Etikoterapia - liečba mravnosťou.

thumbnail

Stretávam sa s prekvapenými výrazmi tvárí, ak odpoviem na otázku: “A čomu sa vlastne venuješ?” A ja odpoviem – etikoterapii. Nasleduje ihneď: “A to je čo?” Poviem – liečba mravnosťou. Tam sa zvyčajne rozhovor skončí. Poviem úprimne, tie pohľady po tejto mojej odpovedi, ma bavia 🙂 Titulky na čele pýtajúceho mi naozaj vyčaria úsmev na tvári. Ale ja to chápem. Napriek tomu  ETIKOTERAPIA medzi nami má už svoje miesto veľmi dávno.

Ak poviem, že etikoterapia je liečba mravnosťou, nie je to moralizovanie, ani morálka, ktorá je vždy poplatná dobe. Je to predovšetkým forma súladu. Formuloval ju český lekár CTIBOR BEZDĚK,  ktorý sa považuje za otca etikoterapie.

Ctibor Bezděk koncom 19. storočia absolvoval Lekársku fakultu vo Viedni a potom dlho pôsobil ako praktický lekár vo veľmi rôznych a sťažených podmienkach, napríklad ako lodný lekár. Takto nazbieral množstvo skúseností a urobil veľa pozorovaní, ktoré až neskôr začal zhodnocovať. Niekoľko rokov pracoval aj v Rusku, kde sa stretol s veľkým spisvateľom a mysliteľom Levom Nikolajevičom Tolstým. Jeho myšlienky ho veľmi ovplyvnili. Dlhé roky bol tiež v kontakte so slovenským lekárom a Tolstého tajomníkom  Dušanom Makovickým. Po nešťastnej ruskej revolúcii v roku 1917 sa vrátil domov  a začal pôsobiť v Ružomberku. Neobmedzoval sa však iba na čisto lekársku rutinu a prax, ale venoval sa sociálnej práci, prednáškam, zriaďovaniu poradní pre matky i mládež.

Zo Slovenska bol spolu s mnohými ďalšími českými vzdelancami, ktorí prinášali do našej krajiny v čerstvom Československu kultúru, vyhnaný Tisovým režimom a Hlinkovými ľudákmi.  Počas a po II. svetovej vojne žil v Čechách a zomrel v komunistickom Československu -  samozrejme celkom zabudnutý – v roku 1956.

Jeho kniha Záhada života a smrti-Etikoterapia vyšla od 30. rokov do roku 1947 v troch vydaniach a potom ešte v nemeckom preklade vo Švajčiarsku. 

ZDRAVIE podľa Bezdeka je stav, v ktorom sa všetky zložky človeka podriaďujú ústrednému duchovnému princípu. Choroba znamená to, že pozornosť nejakej zložky sa celkom odpúta od tohto princípu a oveľa viac priľne k nejakej hmotnej závislosti – peniazom, alkoholu, sláve, televízoru… 

Duševné stavy ako hnev, pýcha, sklamanie, ambicióznosť, závisť, lakomosť, egoizmus, zloba a nenávisť, strach, skľúčenosť – ak sa to všetko nekontrolovane kumuluje a šíri, otravuje  a narúša naše vnútro. Ak pretrvávajú dlhšie, menia človeka na automat, ktorý reaguje iba z pozície týchto prehnaných vášní a stráca kontakt so svojím vyšším ja, s Bohom. Zároveň to prehlbuje jeho depresiu. A väčšinou je za tým všetkým nejaký malý, ale vytrvalý mindrák, blud o vlastnej nedostatočnosti, ktorú treba nejako potlačiť. 

Večné vyčerpávanie takýmito stavmi duše sa prenáša do hmoty, a teda ovplyvňuje telo a jeho orgány a prináša celkovú psychickú i fyzickú opotrebovanosť.

Škodlivé emócie spôsobujú výraznejšie  a časom trvalé väčšie prekrvenie niektorých orgánov a zároveň tak oslabujú iné, ktoré sa následne neprekrvujú dostatočne. Môže sa meniť aj množstvo a zloženie sekrétov žliaz s vnútorným vylučovaním a takto sa človek doslova  a fyzicky sám zadúša svojou myšlienkovou negativitou.

Ctibor Bezděk upozornil aj na veľkú zmenu, ktorou prešlo lekárske pôsobenie. Niekdajších rodinných lekárov nahrádzali a dnes už celkom nahradili špecialisti, obvodní lekári, ktorí majú kartotéku mnohých pacientov. Zatiaľ čo kedysi rodinný lekár poznal celú históriu nielen jednotlivca, ale celej rodiny, vedel aj o iných, ako o čisto zdravotných záležitostiach a teda mohol liečiť naozaj príčinne, nielen na fyzickej úrovni, súčasný systém to neumožňuje a nemôže ani napĺńať.  Bezděkov ideál bol lekár, ktorý by mal zároveň byť aj znalcom duše.

Zaoberať sa vlastnou dušou, poznávať samého seba považuje za to najdôležitejšie, hoci väčšina ľudí svoje vnútro vôbec nepozná a dokonca sa mu úmyselne vyhýba z obavy z toho, čo by tam našli. A pritom práve tam vidí etikoterapia najväčší potenciál pre uzdravovanie. Bezděk bol napríklad presvedčený o tom, že liečba srdcových chorôb (a tie práve dnes predstavujú najčastejšiu príčinu úmrtí u nás) sa nevyhnutne musí stať liečbou duše, lebo fyzické srdce môže vyliečiť iba pokoj duše.

To pravda, neznamená, že akákoľvek fyzická liečba napríklad poškodeného srdca by bola nepotrebná. To určite nie vzhľadom na to, že poruchy duše nastali vždy oveľa skôr, ako sa prejavili na fyzickej úrovni. Keďže sa im ale nevenovala patričná pozornosť, spôsobili telesné zmeny, a tak na seba upozornili. Po chirurgickom alebo inom liečebnom zásahu je však určite na mieste začať sa zaoberať aj duševnými a duchovnými príčinami.

 

Veľmi zaujímavou a jasnozrivou myšlienkou, ktorú nachádzame u Bezděka je to, že lieky samotné alebo lekárske zásahy a ich úspešné pôsobenie do veľkej miery závisia na dôvere, nálade, teda na duševnom stave pacienta. Kritizuje zároveň prehnané predpisovanie liekov, ku ktorému dochádza buď iba preto, že to pacient vyžaduje alebo preto, aby si lekár uľahčil prácu( a to pán Bezděk nežil v dobe reklám a prekvitajúceho farmaceutického priemyslu).

Bezděk propaguje aktívny prístup zo strany chorého, ktorý jednoducho nemôže očakávať, že lekár alebo niekto iný urobí všetko za neho a on bude pokračovať vo svojich zabehaných myšlienkach, zlozvykoch a vo svojej negativite a nebude duševne spolupracovať.

Lepšia ako liečba je samozrejme prevencia. Zaujímavé sú v tomto smere napríklad Bezděkove úvahy a návrhy týkajúce sa samotnej práce a oddychovania. Vodítkom sú mu  aj Masarykove výroky ako „Pracovat, ale neudýchat se!“ a  „Nebát se a nekrást.“ To sú také najjednoduchšie etikopreventívne zásady.

Vtedy sa ešte len začal rozvíjať moderný dovolenkový systém, ale Bezděkovi neušla ani jeho tienistá stránka. Všimol si, že je to obrovská disproporcia  a dokonca záťaž, keď prepracovaní a vyčerpaní ľudia, ktorí dlhé týždne a mesiace trávia veľmi disharmonickým spôsobom, zrazu raz alebo dvakrát vypadnú na dlhšiu dovolenku. Je to málo a je to príliš veľký kontrast. Navyše si uvedomil, že samotné dovolenky sa stali istým spôsobom vášňou, ktorá často prináša stres porovnateľný s pracovným nasadením. Už v jeho časoch bolo teda zjavné, že mnoho ľudí prichádza z dovolenky s pocitom, že by potrebovali ďalšou na zotavenie sa z nej.

Upozorňuje na to, že za väčšinu našich neduhov môže náš egoizmus a upachtenosť za niečím. Niečo máme, ale zásadne chceme viac a viac, hoci to reálne ani nepotrebujeme. Spočíva v tom aj veľká časť neuróz moderného človeka, často pseudoexistenčné obavy prameniace z pocitu nejakej menjcennosti, z neustáleho porovnávania sa s druhými. Aby toto človek prekonal, začne sa preceňovať a všetko začína posudzovať iba v pomere k sebe samému. Pokiaľ však dôvodom k nespokojnosti prestane byť závisť, chamtivosť alebo neukojiteľná túžba po pôžitkoch akéhokoľvek druhu,  môže aj nespokojnosť napokon viesť napríklad aj k nezištnej práci pre druhých. A práve prácu pre blaho druhých považuje Bezděk za najlepšiu prevenciu.

Neuľpievanie v strachoch, úzkostiach a obavách je veľmi dôležité. Ľudia sa často sami vyraďujú zo spoločenského života. Nespievame a netancujeme spolu len tak pre nič za nič, pre číru radosť. A pritom šťastie a púha radosť z toho, že sme, je základom pocitu zdravia. Nezmyselné rituály v domácnosti, posadnutosť upratovaním, čistotou a sebastrednosť na svoje boliestky a mindráky, workaholizmus a iné závislosti však vo veľkej miere nahrádzajú a vytláčajú napĺňanie kultúrnych potrieb, záujem o druhých ľudí, spoločenské kontakty. 

Neohrabaná pomoc plná strachu z citov a emócií sa často prejavuje takto: „Vybavím ti lekára, vybavím ti operáciu, vybavím ti penzión, pôjdem s tebou od čerta k diablu, musíš ešte skúsiť toto…“ Až chudáka „usmýkajú“ k možno predčasnej smrti. A pritom tak málokedy sa niekto spýta: „Ako sa naozaj cítiš?“ Čo by si ty teraz najviac chcel?“ a naozaj bol úprimne zvedavý na odpoveď a pripravený ju rešpektovať.

Bohužiaľ si praktická medicína naše telo “rozkúskovala”.  Pacient je : ten s tým žlčníkom, ten s tým vysokým tlakom…… Zabudlo sa (ale ja som naozaj veľký optimista v tom, že to za krátky čas už nebude pravda), že telo človeka funguje nejako inak – že všetko súvisí so všetkým. Že telo, duch a duša nemôžu byť každý inde, ale musia tvoriť harmonickú trojicu. 

Je dobré pochopiť, že zdravotný problém je pre človeka vlastne informácia, že zišiel zo správnej cesty, je odrazom jeho duše. Je odrazom toho, ako sa jeho duša cíti, výsledkom doterajšieho spôsobu života, myšlienok, želaní – je vlastne našim svedomím. Snažíme sa “preliezať” do priestoru iných ľudí, necháme iných  vstupovať do nášho priestoru  a potom sa zrazu ocitáme v sebazničujúcej rovine. A to nie je dobre. 

Cieľom etikoterapie je zbaviť chorého človeka spôsobu života, ktorý doteraz viedol. Úspešné a trvalé vyliečenie sa však dá dosiahnuť iba poctivou  a tvrdou prácou na sebe samom. Inak bude platiť to staré známe. “lehce nabyl, lehce pozbyl”. Tu mi nedá nespomenúť slová Mudr. Jana Hnízdila, že etikoterapia nie je pre všetkých. Zo začiatku som sa nevedela stotožniť s týmto výrokom. Akože nie pre všetkých? Veď ak chcem pomôcť, nemôžem povedať, že pre teba to je a pre teba nie. Moja prax mi však pomohla pochopiť. Nie všetci sú totiž ochotní pripustiť,  že medikamenty ich zdravotný problém nevyriešia, iba potlačia. Nie všetci sú ochotní pripustiť, že za svoj zdravotný problém môžu sami a iba sami ho môžu vyriešiť. Oni veľakrát tušia, že niečo nerobia správne, ale majú tisíc dôvodov, prečo nechcú svoje problémy riešiť. A práve preto, nie je etikoterapia pre všetkých. 

Všetci, čo vyhľadávajú etikoterapiu, v skutočnosti cítia, čo je príčinou ich problémov a takisto cítia čo by mali urobiť, aby sa ich zbavili. Ale oni potrebujú mať istotu. Potrebujú potvrdenie, že to myslia dobre. Majú strach použiť svoju slobodnú vôľu. Preto sa obracajú na lekárov, terapeutov, na sily medzi nebom a zemou. V skutočnosti sa iba snažia presunúť zodpovednosť na niekoho iného. Skôr, či neskôr aj tak dospejú k poznaniu, že všetko v konečnom dôsledku závisí len na ich ochote pracovať na sebe samom. Ja osobne som presvedčená, že ETIKOTERAPIA je medicínou budúcnosti. 

Nekonkuruje medicíne. K etikoterapeutovi prichádzajú ľudia v presne definovateľnom okamihu života – v období pred bodom zlomu. Vo chvíli, keď starým spôsobom to už nejde, oni chcú po novom a nevedia ako. Tento bod zlomu prinášajú duchovné zákony, ktoré sa nedajú nijako preľstiť. Rovnaké priťahuje rovnaké.

Kontakt s etikoterapiou je často taký tvrdý, že nenechá kameň na kameni vo vzťahoch, ktoré nie sú založené na pravde. Ale ako dlho je možné žiť vo vzťahu, ktorý nie je založený na pravde? To je predsa chorý vzťah. Z toho nutne niekto časom ochorie. A toto málo ľudí prizná, pochopí. Schovávajú sa za rôzne dôvody, ktoré im bránia svoj život vyriešiť tak, aby boli šťastní a spokojní……..a preto zdraví. 

ETIKOTERAPIA nelieči. Podáva pomocnú ruku v procese sebauzdravovania a vedomého duchovného rastu tých, ktorí chcú prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Ja každého klienta upozorňujem, že okrem odhodlania napraviť svoj život a vyriešiť si svoje problémy, je veľmi dôležitá trpezlivosť so sebou samým. A viem, prečo to hovorím. 

V článku boli použité aj informácie z www.ananda.sk

Autor: Inka Janotková

 

 

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)