Eduard Chmelár: Európe hrozí vojna oligarchov. EÚ sa už nedá zachrániť. Cieľ? Možno globálna vojna

thumbnail

USA si vyprosili v Rusku pauzu, pretože všetko sa rozpadá. Súčasná situácia na Ukrajine, kde oligarchovia ovládajú územie ako feudáli s vlastnými armádami, sa môže stať predobrazom budúceho vývoja v Európe. ParlametnímListům.cz to povedal slovenský vedec, analytik a rektor Akadémie médií docent Eduard Chmelár. Sám seba síce označuje za priaznivca zjednotenej Európy, ale nie v súčasnej podobe. Terajšia EÚ je podľa Chmelára nereformovateľná a projekt Únie sa vraj už nedá zachrániť. Rozoberá tiež zmluvu TTIP alebo cestu Zemana a Fica do Moskvy.

Ako hodnotiť celoeurópske dopady výsledkov britských volieb, kde David Cameron jednoznačne zvíťazil? Podľa pozorovateľov existuje približne 60 jeho poslancov, ktorí si "postrážia", aby ich premiér skutočne vypísal referendum o vystúpení z EÚ, hoci sám Cameron z EÚ vystúpiť nechce.

Tu nejde len o vystúpenie Veľkej Británie z EÚ. Takýto krok by totiž nevyhnutne viedol k rozpadu samotnej Veľkej Británie, pretože súčasné moderné Škótsko nechce mať s terajším ekonomicky neoliberálnym a politicky extrémne konzervatívnym Londýnom, ktorý dokonca pripravuje pod zámienkou boja proti terorizmu zákony obmedzujúce slobodu prejavu a zhromažďovania, nič spoločné. Je mimoriadne znepokojujúce, že Cameronova vláda sa chystá zrušiť zákon o ľudských právach, že nový minister spravodlivosti Michael Gove ho nazýva "darebáckou chartou", ktorá vraj uľahčuje život kriminálnikom. Nechce sa mi veriť, že si konzervatívci neuvedomujú kam to smeruje - k oslabeniu až popretiu univerzálnych ľudských práv, na ktorých sa svetové spoločenstvo zhodlo po druhej svetovej vojne. Je viac ako isté, že extrémisti v celej Európe sa budú týmto krokom inšpirovať. A hoci Brusel pred referendom o nezávislosti Škótska vyhrážal, že v prípade odtrhnutia by sa dostali Škóti mimo Európskej únie, realita po prípadnom úspešnom referende o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ by vyzerala inak. Brusel bude ešte rád, keď bude môcť eurooptimistické Škótsko prijať ako náhradu za Británii.

Ja sám predpokladám, že skôr alebo neskôr sa Británia rozpadne. Pozrite sa, čo sa deje v Katalánsku, Baskicku, Flámsku, na severe Talianska, o východnej Európe ani nehovoriac. Smerujeme k akémusi neofeudalismu, ktorý bude charakteristický štiepením územia a fragmentácie regiónov. To, čo sa deje na Ukrajine - nefunkčný, rozložený štát, oligarchovia ovládajúci regióny ako feudálne léna a disponujúci vlastnými silovými zložkami, ktoré len neochotne a svojvoľne poskytujú centrálnej vláde, sa môže stať nočnou morou, predobrazom budúcich pomerov v Európe.

Bude britský volič chcieť preč z EÚ? Čo by to pre Úniu znamenalo? Môže ešte Cameron vyjednať na EÚ nejaké ústupky, ktorými by zvýšil šancu, že Briti v EÚ budú chcieť zostať?

Dôležitejšiou otázkou je, do akej miery bude EÚ ochotná ustupovať Británii a či je privilegované postavenie s množstvom výnimiek dlhodobo udržateľné. Podľa môjho názoru bola Veľká Británia vždy trójskym koňom európskej integrácie. Brzdila ju, komplikovala a bránila európsku emancipáciu tým, že bola vždy najprv tlmočníkom postojov USA ako piliera európskej moci. Podľa môjho hlbokého presvedčenia by Európa za súčasnej situácie dokázala lepšie definovať svoje záujmy bez Veľkej Británie.

Švédsky exminister zahraničia Carl Bildt sa obáva toho, že vystúpenie Británie z EÚ vyvolá aj v ďalších krajinách podobné tendencie, čo rád podporí Vladimír Putin usilujúci o rozdelenie Európy. Bude mať Putin v najbližších rokoch dôvod na radosť? V ktorej z krajín EÚ by mohla úspešne vyvrcholiť tendencia pre vystúpenie z únie?

Vy si skutočne myslíte, že Putinovým záujmom je rozložiť EÚ? Prečo by to robil? Severoatlantickú alianciu, to áno, pochopiteľne, ale Európa je pre Rusko výhodným obchodným partnerom a vítaným prirodzeným spojencom, Moskva nemá logický dôvod oslabovať svoje vzťahy týmto smerom. Silná Európa je hrozbou skôr pre USA ako pre Rusko. Médiá často navodzujú paranoidne dojem, akoby za gréckym pokukovaním po iných možnostiach stál Kremeľ. Sú to však neznesiteľné podmienky vo vnútri samotnej EÚ, ktoré nútia nielen niektoré členské štáty, ale aj niektoré kandidátske, ako napríklad Srbsko, stále viac uvažovať o alternatíve. Naša vlastná politika je nebezpečenstvom pre európsku integráciu, nie Rusko.

Rovnako tak vzbudzuje obavy možnosť vystúpenia Grécka z eurozóny, ktoré by mohlo vrcholiť dokonca v rozdelení eurozóny na dve menové únie. Hrozí takýto rozpad eura?

Pozrite sa, postavím problém inak a teraz budem mimoriadne tvrdý: Som čím ďalej tým viac presvedčený, že súčasná Európska únia je nereformovateľná. A to hovorím ako vášnivý priaznivec zjednotenej Európy. Zjednotená Európa bola pre mňa vždy ideou, na ktorej je možné postaviť zmysel nášho spoločenstva, dôstojnosť jeho obyvateľov a hrdosť na jeho predkov. Vždy som premýšľal o Európe, ktorá bude naplnením humanistického sna Danteho a Erazma, Komenského a Kanta, Kollára a Schillera. Ale dnešná integrovaná Európa nie je mojou Európou. Jedným z hlavných argumentov, ktorými sa zdôvodňovala existencia Európskej únie, bol predpoklad, že len toto zoskupenie dokáže krotiť a vôbec regulovať agresívne nadnárodné korporácie, ktoré už dnes majú väčšiu moc ako národné štáty. Dnes už vieme, že sa to nedarí, a otázkou je, či ide o chybu vo vývoji, ktorú je ešte možné zvrátiť, prípadne korigovať, alebo je to charakteristický konštrukčný prvok samotnej EÚ. Obávam sa, že bližšie k skutočnosti je druhá možnosť.

Niekoľko generácií Európanov sa učí, že moderná európska integrácia sa zrodila z túžby prehlbovať mier a priateľstvo medzi národmi. Lenže tieto ušľachtilé ciele neboli motorom integračného procesu. Od začiatku diktoval pravidlá hry záujem európskeho kapitálu. A hoci sa pravidelne objavujú návrhy na reformu EÚ, najmä z pohľadu jej demokratického deficitu a stále výraznejšieho zaostávania politickej integrácie za ekonomikou, v skutočnosti je reforma Európskej únie ešte väčšou utópiou ako reforma OSN: Základné smerovanie tejto integračnej štruktúry nie je možné reformovať. Sú to samotné štruktúry EÚ, ktoré bránia akejkoľvek veľkej reforme. Európska komisia sa vymyká tlaku občanov ešte viac ako národné vlády. Menová únia neslúži občanom EÚ, ale európskym korporáciám. A sú to práve koncerny a banky, ktoré majú najväčší záujem na zachovanie eura, lebo práve jeho súčasná podoba im umožňuje presúvať účinky krízy, ktorú sami spôsobili, na najzraniteľnejšie obyvateľstvo. Práve tejto logike povedali grécki voliči DOSŤ. Snaha o "zásadnú reformu" takejto Únie je mýtus. Tento projekt sa už nedá zachrániť, a čím skôr to pochopíme, tým menej to bude bolieť.

Česko navštívila šéfka francúzskej krajny pravicovej Národnej fronty Marine Le Penová. Tá sa ostro dištancuje od svojho otca, známeho antisemitskými a pronacistickými postojmi. Bude jej tento dištanc stačiť na to, aby sa stala francúzskou prezidentkou? Alebo aby aspoň FN zaujala stabilné miesto jednej z troch silných strán vo Francúzsku?

To si v tejto chvíli ešte netrúfam odhadnúť, ale jej šance sú veľké, podporované rastúcim nacionalizmom v Európe a módnym odporom ku klasickým politickým stranám.

Agenda Le Penovej, teda odmietanie imigrácia, varovanie pred islamom a obrana tradičných hodnôt má odozvu napríklad v Holandsku, Fínsku, Taliansku či Rakúsku. Kam sa podľa vás táto politika v nasledujúcich rokoch posunie? Čo z toho, čo predtým bolo nemysliteľné, sa o islame a migrácii bude hovoriť bežne? Stanú sa strany typu Národného frontu súčasťou mainstreamu, alebo im mainstreamové strany vyzobú ich agendu?

Tu je potrebné povedať jednu zásadnú vec. Hoci považujeme súčasný projekt EÚ za neudržateľný, inú racionálnu voľbu v dnešnom svete, ako sa zjednotiť, nemáme - toto zjednotenie musí vychádzať z úplne iných princípov, musí prísť zdola a musia byť založené na spoločnom odpore voči súčasnej oligarchii. Toto hnutie odporu musí byť založené na vzájomnej solidarite ľudí a národov, nie na nacionalistických a rasistických fóbiách, ktoré nás už neraz v histórii priviedli do pekla. Ten, kto dnes ešte blúzni o čistých rasách a suverénnych národoch, nevníma realitu sveta, v ktorom žijeme. Hlavná príťažlivosť týchto strán je však v niečom inom. Ich voliči majú pocit, že títo politici sú jediní, ktorí hovoria o problémoch otvorene, hoci často ich len vulgarizujú. Keď vidím ich kritiku neoliberálnej globalizácie, tak nemôžem takmer nič namietať, lebo to by som presne chcel vidieť od ľavice. Problémom týchto strán však nie je ich kritika súčasných pomerov, ale riešenie, ktoré navrhujú. A tie sú stále častejšie fašistické. To je jeden z dôvodov, prečo držím palce gréckej SYRIZE. Syriza nie je žiadna extrémna ľavica - to sú hlúposti polovzdelaných tárajov, ktorí opakujú prežité ideologické floskule. Syriza v skutočnosti ponúka to, čo už roky sľubuje európska sociálna demokracia - na rozdiel od nej to však myslí vážne. Navrhuje to, čo sa pravidelne objavuje v analýzach najprestížnejších ekonomických periodík, The Economist počínajúc a Financial Times končiac, a čo podporuje viac nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu: namiesto politiky úspor politiku investícií. Pokiaľ je v niečom Syriza radikálna, tak je to len demokracia.

Grécka vláda vyslala signál, že demokracia pre ňu znamená viac ako "fiškálna konsolidácia", že vplyv Nemecka na politiku EÚ je nezmyselný a deštruktívny. A práve v tomto bode zasiahla finančné kruhy najtvrdšie. Toto nie je o dlhoch, ktoré sú mimochodom nesplatiteľné a fakticky väčšie ako pred zavedením drastických úspor. Toto je o skoncovanie s oligarchickou podstatou politiky, s diktovaním zákonov zo strany finančných inštitúcií, s ignorovaním vôle ľudu. Ak sa to podarí, Syriza zapáli iskru, z ktorej môže vzplanúť skutočná európska revolúcia. A ak sa to nepodarí, Grécko môže dopadnúť ako Weimarská republika a uvoľniť cestu fašistickým silám. V tom je najväčšie riziko tohto projektu. To platí aj o iných európskych krajinách, kde sú na vzostupe extrémne pravicové sily na úkor štandardnej ľavice.

Ruský prezident Putin vyzval na Červenom námestí na vytvorenie nového systému globálnej bezpečnosti, ktorý bude bez účasti vojenských blokov. Dlhodobo kritizuje svetovú hegemóniu USA, Putinovi európski priaznivci bojujú proti obchodnej dohode TTIP a namiesto toho chcú pozitívnejší vzťah s Ruskom. Čo k týmto úvahám povedať?

Že zjednodušuje. Po prvé, obchodnú zmluvu medzi EÚ a USA kritizujú nielen Putinovi prívrženci, ale aj jeho odporcovia. Čím ďalej viac nezávislých expertov, medzi nimi aj nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu, ako Joseph Stiglitz či Paul Krugman, poukazujú na zavádzajúce argumentáciu podporovateľov Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (TTIP). Jeho výhody pre obchod sú viac než pochybné a oprávnené sú aj obavy ľudskoprávnych, ekologických, spotrebiteľských a odborových organizácií zo zníženia európskych štandardov v určitých oblastiach. Kľúčový je však geopolitický zámer tejto zmluvy, ktorú bývalá šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová trefne označila za "ekonomické NATO". Skutočným cieľom TTIP nie je odstrániť prekážky obchodu, ale odrezať Európsku úniu ekonomicky od Ruska. Podobné ciele sleduje aj pripravovaná zmluva TPP (Transpacifické partnerstva), kde Spojené štáty usilujú odrezať jedenásť štátov pacifického regiónu od Číny. Rusko veľmi rýchlo pochopilo, o čo tu ide, a urýchlilo vznik eurázijskej únie. A reakciou Číny bolo oznámenie zámeru obnovenia Hodvábnej cesty. Okrem iného v ňom ide aj o vytvorenie nového obchodného uzla z Afganistanu, z ktorého by sa mohlo stať prekladisko indických a čínskych výrobkov pre štáty Perzského zálivu a Európy. To sa, prirodzene, nebude páčiť Američanom, ktorí si chcú zachovať v tomto strategickom priestore medzi Ruskom, Čínou a Iránom dominantné postavenie. Putinova výzva na vytvorenie nového systému svetovej bezpečnosti bez vojenských blokov má teda svoje racionálne jadro. Súčasný trend vytvárania a upevňovanie nielen vojenských, ale aj ekonomických blokov teda môže viesť k jedinému cieľu: ku globálnej vojne. Tomuto sa snaží zabrániť aj medzinárodná mierová iniciatíva Zjednotenie za mier, ktorá pripomína záväzok z Parížskej charty pre novú Európu a upozorňuje, že bezpečnosť je nedeliteľná. Otázkou zostáva, do akej miery to myslí Putin úprimne a do akej sleduje len rozšírenie vlastnej sféry vplyvu.

Aspoň významnejšie náznaky podpory pre takéto vyhlásenia vidíme u českého prezidenta, u slovenského a maďarského premiéra, v Taliansku, samozrejme vo Francúzsku, v Grécku, na Cypre atď. Kde zmierlivosť voči Rusku ešte vzrastie? Budú niektoré krajiny dlhodobo Putinovým trójskym koňom?

V prvom rade by som rozlišoval medzi zdravým rozumom a kolaboráciou, medzi mierovým a proruským uvažovaním. Nevidím žiadne významnejšie náznaky, že by sa Česko, Slovensko alebo Francúzsko chceli stať Putinovým trójskym koňom. To je pomerne nudná propaganda, ktorá vidí za každým priateľským gestom smerom na východ zradu. Takéto paranoidné uvažovanie rázne odmietam, dôležité sú činy a tie sú jednoznačné. Naša krajina sa v ničom neodklonila od jednotného postoja Európskej únie, hlasovali vždy v súlade s postojmi iných členských štátov a v prípade Slovenska, ktoré poskytlo Kyjevu reverzný tok plynu, si dokonca dovoľujeme tvrdiť, že nikto tak nepomohol Ukrajine ako my, a to nad rámec našich ekonomických možností. Trochu iný prípad je Grécko a Srbsko, ale tam je treba vidieť aj vplyv kultúrnych tradícií, najmä pravoslávia. Rusko nie je totalitný štát a neohrozuje Európsku úniu, aby sme museli považovať umiernený tón voči Moskve za neprípustné správanie. To je choré, to je mentalita päťdesiatych rokov minulého storočia - a ja sa jej odmietam prispôsobiť.

Mimochodom, Miloš Zeman odhaduje, že do konca roka budú zrušené protiruské sankcie. Putin naliehavo žiadal za naplnenie minských dohôd "do posledného písmena". Je zrušenie sankcií do konca roka reálna? Bude teda mier na Ukrajine?

Sankcie jednoznačne zlyhali, na čo som upozorňoval od začiatku. Rusi pod tlakom nikdy neustupujú, skôr ich to zomkne a nakoniec, sankcie v dejinách prakticky nikdy neviedli k úspechu a mali by byť odstránené z medzinárodnej politiky ako kontraproduktívne a nefunkčné nástroje. Niektorí analytici u nás sa už tešili, že ruská ekonomika ide ku dnu, ale toto malo byť cieľom sankcií? Ponížiť ruský ľud? Spomeňte si na Saddáma Husajna, sankcie uvalené na iracký režim v deväťdesiatych rokoch spôsobili, že státisíce ľudí zomrely od hladu, ale pozíciu diktátora to nijako neoslabilo. Je to absolútne nehumánny spôsob, ktorý nás nectí. A je tu ešte jeden závažný dôvod. Vojenská prehliadka v Moskve pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom demonštrovala, že Putin má silných spojencov od Číny a Indie až po latinskoamerické štáty. Ak sa bude Európa správať ako rozmaznané dieťa, môže sa stať, že ju Rusko potrebovať nebude - ani politicky, ani ekonomicky. Putinov výrok na Červenom námestí ("Každý, ktorého som chcel vidieť, tu bol") je v tomto smere príznačný. Aj Angela Merkelová naznačovala v Moskve oživenie hospodárskej spolupráce. Počet členských štátov EÚ, ktoré tlačia na zrušenie sankcií, preto rastie, dnes ich je približne tretina. Odhad Miloša Zemana je realistický, nespájal by som ho však s ukončením vojny.

V európskej politickej agende zabúdame na dohodu TTIP. Bude nakoniec schvaľované len EÚ ako celkom, alebo národnými parlamentmi? Pre ktorú z týchto možností ste vy? Čo sa ešte počas procesu schválení dohody ešte stane?

Formálne nič nebráni tomu, aby sa o dohode hlasovalo len na úrovni Európskeho parlamentu, preto je potrebné ju zastaviť už tam a zhodiť ju zo stola podobne ako zmluvu ACTA. Prirodzene, že vzhľadom na závažnosť a dôsledky TTIP by som si prial, aby ju schvaľovali aj národné parlamenty, ale netreba sa na to spoliehať, najväčšie úsilie je potrebné vyvinúť smerom k Európskemu parlamentu.

Vladimír Putin sa vo svojom prejave na Červenom námestí vyslovil pre systém rovnoprávnej bezpečnosti všetkých krajín, čeliace súčasným hrozbám, vybudovaný na regionálnom a globálnom základe mimo vojenských blokov. Ako tomu máme rozumieť? A dá sa očakávať, že na to v budúcnosti západný svet počuje? Ostatne čo sa týka Ukrajiny, Putin vraj hodlá vyžadovať dodržanie minských dohôd do posledného písmena, takže by sa situácia mohla upokojovať ...

Tak, že bezpečnosť v dnešnom svete je nedeliteľná a budovať ju na princípe exkluzívneho vojenského bloku, je fatálna omyl. Vojenské aliancie zapríčinili prvú svetovú vojnu a ochromili Európu po druhej svetovej vojne, je to historicky primitívna forma bezpečnosti, ktorú môžeme pozorovať už v časoch starovekého Grécka. Preto by sme mali zdokonaľovať moderné formy kolektívnej bezpečnosti, ktoré v súčasnosti predstavuje zámerne oslabené OSN a OBSE. Putinové požiadavky, aby Rusko nebolo vynechávané z bezpečnostného systému, sú absolútne legitímne. Treba však dávať pozor, aby sa za týmito požiadavkami neskrýval len zámer prerozdelenie sfér vplyvu a oživenie konceptu "koncertu veľmocí" známeho z 19. storočia a na globálnej úrovni.

Ak to Rusko myslí vážne, potom je treba hľadať úplne novú bezpečnostnú architektúru, ktorá bude zodpovedať potrebám a skúsenostiam súčasnosti a ktorá bude zaväzovať všetky národy k spoločnej práci v prospech posilňovania globálneho mieru, spolupráce a spravodlivosti. Práve o to sa usilujeme v medzinárodnej iniciatíve Zjednotenie za mier. Vojna sa nedá odvrátiť zmluvnými dohodami medzi suverénnymi štátmi, suverenita v bezpečnostných otázkach ponechávala rivalizujícím mocnostiam vždy svojvôľu, v dôsledku ktorej sa medzinárodné právo uplatňuje len voči malým a slabým štátom. Mier si vyžaduje organizáciu a mierové medzinárodné vzťahy, vyššiu reguláciu.

Pokiaľ ide o návštevu Miloša Zemana a Roberta Fica v Moskve a ich výsledky, predovšetkým rokovania s prezidentom Putinom, ako to hodnotíte?

Ako úplne štandardný prejav úcty voči národu, ktorý obetoval desatinu svojej populácie, aby nás zbavil skazy fašizmu a aby sme si tú vôbec mohli takto rozprávať. Pre Rusko, v ktorom nie je rodiny, ktorá by nemala padlého v druhej svetovej vojne, je to najposvätnejší sviatok a kultúrny človek by to mal pochopiť. Nikto z tých moralizátorov a Apologetikov izoláciu Ruska nežiadal, aby sme sa v roku 2004, uprostred zúriacej vojny v Iraku, nezúčastnili 60. výročia vylodenia spojencov v Normandii, lebo tam bol George Bush, ktorý, keby sme žili v spravodlivom svete, by bol súdený ako vojnový zločinec. Každý chápal, že toto nie je o súčasnej politike.

Rovnako by sme mali pristupovať k oslavám Dňa víťazstva nad fašizmom. Navyše, je niečo úplne iné, keď Putinovo pozvanie odmietne Veľká Británia, ktorú nikto nemusel oslobodzovať, neutrálne Švédsko alebo Francúzsko, ktorých oslobodzovali západní spojenci. Od nás by to bola hrubá nezdvorilosť a neúcta nielen voči padlým, nielen voči žijúcim veteránom, ale voči celému ruskému ľudu, ktorý vníma tieto veci veľmi citlivo. Som rád, že tam naši štátni predstavitelia boli, a myslím, že väčšina obyvateľov tiež. Nič viac to neznamená.

Rokovania s ruským ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom v Soči absolvoval jeho americký náprotivok John Kerry. Analytici hovoria o zásadnej schôdzke, kde sa navyše stala doteraz úplne nevídaná vec. Kerry kritizoval ukrajinského prezidenta Porošenka, za čo už zožal kritiku v americkej tlači. Ako máme túto schôdzku podľa vás vnímať? Môže znamenať nejaký prísľub dôležitých zmien?

Bolo by naivné si myslieť, že obe strany sa dohodli na ukončení vojny. Nič také, bohužiaľ, nie je na programe dňa, geopolitický boj o Ukrajinu bude trvať aj naďalej. Nakoniec, ukrajinský parlament v prvom čítaní schválil návrh zákona, ktorý legalizuje pôsobenie zahraničných žoldnierov v ukrajinskej armáde. Pre režim v Kyjeve je to nevyhnutnosť, lebo Ukrajinci proti svojim bratom bojovať nechcú a vyhýbajú sa odvodom, ako len môžu. Niečo sa však predsa len zmenilo. Kerryho varovanie určené Porošenkovi znamená, že Kyjev nemá povolenie pre ďalší útok. Mnohí budú určite namietať, že sú to predsa suverénne štáty, ale to je prostoduchá ilúzia, americká moc voči európskym štátom je stále imperiálna a v impériu platí princíp podriadenosti. Američania si uvedomili, že spoluprácu s Ruskom potrebujú. Aspoň dočasne. Či už pri riešení krvavého konfliktu v Sýrii či pri riešení problémov v strednej Ázii alebo na juhu Európy, kde sa nám začal pred očami opäť rozkladať Balkán.

V Macedónsku bez záujmu našich médií fakticky prebehol štátny prevrat, bosnianski Srbi vyhrážajú vystúpením z federácie, Albánsko destabilizuje okolité štáty a Srbsko sa čím ďalej viac zbližuje s Ruskom. V Jemene sa zase zrútilo krehké prímerie. Ak k tomu prirátame sobotňajšiu demonštráciu v Kišiňove, na ktorej tisícky obyvateľov Moldavska žiadali pripojenie k Rumunsku, lebo neveria vlastnému rozkládajúcemu sa štátu, vidíme, že množstvo problémov tak enormne narastá, že USA už dávno nezvládajú úlohu svetového policajta. Spojené štáty si jednoducho museli vyprosiť "time out". Znamená to, že konflikt na Ukrajine síce pokračuje, ale jeho vyriešenie nie je momentálne pre USA prioritou. Prvé ovocie tejto dohody je potrebné vidieť aj v sobotňajšom útoku amerických špeciálnych jednotiek na pozície Islamského štátu vo východnej Sýrii, voči ktorému Moskva neprotestovala a výnimočne mlčala. Konkrétny obsah rokovania v Soči síce nepoznáme, ale zo zmeny rétoriky je jasné, že bolo dôležitejšie, než väčšina ľudí tuší. Dôsledky pocítime v najbližších týždňoch.

Kto je Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. (* 1971)

Slovenský historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ, publicista a občiansky aktivista. Rektor Akadémie médií, vysoké školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave.

zdroj: parlamentnilisty.cz

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)