mainstreamových mediálnych prisluhovačov nezaujíma. Predovšetkým pád 47-poschodového mrakodrapu WTC 7, ktorý bol takmer ideálnou demonštráciou kontrolovanej demolácie. V USA po "dvojičkách" operatívne schválili 360-stranový Patriot act, ktorý si poslanci ani nestihli prečítať, nieto ešte o ňom diskutovať, umožňuje americkým vládnym a bezpečnostným orgánom bezprecedentne kontrolovať, odpočúvať, sledovať, vyšetrovať každého, o kom si zmyslia, že je protiamerický. Strach ovládol USA a svet. Zdá sa však, že málo. Európa zažila útoky v Madride i v Londýne, ale akoby sa dostatočne nezľakla. Prišiel január 2015 v Paríži a útok na redakciu Charlie hebdo. Opäť však s niekoľkými chybami krásy. Dodnes nikto nevysvetlil, ako je možné, že policajtovi ležiacemu na chodníku vpálil terorista do hlavy zo vzdialenosti asi pol metra dávku zo samopalu a namiesto toho, aby mu z hlavy ostal len mastný fľak (bol som na vojne a zo samopalu som strieľal), policajt si pokojne ľahol na chodník. Dodnes nikto nevysvetlil neuveriteľný diletantizmus jedného z útočníkov, ktorý si na zadnom sedadle zabudol občiansky preukaz. Dodnes nikto nevysvetlil záhadnú samovraždu vyšetrovateľa. Vraj bol prepracovaný... Podobne strelca, ktorý strieľal na tuniskej pláži v lete 2015, zastrelili, takže opäť nevieme, kto za ním bol.

Maslo na hlave USA

Pokiaľ Usáma bin Ládin bojoval proti Sovietom, bol pre Američanov bojovník za národné oslobodenie. Keď Sovietov v Afganistane Američania (aj my) vystriedali, stal sa teroristom. Senát USA vyhlásil už v roku 2007 odmenu 25 miliónov dolárov za jeho chytenie, prípadne za informácie vedúce k jeho odhaleniu. Taká veľká bola túžba USA dolapiť najväčšieho teroristu všetkých čias. Napokon ho aj dolapili. V máji 2011 ho špeciálne americké sily Navy Seals obkľúčili a zranili v jeho dome neďaleko pakistanského Islamabádu. Na prekvapenie však Američania namiesto toho, aby zraneného teroristu číslo 1 postavili pred súd, aby odhalili, kto za svetovým terorizmom stojí, vyviezli Bina Ládina na more a jeho telo vhodili do vôd. Dodnes nepredložili žiadny dôkaz ani fotografiu jeho mŕtveho tela...

Iba ten, kto vedieť nechce, nevie, že Islamský štát je dôsledkom zničenia štátnych štruktúr Iraku nezmyselnou americkou vojnou v roku 2003 pod lživou zámienkou zbraní hromadného ničenia, ktoré mal vlastniť Saddám Husajn. ISIS vznikol na území Iraku doslova pod nosom USA, ktorí Irak kontrolovali. Čudné, ale zrozumiteľné. Vtedajší guvernér Iraku Paul Bremer zničil velenie armády, bezpečnostných zložiek, odstránil sunitov a dosadil do kľúčových pozícií šiítov. Vytvoril mocenské vákuum, chaos. Ponížení a diskriminovaní suniti sa spojili s islamistami a začali v krajine zachvátenej chaosom budovať svoje silové zložky. Podľa americkej DIA (Defence Intelligence Agency) si Obamova vláda vznik Islamského štátu doslova želala. V roku 2014 sa spojili všetky protiasadovské organizácie v Sýrii a v Iraku. Podľa nemeckého Focusu sa USA snažili rozdrobiť moc v regióne a tak lepšie ovládnuť zdroje ropy a zemného plynu. Podpora Islamského štátu Spojenými štátmi fungovala aj preto, lebo stále bol pre USA prijateľnejší ako ruský kôň Asad. Republikánsky senátor Rand Paul otvorene zaútočil na jastrabov vo vlastnej strane, keď povedal: „Oni stvorili týchto ľudí.“ Fotografie Johna McCaina s predstaviteľmi ISIS sú notoricky známe. Rovnako je všeobecne známe, že v tureckej pohraničnej provincii Hatay sú nielen utečenecké tábory, ale aj výcvikové tábory bojovníkov ISIS. Dnes k nim pribudli špeciálne nemocnice pre zranených islamistických bojovníkov.

Kto zasial vietor terorizmu? Sme my kresťania bez viny?

Odhliadnem od dávno zabudnutých križiackych výprav, počas ktorých hordy sfanatizovaných kresťanov vyvraždili a olúpili moslimov, odhliadnem od dávno zabudnutého masového vyvraždenia Indiánov fanatickými kresťanmi, ktorí v časoch Kolumba vyvraždili 90 percent pôvodných obyvateľov Mexika. Z dvadsaťpäť miliónov ich ostalo o sto rokov po príchode Kolumba milión. Zo zlata ulúpeného Indiánom dal pápež Alexander VI. vyzdobiť strop slávnej rímskej baziliky Santa Maria Magiore, do ktorej dnes v bázni a obdive chodíme vyznávať kresťanskú lásku k blížnemu. Odhliadnem od koloniálneho drancovania prakticky všetkých afrických a ázijských krajín Angličanmi, Francúzmi, Španielmi, Portugalcami, Holanďanmi, Nemcami. Drancovali a delili si korisť a dnes, keď ožobračení Afričania, Sýrčania, Afganci, Iračania prichádzajú so žiadosťou vrátiť ukradnuté, európski zlodeji chcú, aby sme s nimi boli my – Česi, Slováci, Poliaci, Maďari, Bulhari, Srbi, Chorváti a ďalší, ktorí nelúpili, solidárni.

Odhliadnem od zločinov a rabovačiek dávno zabudnutých, ostanem pri tých, ktoré sa udiali v nedávnej minulosti alebo sa dejú stále. Prvý terorista v dvadsiatom storočí bol oslavovaný britský premiér Churchill, ktorý dal rozkaz bombardovať dediny na Blízkom východe s cieľom „zasadiť hrôzu do sŕdc necivilizovaných primitívov“. Britské kráľovské letectvo bombardovalo Kurdov, Afgancov, Iračanov. Keď tu vypuklo šiítske povstanie, Briti ho bombardovaním rozdrvili. Iný britský premiér Lloyd George sucho konštatoval: „Musíme si zachovať právo bombardovať negrov.“ Iskriť to na Blízkom východe začalo na konci tridsiatych rokov 20. storočia, keď americké ťažiarenské spoločnosti objavili v Saudskej Arábii ropu. Britov odstavili dekrétom prezidenta Roosevelta, ktorý vyhlásil, že Saudi sú demokratickým spojencom Američanov v boji proti nacizmu. Francúzov odtiaľ vykopli s poukázaním, že ich Vichystický režim kolaboroval s Hitlerom a teda sú porazenou mocnosťou. Briti sa pokúsili udržať si pozíciu na Blízkom východe štátnym prevratom v Iráne v roku 1953, v ktorom im Američania radi pomohli, za podmienky, že americké ťažiarenské spoločnosti dostanú 40 percent britských koncesií.

V susednom Iraku bola v roku 1958 počas vojenského prevratu vyvraždená kráľovská rodina, čo umožnilo postupný príchod na scénu Saddáma Husajna. CIA dodala jeho baasistickej strane dlhý zoznam ľavicových intelektuálov, ktorí boli všetci Saddámom popravení. V roku 1983 Saddám Husajn vo svojom paláci srdečne privítal amerického ministra obrany Rumsfelda. Najstabilnejším spojencom USA na Blízkom východe je Saudská Arábia, ktorá je najfundamentalistickejším islamským štátom na svete. Podľa Amnesty International popravia v tejto krajine každý druhý deň jedného človeka. Napriek tomu USA kráľovskú rodinu nikdy neoznačili za diktátorov. Možno preto, lebo z päťdesiatich štátov USA sa trest smrti vykonáva v tridsiatich štyroch. Kto je diktátor a kto nie, určuje Washington podľa kľúča: Máte naftu? Ak áno, pekne sa o ňu s nami podelíte. Ak nie, vaša vláda je diktátorská a treba ju vymeniť. O tom sa mohli v minulosti presvedčiť Chávez, Kadáfí či zmienený Saddám Husajn. V mene amerických národných záujmov, ktoré siahajú od Japonska až po Japonsko, nastolíme demokraciu, či sa vám to páči, alebo nie. Vyvoláme trebárs Arabskú jar, ale dáme si pritom veľký pozor, aby táto jar nezasiahla režimy, v ktorých sa vlády o naftu a plyn s nami delia. USA za darebácky štát vyhlásili Irán, lebo sa nechcel deliť. Oficiálny dôvod bol iránsky jadrový program. Ako vyriešili situáciu Američania? Tak, ako ju riešia zvyčajne. Hovorí o tom jeden z najuznávanejších amerických bezpečnostných a politických stratégov George Friedman.

Ostatní môžu aj zomrieť, Ameriku to nezaujíma

Na zasadaní Chicago Council on Global Affaires dňa 4. februára 2015 vysvetlil Friedman politiku a záujmy Spojených štátov. Prezradil, že hlavným cieľom Washingtonu je likvidovať všetkých, ktorí aspoň trochu môžu ohroziť postavenie USA ako svetového hegemóna. Amerika pociťuje nebezpečenstvo zo strany Ruska a EÚ, ale aj nevyspytateľného Nemecka, a preto Friedman bez okolkov priznáva, že Washington nesmie dopustiť žiadnu spoluprácu a bližšie vzťahy Nemecka a Ruska. Tiež pokojne prezrádza mnohé účinné metódy amerických tajných služieb, politikov a médií. Jeho logika je dojemne jednoduchá: „Všetko, čo je v prospech Ameriky, je dobré, a ostatní môžu aj zomrieť. Ameriku to nezaujíma.“ Friedman potvrdzuje taktiku „dvojitého metra“ – čo je dovolené Amerike, nemôže robiť niekto iný. V politickej diplomacii obhajuje starý dobrý americký postoj: „Je to síce lotor, ale je to náš lotor.“ Ilustruje svoje slová súčasným vedením Ukrajiny. Friedman ďalej pokračuje: „USA dodávajú zbrane do Pobaltia, Poľska, Rumunska, Bulharska a, samozrejme, na Ukrajinu. Konajú mimo rámec NATO, lebo v NATO musí byť stopercentný súhlas a ktorákoľvek krajina môže vetovať čokoľvek. USA sú pripravené vybudovať sanitárny koridor okolo Ruska. USA majú zásadný záujem mať pod kontrolou všetky oceány sveta. Vďaka tomu môžeme napádať ľudí, zatiaľ čo oni nás napadnúť nemôžu. Udržať si kontrolu nad oceánmi a vesmírom je základom našej moci. Najlepší spôsob, ako poraziť nepriateľskú flotilu, je zabrániť v jej výstavbe. Briti to zariadili tak, že žiadna európska sila nemohla vytvoriť flotilu, pretože prinútili Európanov útočiť na seba navzájom. Odporúčam viesť takú politiku, akú viedol Ronald Reagan proti Iránu a Iraku. Podporoval obe strany a zaistil tak, že nepôjdu proti nám. Je to cynické, nemorálne, ale funguje to. Británia neokupovala Indiu, zabrala len niektoré indické štáty, poštvala ich proti sebe a dodala im britských dôstojníkov.“ Tu máme ako na dlani taktiku USA na Blízkom východe – proti ISIS verbálne bojujeme, v skutočnosti ich však podporujeme.

V Afganistane hájili Američania demokraciu tak, že keď sa koncom roku 2014 uskutočnil v Kábule slávnostný ceremoniál zvesovania vlajky NATO pri príležitosti skončenia jednej misie a začatia druhej, afganský prezident Hamíd Karzaj podľa agentúry Reuters šokoval Američanov slovami: „Misia USA v Afganistane bola zradou. Washington si nikdy neprial, aby na území Afganistanu zavládol mier. Američania tu nechcú mier, lebo tu majú vlastné záujmy. Nie je to naša vojna, ale vojna, ktorú nám vnútili a ktorej sme obeťou. Mier v Afganistane nezavládne dovtedy, dokedy to USA a Pakistan nebudú chcieť.“ Karzaj odmietol podpísať bezpečnostnú zmluvu s USA, ktorá by umožňovala Američanom naďalej ostať v Afganistane, a tak ju podpísal až nový prezident Ašraf Ghani, ktorý sa ním stal až po šiestich mesiacoch od volieb po zásahu USA...

Plačeme nad obeťami streľby v parížskom klube Bataclan. Plačem aj ja. Ale plačem aj nad tisícmi, státisícmi a miliónmi zabudnutých mŕtvych Iračanov, Iráncov, Líbyjcov, Somálcov, Afgancov, Jemencov, Ukrajincov, Sýrčanov, Libanoncov, Čečencov, Rusov, Palestínčanov, Srbov, Chorvátov a mnohých iných bezmocných, ktorí zbytočne hynuli v záujme mocných. Preto plačem aj nad tisíckami amerických chlapcov, ktorí položili svoje životy za pofidérnu ideu amerických národných záujmov. Pretože ak nebudeme plakať aj nad týmito mŕtvymi, náš plač nebude úprimný. A rovnako bude neúprimné a nedôveryhodné konanie bruselských, parížskych či berlínskych poskokov USA – všetkých tých európskych zradcov, nech už sa volajú Juncker, Tusk, Hollande či Merkelová. To, čo sa stalo v Paríži, zapríčinili do veľkej miery svojím oportunizmom oni sami. Ak by bol slabučký Hollande chlap, abdikuje a umožní vypísanie nových volieb s nádejou, že sa vo Francúzsku objaví politik formátu de Gaulla. A podobný krok by mala spraviť aj Merkelová.

Jozef Banáš

zdroj: parlamentnelisty.sk

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)