Boris KOLLÁR: Katastrofa, päť ľudí ovláda túto krajinu

thumbnail

V novembri 1989 mal zarobené už 4 milióny korún. Svojím spôsobom obdivuje Fica, no jeho vládu charakterizuje ako katastrofu. Má veľa homosexuálnych kamarátov, ale nechce vidieť, ako sa na ulici držia za ruky. Nevylučuje vstup do politiky, je presvedčený, že štát nesmie nalievať peniaze do vrecák oligarchov. Svoj doterajší život označuje ako jeden veľký rokenrol.

Boris Kollár (49) sa narodil 14. augusta 1965 v Bratislave. Od mladosti podniká, vlastní Fun rádio, lyžiarske stredisko na Donovaloch a má mnohé ďalšie podnikateľské aktivity. Je otcom ôsmich detí.

Z akej rodiny pochádzate? Čím boli Vaši rodičia?

Mama bola fotografka, má spravenú umeleckú priemyslovku a otec bol pilot.

Vojenský alebo civilný?

Civilný. Neskôr, keď už mal vyšší vek, robil v spoločnosti SlovAir, v leteckých opravovniach.

Aké ste mali detstvo a mladosť?

Mal som pomerne dobré detstvo. Nežili sme síce v hojnosti, pretože nás dvoch s bratom vychovávala mama sama za pomoci starej mamy, no snažila sa nám dať aspoň úroveň socialistického štandardu. (Smiech.)

Chodili sme lyžovať, chodili sme k moru, no nemali sme všetko, na čo sme si zmysleli.

Mladosť bola dravá. Vedel som, že čo si nevydobyjem, tak to nemám.

V novembri 1989 ste mali 24 rokov. Čo pre Vás znamenala Nežná revolúcia vtedy a čo pre Vás znamená dnes, s odstupom 25 rokov?

Už v tom čase som sa mal dobre, mňa osobne to nijako neobmedzovalo. Ten život by som vedel prežiť asi aj v komunizme. Vedel som sa prispôsobiť a vedel som si zarobiť už v tom čase peniaze.

Keď padol režim, mal som 4 milióny korún. Taká suma peňazí v komunizme znamenala na dnešný prepočet – vlastniť PENTU.

Cítili ste sa za komunizmu slobodný?

To nie, slobodu sme nemali a museli sme si dávať veľký pozor, pretože sme sa pohybovali po veľmi tenkom ľade… Nechodili sme na Miami, chodili sme do Juhoslávie, raz za čas sme sa dostali na Západ, no vedeli sme si tú Ameriku spraviť na Slovensku. Mne sa páčilo, že tá zmena režimu nastala, priniesla nám slobodu, no priniesla nám aj veľa nepekných vecí.

Aké boli Vaše podnikateľské začiatky a čo je Vašou podnikateľskou doménou dnes?

Akonáhle sa spustila tzv. malá privatizácia, kúpili sme lyžiarske stredisko na Donovaloch a prevádzkujeme ho dodnes.

Pred niekoľkými rokmi ste sa pokúsili o vstup do politiky. Prečo?

Chcel som niečo zmeniť. Keby sa nám to vtedy podarilo, tak by som bol podporil zmenu legislatívy v cestovnom ruchu, nastavil štandardy ako v Rakúsku.

Ten pokus vtedy nevyšiel. Chcel by ste si to ešte niekedy skúsiť?

Nevylučujem.

Aká by podľa Vás mala byť úloha štátu?

Úloha štátu by určite nemala byť taká, aby sa štát zameriaval len na to, ako naplniť kapsy oligarchom. Mám dnes taký pocit.

Sú Vám niektorí politici aspoň trochu sympatickí? Môžete im veriť?

Áno, sú. Je mi sympatický aj Fico. Keď sa vrátime do minulosti, tak sme mali len troch naozajstných politikov. Mečiara, Dzurindu a Fica. Tí ostatní boli len druhá liga.

Fico je mi sympatický tým, čo dokázal. Dokázal niečo neuveriteľné – jedna strana na seba stiahla taký veľký voličský potenciál, že dokáže vládnuť sama. Druhá vec je, ako vládne. Je mi sympatické, že dokázal získať moc, no keby som sa mal začať vyjadrovať k tomu, ako Fico vládne, tak mu začnem nakladať. To oddeľujme.

Ako vnímate pád Radičovej vlády?

To bola tragédia. Jeden veľmi zlý bod pripisujem Dzurindovi, nezvládol to. Aj tak z SDKÚ odišiel, tak to žezlo mal vtedy Radičovej nechať. Vtedy sa mala stať predsedníčkou SDKÚ a nemal jej hádzať polená pod nohy. Toto zazlievam Dzurindovi.

Pád vlády veľmi zazlievam aj Sulíkovi. Neprekonal svoje vlastné ego a kvôli vlastným pseudoideám a predstavám položil niečo, čo mu ľud tejto krajiny odovzdal do rúk. Naložil s tým tým najhorším spôsobom; teraz tu máme SMER, tak nech sa nediví.

Prekvapili Vás informácie, ktoré boli zverejnené v spise Gorila?

Vôbec ma neprekvapili. Takto to u nás funguje.

Štvorročná jednofarebná vláda SMERu o chvíľu končí. Ako ju hodnotíte?

Centralizácia moci. Oligarchia. Päť ľudí ovláda túto krajinu. Katastrofa.

Ako ste pred pár mesiacmi vnímali kauzy v zdravotníctve, ktoré dostali do ulíc tisíce ľudí?

Smejem sa na tom. Ľudia vedia pochopiť, keď niekto ukradne vrece cementu. Keď ukradne 500 eur. Ešte vedeli pochopiť, že CT má stáť 500 tisíc, no stálo jeden a pol milióna. To ich vie nahnevať. Ale to, že v zdravotníctve sa ukradnú miliardy, to nevedia pochopiť, to si nevedia predstaviť. A to sa im každý rok ukradne. To keby vedeli, tak idú a vyhodia všetkých zlodejov z okien, zrovnajú parlament so zemou. CT bola len kvapka.

Čo by mali politické strany urobiť, aby si získali dôveru ľudí?

Smejem sa, keď idem po ulici a vidím tie stupídne, tupé heslá typu: Zastavím korupciu, Sme za transparentnosť. Hitparáda kravín. Nikto nejde nič zastaviť.

A čo by mali urobiť? Radšej nech rovno povedia, že chcú zbohatnúť. Skôr by som im to uveril.

Pred referendom ste poriadne priliali olej do ohňa svojím expresívnym vyjadrením voči požiadavkám homosexuálov na adopciu detí, či homosexuálnym manželstvám. Vaše Fun Rádio ako jedno z mála elektronických médií vysielalo reklamný spot Aliancie za rodinu. Pohybujete sa v pomerne liberálnom prostredí. Nemáte odvtedy menej kamarátov?

Vytkli mi to. No ja sa vždy vyjadrujem za seba, nikomu nevnucujem svoj názor a netvrdím, že môj názor je jediný správny. O svojich názoroch som presvedčený.

Rodina je muž, žena a deti. Rodina je tvorená primárne tými, ktorí môžu deti splodiť – a to ženou a mužom. Rodina, to nie je chlap – chlap, žena – žena. Na toto mám jasný názor, tu som vyhranený.

Čo si myslíte o sobášoch a manželstvách homosexuálov a o registrovaných partnerstvách?

Jasný názor mám aj na sobáš. Sobáš vznikol veľmi dávno, medzi mužom a ženou. Nehrajme sa po dvetisíc rokoch, že zrazu to zmeníme na niečo iné. Lebo potom to môžeme zmeniť aj na to, že si chcem zobrať svojho psa. Sobáš patrí iba mužovi a žene.

Som však zároveň presvedčený, že treba zákonne upraviť registrované partnerstvá. Je potrebné, aby aj oni mali nejakú právnu istotu. Homosexuáli mi nevadia, ja ich neodsudzujem. Mám veľa homosexuálnych kamarátov, sú to výborní ľudia. Je s nimi sranda, majú obrovský talent. Mám ich rád. Určite však nechcem vidieť dvoch homosexuálov, ako sa v kostole držia za ruky a bozkávajú sa.

Vyslovene mi vadí a prekáža, keď vidím na ulici dvoch chlapov, ako sa držia za ruky.

Nechcem, aby moje deti takéto niečo videli. Z môjho pohľadu to na verejnosť nepatrí.

Aký máte názor na adopciu detí homosexuálmi?

Som proti. Nevidím však problém v tom, ak žena má s mužom dieťa a po čase zistí, že chce žiť so ženou. Ak potom také dve ženy vychovávajú dieťa, v tom naozaj nevidím problém.

Rozhodne by som bol proti tomu, keby existoval nejaký stupídny zákon, ktorý by im tie deti bral. To v žiadnom prípade!

Som proti možnosti, aby si dvaja homosexuáli mohli adoptovať dieťa. V tejto téme som na veľmi tenkom ľade, pretože je tu veľmi veľa liberálne orientovaných ľudí, ktorí to naopak podporujú a miestami až napádajú tých, ktorí majú opačný názor.

Máte veľa detí. Aký je Váš názor na interrupcie?

Nemám s tým problém. Je iba na matke, ktorá má právo sa rozhodnúť, či interrupcia áno alebo nie. Som absolútne kategoricky proti tomu, aby niekto rozhodoval za ženu. Nemá jej do toho kecať žiadny politik, žiadna strana, žiadny blázon.

Keď vyznáva svoje hodnoty, svoju vieru, tak si to dieťa nechá. Nevnucujme ľuďom rozhodovanie o ich absolútnej intimite.

Mal by mať človek právo na eutanáziu?

Myslím si, že áno.

Často sa dozvedáme o Vašich charitatívnych počinoch, niektoré prípady, kedy pomáhate, sú naozaj veľmi smutné. Prečo poskytujete pomoc iným ľuďom?

Myslím si, že každý človek, ktorý sa má trošku lepšie ako bežný priemer, by mal niečo vrátiť do systému. Také poďakovanie vesmíru, že vám je lepšie.

Ste veriaci?

Som veriaci. Som presvedčený, že existuje Boh. Niekto ho nazve Bohom, niekto Láskou, niekto Vesmírom, niekto Šťastím. Je to niečo vyššie nad nami.

Vytvorili sme si rôzne náboženstvá. Kresťanstvo, hinduizmus, islam, budhizmus, Indiáni majú svoju vieru… V princípe ide stále o to isté. Všetci sa chceme dostať k Bohu. Je to ako výstup na vrchol. Každý sa štveráme z inej strany, každý máme svoju techniku výstupu.

Neverím v cirkev, verím v Boha, verím vo veci, ktoré na tomto svete sú.

V lete oslávite 50 rokov. Ako by ste zbilancovali svoj doterajší život?

Jeden veľký rokenrol. (Smiech.)

Čo ešte od života očakávate? Čo ešte chcete dosiahnuť?

Pokoj. Chcem sa už prestať rozčuľovať nad vecami, ktoré sa dejú v spoločnosti okolo nás.

S Borisom Kollárom sa zhovárali Vladimír Pčolinský a Peter Pčolinský.

zdroj: konzervativnyvyber.sk

Zdieľaj tento článok

Páči sa Vám Pán Občan?


Chceme MIER, pridaj sa >

Čo si o tom myslíte? komentujte :)